Račiansky Dany - paisano

Monterey sedí na úpätí vŕšku. A tam, kde sa les a mesto prelínajú, tam, kde ulice nepoznajú asfalt, to už je nad mestom.  Dolu pod lesom, oveľa nižšie, žijú počestní obyvatelia Monterey. Počestní, teda, bohatí. Vo vilách, v rančoch, v pevnostiach. A do dvorov sa im pozerá Dany - paisano. Paisano ako zmes mnohých krví, paisano ako obyvateľ roviny Tortilly. 

Toľko John Steinbeck. A jeho Rovina Tortilla. Príbeh Danyho a jeho priateľov. Poznám príbeh podobného "Danyho" a podobných "priateľov". Nezačína sa však dedičstvom. Zatiaľ nie.


"To je stará kajuta" - hovorí mi Dany nad Račou a nad Bratislavou, tam, kde sa mesto stretáva s lesom, tam nad vilami najbohatších z bohatých.

Chodieval som okolo, bola dlho prázdna. Hneď vedľa pozemku akéhosi panstva. Postavená na plošine z kameňa na svahu lesa. Neskôr bola pri nej búda s tromi naštvanými vlčiakmi. A malé chlapčisko, ktoré medzi nich vletelo a urobilo zaraz poriadok. Malé - taký prvák, druhák nanajvýš.

"Mám od toho aj kľúče" - chváli sa hrdo Dany, v teplákoch a v kožúšku, aký dnes nosia všetci snobi - viete - taký bez rukávov a hore na golieri kožušina. Aj okolo manžiet.

Mával som obavy z tých vlčiakov - hoci ich tesáky boli krásne biele, tak, ako beľmá toho malého žgrnca, ktorý s úsmevom vždy povedal, že ujo môže pokojne prejsť.

"Urobil som si tu okolo trošku poriadok" -  ukazuje Dany na miesta, kde ešte nedávno bolo smetisko. Také obyčajné smetisko. Vizitka boháčov z okolitých víl, ktorí na svojich džípoch vyvážajú smeti rovno pod les. Tam, kde ulice už nepoznajú asfalt a tam, kde sa nesvieti.

Aj som dlho rozmýšľal, kam sa pobral tatko s malým chlapčiskom a tromi vlčiakmi. Raz som ich stretol. V obchode - vrecko rožkov mali v košíku. Išli zo školy. Tatko z "rodička" a malý asi z družiny. Išli do "kajuty". Do búdy pre bezdomovcov. Do búdy vedľa panského Beverly. Už bez psíkov.

"Zobrali si piecku" -  rozhodil rukami Dany a povedal, že ide privrieť "rádiko". Na kajute vytlčené okná. Myslel som si - ako si bežne myslíme - vandali. Dany ma však vyviedol z omylu. To tam chodia tí z víl, nechcú ho tam. tak mu rozbíjajú chatrč v lese. Chatrč ani nie pre bezdomovca.

Nuž a  tí, čo si zobrali piecku - tatko s malým šintrom, už sú hádam na lepšom. Dúfam. A na ich miesto prišiel Dany. Dany na svoju Tortillu. Zdedil na nej chatrč aj s kľúčom.

"Pekný deň vám želám" -  volá za mnou a mojím štvornohým spoločníkom Dany, ktorý sa nevolá Dany. Pekný deň mi želá chlap, ktorý vzápätí vošiel do kajuty - búdy dva krát dva bez piecky a okien, aby si zapol "rádiko".

Zajtra na Štedrý deň pôjdem na vychádzku so psíkom okolo Danyho. Je tam pekne. Chodieval som tam kedysi s mamou. Dnes nemôže, už roky nemôže.

A ak sa bude dať, aj pozajtra pôjdem.

Stačí sa vymotať cez to hniezdo honosných barákov, ktorým aj cesty museli uhnúť  a som u Danyho. Tam, pod lesom.

Na hranici svetov.  

Akurát, ani Danyho, ani chatrče už niet. Nehodil sa. Niekomu. Bohatí neradi vidia biedu a neznesú ju "na očiach".

Dany, pekné Vianoce!