V našej populácii sa
ľudia delia do 4 skupín:
Tí, čo behajú
Tí, čo nebehajú a nechápu
tých, čo behajúTí, čo by aj chceli behať, ale odkladajú to
Tí, čo robia iný šport
(samozrejme vyjmúc starých a chorých)
... sedím v električke, je jar a popŕcha,
kde-tu vykukne slniečko. Na chodníku vidím bežca, dáždik mu klopotá na šiltovku
a očividne si vychutnáva čaro okamihu.. Presne viem, ako sa cíti, poznám
akú chuť má vlhký jarný vzduch presýtený vôňou kvetov. V duchu mu závidím,
dnes mi to asi časovo nevyjde, nebudem môcť ísť behať.
V tom ma zo snívania vytrhne pán sediaci predo
mnou, prudko sa otočí k oknu, zameria pohľadom na bežca a rázne si
zaklope na čelo...
Určite sa každý bežec aspoň
raz v živote stretol s nepochopením okolia a otázkami typu: Prečo
beháš? Baví ťa to? Chýba ti niečo? Si v poriadku?
Áno, baví nás to a práve preto,
že beháme sme úplne v poriadku.
Beh – je ten najprirodzenejší
šport, ktorý sa nikto nemusí učiť a ovláda ho. Nevyžaduje žiadne náradie,
či špeciálny štadión, úplne postačia tenisky.
Má úžasné blahodarné účinky pre
fyzické telo: znižuje výskyt chorôb srdca, chráni pred osteoporózou, znižuje
tlak a cholesterol, zvyšuje sústredenosť, imunitu a zlepšuje spánok...
Najväčší účinok behu sa ale prejaví
na psychike človeka. Poznáte niekto bežca, ktorý by bol psychicky labilný, trpel
depresiami, alebo zle znášal stres? Ja nie.
Čím to je? Prečo svoje unavené telo
po celom dni idem zaťažovať namáhavým behom? Často krát sa mi nechce, priznám
sa, ale viem, čo ma čaká keď dobehám. Som nabitá takou dávkou energie, že idem
doslova explodovať.
Počas behu mozog produkuje
endorfíny – hormóny vyvolávajúce pocity šťastia. Ťažko niekomu vysvetliť, aké
to je, keď to nezažije. Zdalo by sa, že píšem o behu v stovkách kilometroch,
ale nie. Na podobné stavy eufórie vám stačí 20-30 minútový rekreačný beh 3x do
týždňa.
... som doma a píšeme domáce úlohy, medzi tým
zvešiam a vyvešiam prádlo, kopu na žehlenie by som najradšej vygumovala
očami...
Úlohy sa rýchlo odsýpajú, začínam mať pocit, že si
dnes predsa len obujem tenisky. Žehlenie
v mysli odsúvam na neskoršiu večernú hodinu...
Bežím, pri vstupe do lesa vypínam hudbu v slúchadlách,
pretože najkrajšie melódie tvorí sama príroda. Nenáhlim sa, už to ani tak nejde
ako v mladosti, každý vek má svoje tempo.
Všetko kvitne, myšky šuchocú pod
listami, v diaľke sa mihla veverička. Ďateľ tesár – hneď vedľa mňa,
vyberám foťák...., ale kde už ten je...
Som skoro na kopci, v lese ani živej duše, zrazu
prefrngne cyklista. Cítim, ako sa mi okysličuje mozog. Beh rieši všetko za mňa.
Upratuje sa mi hlava, dôležité veci sa stavajú do popredia, nepodstatné sa odsúvajú
bokom. Cez deň som hľadala na niečo riešenie a zrazu ho mám, jedno, druhé,
tretie.. Vychutnávam silu prítomnosti, minulosť, či budúcnosť pre mňa teraz vôbec
neexistujú. Kochám sa nad dokonalosťou a premenlivosťou prírody, zachytávam
lúče slnka, ktoré leteli 8 minút vesmírom, aby dosadli práve na mňa..
Kde sú srnky, ktoré ma donútili behať, aj keď bol sneh
po kolená? Sú ďalej, hlbšie v lese. Ťažko opísať pocit, keď ma hladná danielia
rodinka čakala na mieste, kde som naposledy položila zeleninu...
Je toľko cestičiek a chodníčkov mojom okolí, ani
5 životov by mi nestačilo, aby som ich vystriedala a videla všetku tú
krásu prírody.
... ja viem, prečo behám : )
(*_*)
0 komentárov:
Zverejnenie komentára