Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

19.9.18
0
Odkázaní seniori prosili štát o pomoc. Nie iba v tomto roku, je to nekonečný príbeh už asi 20 rokov. Tí, ktorí nemali šťastie umiestniť svojho blízkeho do pobytového zariadenia zriadeného samosprávou a museli svojho otca alebo mamu umiestniť k neverejnému poskytovateľovi sociálnych služieb, ani tento rok sa finančnej pomoci svojej obce nedočkajú.

Nie je to len problém Rače. Okrem Banskej Bystrice a Martina na Slovensku neposkytuje žiadna obec tzv. finančný príspevok na prevádzku. Prečo? Lebo nie sú peniaze, lebo nemajú Komunitný plán sociálnych služieb, a preto nevyčlenili v rozpočte peniaze, lebo.... lebo neobjednali u daného poskytovateľa pre svojho občana služby. Je to nekonečný kolotoč výhovoriek. Základom však je, že obce objektívne nemajú dosť peňazí, a to nikto nevyrieši.

Podľa zákona o sociálnych službách musí obec svojmu občanovi umiestnenému u neverejného poskytovateľa poskytnúť tzv. príspevok na prevádzku, to znamená na prevádzkové náklady. Tým, by sa pre občana znížila cena za sociálne služby.

Na čo má v pobytovom zariadení občan nárok?

Na príspevok, ktorý poskytuje ministerstvo. Od roku 2018 prispieva štát cez rozpočet Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, a to podľa „odkázanosti“ na sociálnu službu. Najvyšší VI. stupeň odkázanosti predstavuje v tomto roku príspevok ministerstva na 1 lôžko 456,75€ mesačne. Je to veľa peňazí, ale aj tak to nestačí. Náklady na zabezpečovanie sociálnych služieb v tomto roku stúpli. Zvýšili sa náklady na mzdy: zvýšila sa minimálna mzda, zaviedli sa príplatky. V zariadení, v ktorom pracujem, sa zvýšenie prejavilo o 18%, čo je zničujúce.

Druhý príspevok je zo samosprávy a ten je vždy veľmi problematický. Neverejní poskytovatelia musia cenu za sociálne služby odvodzovať od nákladov, z ktorých odrátajú príspevok ministerstva a príspevok samosprávy, ak ho dostanú.

Cena, ktorú platí občan u verejného poskytovateľa, sa ani nepribližuje nákladom, ktoré má daná samospráva na poskytovanie sociálnych služieb. Je stanovená vo VZN (všeobecne záväznom nariadení) a odráža sociálny charakter služby.

U neverejného poskytovateľa zaplatí občan viac. Prečo?

Lebo cena neverejného poskytovateľa odráža výšku nákladov, kým cena verejného je dotovaná z verejných peňazí.

Rozdiel medzi skutočnými nákladmi verejného poskytovateľa a cenou stanovenou vo VZN zaplatíme my všetci v podielových daniach, ktoré štát poskytuje samospráve. Je to správne a vyjadruje to sociálne cítenie poslancov, starostov, županov. Lenže prečo ten istý princíp neuplatňuje samospráva voči občanom, ktorí nemali to šťastie, aby sa dostali do „lacnejšieho“ samosprávneho zariadenia? Prečo im neprispieva podobnou výškou ako u verejného poskytovateľa, aby sa zabezpečil rovnaký prístup občanov k verejným zdrojom? Žiaľ, stále je to tak, že niektorí dostávajú z verejných zdrojov viac a niektorí menej, alebo nič. Prístup samosprávy sa musí zmeniť.

O spravodlivosť a rovnosť pri poskytovaní príspevkov na sociálne služby občanom sa budem usilovať aj v budúcnosti. Dnes je takmer 42 % poskytovateľov sociálnych služieb neverejných. Poskytujú svoje služby občanom a tí si zaslúžia rovnaké zaobchádzanie.

Ing. Milada Dobrotková, MPH
kandidátka na poslankyňu za Raču


0 komentárov:

Zverejnenie komentára