Odkázaní seniori prosili štát o pomoc. Nie iba v tomto roku, je to
nekonečný príbeh už asi 20 rokov. Tí, ktorí nemali šťastie umiestniť svojho
blízkeho do pobytového zariadenia zriadeného samosprávou a museli svojho
otca alebo mamu umiestniť k neverejnému poskytovateľovi sociálnych služieb,
ani tento rok sa finančnej pomoci svojej
obce nedočkajú.
Nie je to
len problém Rače. Okrem Banskej Bystrice a Martina na Slovensku
neposkytuje žiadna obec tzv. finančný príspevok na prevádzku. Prečo? Lebo nie
sú peniaze, lebo nemajú Komunitný plán sociálnych služieb, a preto
nevyčlenili v rozpočte peniaze, lebo.... lebo neobjednali u daného
poskytovateľa pre svojho občana služby. Je to nekonečný kolotoč výhovoriek.
Základom však je, že obce objektívne nemajú dosť peňazí, a to nikto
nevyrieši.
Podľa zákona
o sociálnych službách musí obec svojmu občanovi umiestnenému u neverejného poskytovateľa poskytnúť
tzv. príspevok na prevádzku, to
znamená na prevádzkové náklady. Tým, by sa pre občana znížila cena za sociálne
služby.
Na čo má v pobytovom zariadení
občan nárok?
Na príspevok, ktorý poskytuje
ministerstvo. Od roku
2018 prispieva štát cez rozpočet Ministerstva práce, sociálnych vecí
a rodiny SR, a to podľa „odkázanosti“ na sociálnu službu. Najvyšší
VI. stupeň odkázanosti predstavuje v tomto roku príspevok ministerstva na
1 lôžko 456,75€ mesačne. Je to veľa peňazí, ale aj tak to nestačí. Náklady na
zabezpečovanie sociálnych služieb v tomto roku stúpli. Zvýšili sa náklady
na mzdy: zvýšila sa minimálna mzda, zaviedli sa príplatky. V zariadení,
v ktorom pracujem, sa zvýšenie prejavilo o 18%, čo je zničujúce.
Druhý príspevok je zo samosprávy
a ten je vždy veľmi problematický. Neverejní poskytovatelia musia cenu za sociálne
služby odvodzovať od nákladov, z ktorých odrátajú príspevok ministerstva
a príspevok samosprávy, ak ho dostanú.
Cena, ktorú platí občan
u verejného poskytovateľa, sa ani nepribližuje nákladom, ktoré má daná samospráva na
poskytovanie sociálnych služieb. Je stanovená vo VZN (všeobecne záväznom
nariadení) a odráža sociálny charakter služby.
U neverejného
poskytovateľa zaplatí občan viac. Prečo?
Lebo
cena neverejného poskytovateľa odráža výšku
nákladov, kým cena verejného je
dotovaná z verejných peňazí.
Rozdiel
medzi skutočnými nákladmi verejného poskytovateľa a cenou stanovenou vo VZN
zaplatíme my všetci v podielových daniach, ktoré štát poskytuje samospráve. Je to
správne a vyjadruje to sociálne cítenie poslancov, starostov, županov. Lenže prečo
ten istý princíp neuplatňuje samospráva voči občanom, ktorí nemali to šťastie,
aby sa dostali do „lacnejšieho“ samosprávneho zariadenia? Prečo im neprispieva
podobnou výškou ako u verejného poskytovateľa, aby sa zabezpečil rovnaký
prístup občanov k verejným zdrojom? Žiaľ, stále je to tak, že niektorí
dostávajú z verejných zdrojov viac a niektorí menej, alebo nič. Prístup samosprávy sa musí zmeniť.
O
spravodlivosť a rovnosť pri poskytovaní príspevkov na sociálne služby občanom
sa budem usilovať aj v budúcnosti. Dnes je takmer 42 % poskytovateľov
sociálnych služieb neverejných. Poskytujú svoje služby občanom a tí si zaslúžia
rovnaké zaobchádzanie.
Ing. Milada Dobrotková, MPH
kandidátka na poslankyňu za Raču
0 komentárov:
Zverejnenie komentára