Oľge

Takmer  na deň presne pred pár rokmi sa tešila, že ju nič nebolí. Ešte hľadala biely oleander. Aby bolo pekne na terase, na ktorej trávila posledné dni. Svoje posledné dni.

"Bože môj, čo budem robiť, keď budem musieť dnu" - komentovala príchod studených dní. Našťastie rýchly príchod. Bola tam vlastne len v sobotu. Už vnútri, v obývačke. V bolestiach a v strachu. V noci už ani morfium nezaberalo. Posádka "erzetpéčky" čakala viac ako hodinu. Ale ak sa dá, treba umrieť doma.

"Nie, farára asi ešte nie", rozumiem a chápem. Radšej by si dala cigaretku, keby vládala vstať, keby mohla na svoju terasu. Dali sme jej ju ráno do truhly.

Posedel som si na tej terase. Už sám. Veľa prázdnych stoličiek, popolníky bez popola a staručká Bobinka, ktorú kedysi Oľga vzala domov, lebo sučke zomrel pán. Bobina prežíva svoje kruté psie déja-vu. Pod zasneženým hroznom, ktoré nikto nestihol obrať. Takým trpkým, ale fajn.

Raz za uhorský rok sme zašli na opekačku. Pod horu. Babka, Oľga, Anna a ďalší. Zostalo ohnisko, studené, mokré, bez života. Stretávame sa už len "na Dušičky". Už aj s Oľgou. Na tej terase mi vravievala - "veď už máme len sami seba Ivan".

Trpko, ale v podstate fajn sa mi spomína na uplynulé dni a týždne, v ktorých sú stratené mesiace a roky. Pohreb blízkeho, ktorému nikto z jeho "blízkych" nesplnil jeho poslednú vôľu, dvojnásobný útek matky z loďky prievozníka Chárona, pretože jej vôľa žiť bola silnejšia ako prúdy rieky Styx, dvojnásobná výpoveď zo zamestnania od dvoch šialených žien, okradnutie ctihodným podnikateľom aj s jeho kresťanskými frázami a zistenie, že ľudia, ktorých vy nazvete priatelia, vôbec nimi ešte nemusia byť. Bohatá ročná inventúra. Trpká, ale fajn.

Môj Džejko - také to večne usmiate štvornohé stvvorenie - nechal na terase spústu chlpov. V jeho hlávke zima a sneh neprišli predčasne. Stihol sa pripraviť a vymeniť srsť načas. A to staré sa pozametá. Možno to odveje vietor.

To malé trpké tmavé hrozno opatrne odtrhávam od stoniek. Vopchám ho, tak, ako všetko s farbami a chuťami leta, do mrazničky. K slivkám, ktorých strom už navždy zahubila "šárka" a k marhuliam a čiernym ríbezliam, ktoré už v záhrade dávno nemám.

Keď odíde ktosi blízky, zostane čosi, čo ho pripomína. Oľga sa mi vracia do hlavy spolu s jej snami o živote.

Vracajú sa mi tam aj tie moje - spred dvadsiatich rokov. Spomínam si na ne trpko, ale neľutujem - bolo fajn, že som ich mal.

Čo človeku nevezme osud, čo mu neukradnú (ne!)ľudia, čo sa nedá predať, udať alebo zneužiť- to sú sny.

Zapáliť si tak  ešte  niekedy, raz a nesám na terase!

Napríklad s Oľgou.