Je dobré, že sa ešte vieme zasmiať aj na vlastnej biede

Benjamín Škreko. Novinár, publicista, dvorný autor legendárneho Roháča, dôchodca a stále skvelý pozorovateľ života okolo nás. Poskytol nám nasledujúci rozhovor

Benjamín Škreko

Svojho času ste o sebe povedali, že ste autorom písmeniek. Vianoce sú časom slov, prípadne nevyslovených myšlienok. Nájde sa počas nich miesto aj pre písmenká?

Ja už som toho na seba narozprával, ale na tomto nič nemením. Písmo je zázrak, ktorý neodchádza s pamäťou, a nezávisle od seba na to prišli desiatky ľudských spoločenstiev na celom svete. Zakódovali doň nielen praktické odkazy, ale aj svoj duchovný rozmer. Vianoce sú ideálny čas stať sa sám písmenkom, ktoré zapadne do slov či nálady okolo sviatočného stola. Ako spoločné rozjímanie, spoločnú reč, vnímam aj literárnu tvorbu. Je to skladačka obrazov, ktoré by mali čitateľa povzniesť, obohatiť, ale aj znepokojiť, vystrašiť, narušiť stereotypy i poskytnúť príjemný oddych.

Akosi sa vžilo, že to, čo je pred nami, sa volá – okrem iného – sviatkami radosti a pohody... Ale menej nás trápi to, že čoraz viac ľudí nemá dôvod na radosť a o pohode sa im môže iba snívať.

Skutočný vianočný dôvod na radosť, narodenie Božieho dieťaťa, nemá nič spoločné s chudobou alebo bohatstvom. Ježiško prišiel na svet na slame v maštali a kázal striedmosť až do svojej smrti. Dnešný termín Vianoc označila cirkev za deň jeho narodenia oveľa neskôr pod trvalým tlakom prastarých osláv zimného slnovratu. Pohanské tradície im vtlačili pečať hodovania, obdarúvania sa, zábavy a plesov. Niektoré vylepšenia Vianoc, napríklad aj zdobenie stromčeka, k nám prišli tiež relatívne nedávno, ale novodobá masáž mozgov konzumom, to je Ježiškovi úder pod pás. Mikuláš úctivo ostáva na svojej parkete dobrého biskupa a do Vianoc sa nepletie, ale vystrájanie reklamnej figúrky Santu Clausa je na žalobu. Ja som ešte z generácie, ktorá balila do staniolu orechy a kockový cukor, a tak ma netreba brať príliš vážne, lebo nostalgia podáva ruku senilite. Ale ani tak nezabudnem na radosť z Vianoc práve pre ich mágiu prísľubu a zrodu daru, ktorý ďaleko presahoval uzavretý kruh rodiny. Po štedrej večeri sme chodili vinšovať a spievať po celej štvrti a ľudia nás vítali s radosťou ako naozajstných poslov dobrej správy, aj keď im naša hudobná produkcia musela trhať uši. Ale neprotirečím vám, sám vidím, koľko je dnes u nás životnej nepohody, materiálnej biedy, samoty. Lesk ozdôb a ohňostroje, na ktoré nemám lístok do prvého radu, ju iba prehlbujú. Pravda, len pokiaľ meriam veľkosť Vianoc iba sýtosťou tela.
Buďme trochu veselší. Láskavá satira, úsmevná kritika – nechýba nám, že sa to akosi z našich životov vytratilo? Teraz už len brýzgame a dávame trestné oznámenia, ale ani jedno, ani druhé nikam nevedie.

Príslovie hovorí, že sranda musí byť, aj keby na chleba nebolo - a to sa deje práve teraz. Svet sa zmieta v kríze, na Slovensku je hrozivá nezamestnanosť, kúsok od nás zomierali deti v občianskych vojnách, stúpa napätie medzi jadrovými veľmocami... Ale našinec je už taký, že sa vie zasmiať aj na vlastnej biede. Chvála bohu! Proti krivde sa možno brániť skalami aj výsmechom, a ten nás aspoň morálne dvíha nad jej pôvodcov. Na druhej strane buďme radi, že demokracia nám dáva do rúk aj iné nástroje. Nie je ich chyba, že sme sa ich ešte nenaučili dostatočne využívať.
Ja zas budem citovať majstra Wericha, ktorý povedal: „Humor nie je žiadna sranda.“  A akoby doba potvrdila jeho slová – humor, aspoň ten mediálny, je čoraz smutnejší. Smutný preto, že vlastne ani humorom nie je. On ten Werich mal teda asi pravdu.

Lenže on definoval humor aj ako boj s ľudskou hlúposťou. Donekonečna sa ruvať s takýmto silným nepriateľom asi ozaj sranda nie je. Ani náhodou si nedovolím výrok Jana Wericha vylepšovať, iba dodám, že ťaživá realita je pre komika vynikajúca matéria. Od zlej svokry, nevernej ženy a despotického šéfa až po globálne otepľovanie narážame po celý život na celú škálu hrozieb, nad ktorými nemáme kontrolu. Humor však má moc v prekvapujúcej skratke otupiť ich a zľahčiť, vyvolať oslobodzujúci smiech a priniesť dočasné uvoľnenie. Je to intelektuálna obrana, ktorá prináša viac úžitku, ako zatínanie pästí. Nikdy nezabudnem na symbolický aplauz celého Československa pre Eduarda Hrubeša, ktorý krátko po okupácii v roku 1968 v nabitej Lucerne povedal: „A vítám i zástupce sovětských vojsk, dočasně umístěné na prvním balkoně.“ Tomu sa povie duchaplný vtip, aký pohne tyranii žlčou a pozdvihne prihrbených. Ale to chce okrem mozgu aj odvahu. Hrubeš zaň zaplatil dvadsaťročným dištancom. Keby namiesto toho napísal na múr Rusi domov!, bolo by to „zhrubeša“ to isté, ale možno iba za cenu poriadkovej pokuty. Smutný humor dnešných médií, o ktorom ste vraveli v otázke, je odrazom ťažkopádnosti a nástenkovosti jeho tvorcov. Našťastie, sú aj výnimky, ktoré okrem maľovania veľkých uší dokážu aj stŕhať masky.

Aký vinš do Nového roka sa vám pozdáva, čo želáte ľuďom okolo vás a celému Slovensku?

 Čo iné, ako mier a prácu, dve základné podmienky pre dôstojný život bez nervozity a narušených vzťahov. A veriacim aj neveriacim schopnosť prijať posolstvo Vianoc ako ponuku dobra, ktoré nás presahuje. Za mlada som behával a tréner Anton Hajmássy mi vtĺkal do hlavy, že tajomstvo úspechu je vidieť cieľ ešte hodný kus za páskou. Na staré kolená mi dochádza, že to je dôležité nie iba v športe.