Spomienka na Jožka

Už to bude rok, čo odišiel do nenávratna môj manžel Jožko Házy. A ja stále čakám, že sa otvoria dvere a on v nich bude stáť usmiaty ako vždy a zaplní prázdnotu, ktorá tu po ňom zostala.

Jožko nás opustil po dlhej a ťažkej chorobe 23. januára 2014. Veľa ľudí ho poznalo ako poslanca, predsedu klubu dôchodcov či ako Mikuláša. Ja by som ho chcela priblížiť ako obyčajného človeka v súkromí. Keď som už zapísala celú stranu, zistila som, že som ešte nepovedala takmer nič. On sám vždy hovoril, že jeho život je taký bohatý, že by to bolo na riadne hrubú knihu. A mal pravdu.

Odmalička miloval hudbu a tanec, ktoré ho sprevádzali celým jeho životom. Najskôr sám tancoval súťažne v spoločenskom tanci a neskôr tanec vyučoval. Keď žiakom vysvetľoval tanečné kroky, oči mu žiarili a telo sa vyplo do vznešenej pózy.

Veľmi mal rád hory. Hlavne Tatry. Každé prázdniny trávil v Liptovskej Tepličke (odtiaľ pochádzal jeho otec). I keď býval v Bratislave, nevadilo mu sadnúť o polnoci na rýchlik do Važca. Ráno, keď vystúpil z vlaku, pobehal „svoje miesta“ na važeckých lúkach a naobed sa vracal späť s plným košom dubákov. Mal ich pekne naaranžované v košíku a tešil sa z obdivných pohľadov spolucestujúcich.

Jeho veľkým relaxom bola práca v záhrade. Všetko chcel robiť sám. Veľký priestor vždy nechal pre kvety. Tie nesmeli chýbať v záhrade ani v byte. Ako rád riadil ľudí v práci, tak aj doma. Organizoval nám výlety cez hory do Mariánky, na Pajštún, či do Limbachu. Končili sme síce unavení, ale spokojní pri poháriku dobrého vínka. Veľmi rád mal aj zvieratá. Jeho Šarika asi poznal každý. Ja som psov nemusela, ale on ma naučil mať ich rád. Jedného dňa priniesol Tinku a ja by som ju dnes nedala za nič na svete.

Jožko nevedel byť v nečinnosti. Keď mu už  značne ubudlo síl a jeho pohyb bol obmedzený, začal skladať puzzle. Do poslednej chvíle ho zaujímalo všetko, čo sa dialo okolo nás. A nesmiem zabudnúť povedať, že bol veriaci kresťan katolík. Keď v Krasňanoch začali stavať kostol, snažil sa pomáhať, ako vedel a mohol.

Touto krátkou spomienkou som chcela pripomenúť, že tu s nami žil jeden veľký bojovník, ktorý svoj ťažký boj už prehral. Mal rád ľudí, zvieratá, prírodu, život. Čo robil, robil rád a zodpovedne, vždy s plným nasadením. Bol to výnimočný človek, na ktorého sa nedá zabudnúť.

Julka