Prečo kandidujem? Nechcem naďalej žiť v strachu...

Mojimi prioritami sú zriadenie múzea a informačného centra, zachovávanie kultúrneho dedičstva Rače a podpora všestranných záujmov obyvateľov. A ďalšou prioritou je vrátiť Raču jej obyvateľom.

Keď som pred 25-timi rokmi začala pracovať, socializmus už mlel z posledného, ale predsa ho bolo ešte stále cítiť. Pracovala som vtedy v Osvetovom stredisku na Žarnovickej ulici a v Osvetovom stredisku Knižkova dolina. Ako dnes si pamätám tie novembrové dni, dni revolúcie. Pamätám si strach mojich kolegov a kolegýň, ktorí už mali rodiny. Ten zvláštny pocit očakávania niečoho nového, ale zároveň strach, či určite lepšieho. Pamätám si, ako sme všetci sedeli v kancelárii u riaditeľa a spolu rozmýšľali, či sa pridať alebo nepridať k výzve VPN (Verejnosť proti násiliu). Pamätám si, aká bola naša diskusia zvláštna, opatrná... ľudia sa podozrievali, báli sa verejne vystúpiť, verejne zmenu podporiť... Náš riaditeľ bol autoritou a kolegov presvedčil. Povedal, že berie rozhodnutie pripojiť sa na svoju zodpovednosť, a to mnohí potrebovali počuť. Bola som v kolektíve najmladšia a slobodná, hrdo som nosila na kabáte stužku s trikolórou a strachu kolegov som celkom nerozumela.

Kultúrne strediská sme otvorili verejnosti a bola som svedkom mnohých politických debát, stretnutí členov nových politických strán s obyvateľmi Rače. Pamätám si chvíle uvoľnenia, viery v slobodnú spoločnosť.

V tomto roku, dva dni po nadchádzajúcich komunálnych voľbách, si pripomenieme už 25 rokov od nežnej revolúcie. Totalita by mala byť logicky už dávno pochovaná, maximálne by sa mala spomínať v učebniciach dejepisu. Pojmy ako kult osobnosti a nesloboda, či strach vyjadriť svoj názor pod hrozbou straty zamestnania, to by už naozaj nemalo existovať. Je to smutné, ale nikdy vo svojom živote som sa necítila tak neslobodne ako 25-ty rok po revolúcii.

S myšlienkou, že budem kandidovať na post poslankyne našej MČ, som sa prvý raz začala zaoberať približne pred rokom. Predtým mi to nikdy ani na um neprišlo. Mojimi hodnotami sú slušnosť, spravodlivosť, úcta k ľuďom a k tradíciám. Udiali sa však veci, ktoré som nedokázala stráviť, ktoré mnou otriasli a ja som sa začala dívať na svet inými očami. No mohla som sa pozerať koľko som chcela, zistila som, že hodnoty uznávam stále tie isté.

Ako zareagujete, ak vám jeden z vašich nadriadených povie: ,,Lajkli ste na FB názor človeka, s ktorého názorom ja sa nestotožňujem, ak si podáte výpoveď, rád ju podpíšem!“ Ak ste v súkromnej firme a nie ste dostatočne lojálni, asi tam nemáte čo hľadať. Ale ak pracujete vo verejnej správe a aj váš nadriadený je platený z tých istých daní občanov ako vy a vy viete, že pochybil, stále máte držať hubu a krok? Ak navyše nie ste len zamestnancom, ale zároveň aj obyvateľom, ktorého sa rozhodnutia vášho nadriadeného bytostne dotýkajú – aj vtedy?

Ako to dopadlo? ZĽAKLA SOM SA. Argumentovala som síce, že sa ma to dotýka a že si myslím, že ak ,,lajkujem“ doma komukoľvek, je to len moja vec, ale OSPRAVEDLNILA SOM SA. Bolo mi do plaču, hanbila som sa, ale pristihla som sa pri tom, že sa nehanbím preto, že som ,,lajkla“, ale preto, že som sa ospravedlnila. A tak to vo mne pomaly hnisalo a stále sa niečo nabaľovalo, hoci som sa fakt snažila spolupracovať, nešlo to... A vecí, ktoré by sa dali lajkovať, stále pribúdalo...

Tento rok je pre mňa rokom rozhodnutí a zmien. Pochopila som, že keď chcem vniesť pozitívnu zmenu do života našej mestskej časti, nestačí sa už len dívať a nečinne čakať, ako dopadnú voľby.

Keď som 30. septembra po dvadsiatich piatich rokoch podala výpoveď, kolegyne mi hovorili, aby som to nerobila a počkala do volieb... ale ja som už nechcela len čakať, chcem aktívne rozhodovať o svojej budúcnosti a podieľať sa na budúcnosti Rače. Nechcem naďalej žiť v strachu a rada by som pomohla aj ďalším, aby sa stali slobodnými a nebáli sa vyjadriť svoj názor. Aj osobne, zoči - voči, nielen anonymne pod falošnými kontami na sociálnych sieťach.

Mojimi prioritami, na ktorých by som sa chcela ako Vaša poslankyňa podieľať, sú zriadenie múzea a informačného centra, zachovávanie kultúrneho dedičstva Rače a podpora všestranných záujmov obyvateľov. Nemyslím si, že všetci chcú byť len vinármi. A ďalšou významnou prioritou je vrátiť Raču jej obyvateľom. Som presvedčená, že na Miestnom úrade majú pracovať ľudia, ktorí tu aj žijú.

V auguste som cez FB oznámila svoje rozhodnutie kandidovať ako nezávislá a k približne 100 podpisom, ktoré som zozbierala na konci júna, som začala zbierať ďalšie. Ďakujem touto cestou všetkým, ktorí ste ma podporili. Potrebovala som 400 podpisov a napokon som ich odovzdala 601, uznaných bolo 578. Kandidujem naozaj ako nezávislá. Nikdy som nebola organizovaná v žiadnej politickej strane (ak do toho nerátam, že som bola iskrička, pionierka a zväzáčka J).

Mgr. Monika Luknárová,

naozaj nezávislá kandidátka.