Na
tak krátky príbeh asi priveľa riadkov, ale niečo o mne sa na úvod hádam
hodí. Som obyčajný, na prvý pohľad asi normálny, postarší, až starý, šedivý
mladík, ktorého charakter formovalo v päťdesiatych/šesťdesiatych rokoch
minulého storočia prostredie jednoduchej slušnej rodiny a „genius loci“ račištorfského
dolného konca. Sem-tam sa vo mne prebudí perfekcionista, obdarený schopnosťou v záplave
emócií neúmyselne prehliadať dôležité, nadchnúť sa pre nepodstatné a na
konci uhrať dobrý výsledok.
Nech
už sa živíme čímkoľvek, všetci potrebujeme občas prepláchnuť trubky, Prečistiť hlavu,
aby sme v plnej sile mohli pokračovať ďalej. Ako čistič spoľahlivo funguje
ťažká fyzická námaha, či už pri športe, alebo manuálnej práci. Funguje aj
metóda dobre sa ožrať, vyskúšal som, vrelo neodporúčam, má iba krátkodobé
účinky a problémy sa po opici vracajú so stopercentnou istotou
a dvestopercentnou silou. Vynikajúco pomáhajú však naše záľuby a ja som si
takého koníčka, ba priam koňa našiel, fotím. Fotky nemám bohvieaké, ale fotografovanie
samotné, bez ohľadu na výsledok, mi okrem očisty prináša až nevídané potešenie
a častokrát aj poučenie. Nelákajú ma najokúzľujúcejšie miesta sveta, kam sa
bežný smrteľník aj tak nikdy nedostane, baví ma objavovať obyčajné veci navôkol,
ktoré vďaka uponáhľanosti dnešnej doby prehliadame a oberáme sa tak
o potešenie z nich. Stačí pritom tak málo, iba sa nachvíľočku
zastaviť. „Hľadáčik fotoaparátu ma naučil, ako sa dívať na svet bez
fotoaparátu“. Tieto slová nie sú bohužiaľ z mojej hlavy, čo ma ako
ješitného chlapa riadne štve, ale našiel som sa v nich bezvýhradne.
Fotenie
ma sprevádza a teší už roky, nový rozmer však nabralo až po obrázku, ktorý
vidíte. Fotka z jablčného sveta predpokladám poteší, veď je
z prírody, má aspoň päťdesiat odtieňov upokojujúcej zelenej, romantické kvapky
vody ostré ako britva. Podobných, častokrát oveľa krajších, boli už nafotené
tony a pohľad na tú moju isto k písaniu litánií nenabáda, tak prečo
akurát táto ? Nuž od tých ostatných sa dramaticky líši, líši sa príbehom, ktorý
mlčky stojí v úzadí. Príbehom, ktorý ma posunul o krôčik ďalej, nielen ako
fotografa. Stalo sa to naozaj a bolo to takto, ehm, teda približne takto.
Bola
nedeľa, teplé augustové popoludnie, ideálny čas zachovať dobrý mrav a s rodinkou
navštíviť rodičov, vlastne už len mamu, žijúcu osamote v dome,
v ktorom som vyrastal. Sedeli sme v klasickej obývačke s oknami
do záhrady a výhľadom na všadeprítomné ovocné stromy. Verte, že pohľad do vtedajších
úžitkových záhrad nebol o nič menej úchvatný, ako do dnešných moderných,
výsostne relaxačných a bezúdržbových okrasných zón. Nepamätám si, o čom
bola reč, viem len, že sme sa všetci na tej besiedke cítili fajn. Za oknom začali
zrazu padať prvé kvapky a to bola pre mňa neodolateľná výzva. Aj amatér ako ja
vie, že počas dažďa, či krátko po ňom svetlo býva nádherne rozptýlené, farby
brilantné, ideálne podmienky na zachytenie detailov. Rýchlo ma opantala eufória
a vidina dokonalej fotky s kvapkou vody na liste. Aj keď mojej
nekresťansky drahej fotovýbave jemný dážď neublíži, mne sa akosi moknúť
nechcelo, tak som to vymyslel filištínsky. Veď ak použijem teleobjektív, tak
fotiť môžem aj z pohodlia obývačky cez otvorené okno a jednoduchým
otočením krúžku dočiahnem do každého kúta neveľkej záhrady.
Mimoriadnu
kvalitu toho skla, dvakrát drahšieho ako samotný foťák, potvrdili už základné
testy v dávnej minulosti. Navždy mi utkveli v pamäti, tak trošičku odbehnem
v čase a niečo k tomu dodám. Za skúšobné myšky som si vtedy neuvážene
vybral nežnejšie osadenstvo našej domácnosti. Viem, že ma moje dievky ľúbia a urobia
čokoľvek, aby ma potešili, ale vtedy to teda nedali. Ukázal som im fotečky, no
nádhera. A ony? Ich pohľady hovorili jasne - uťať mi obidve ruky,
vypichnúť oči, utopiť, zabiť a keby som nejakým zázrakom prežil, tak pre
istotu ten objektív zlisovať, skartovať a vyhodiť z okna – tak sa mi to
teda zdalo, ale možno to bolo iba náznak menšieho nadšenia pre bezchybnosť obrázkov.
Nechápal som, veď ostrejšie portréty som nikdy nevidel. Na fotke bolo úplne
všetko, všetko, čo ani najzdravšie ľudské oko nikdy neodhalí. Aj najostrejší
chirurgický skalpel by si pri pohľade na dokonalé detaily vrások, šošovičiek, chĺpkov
na nose a pupáčikov v rôznom štádiu rozkvetu musel pripadať ako tupec, tak
prečo? Pomaly, pomaličky mi dochádzalo, že som to asi riadne pohnojil, i keď
v dobrej viere. Dnes už viem, že takto sa dajú fotiť hádam len bábätká do
dvoch rokov, ktorých krásu a auru nedokáže spochybniť žiadna technika. Na
druhej strane sa ukázalo, že ten objektív je hoden každej koruny, len ho treba
vedieť použiť. Urobiť dobrý portrét, ktorý by presne vystihol osobnosť
a bol pre ňu navyše prijateľný je umením, nie vecou drahej výbavy, snáď sa
to raz naučím.
Vráťme
sa však naspäť do nedeľnej obývačky, kde mi v čistení trubiek od
celotýždňového nánosu nemohlo už nič zabrániť. Nasadil som teda ten super-duper
teleobjektív a zapol foťák. Pred otvoreným oknom, takmer na dosah ruky, sa až
provokatívne pretŕčali najvyššie konáre starej jablone. Hneď prvý kuk do
hľadáčika v mžiku odstrihol moje vedomie od reálneho sveta a na
polhodinku urobil zo mňa čistého asociála. Scéna v hľadáčiku bola magická,
nemala žiaden farebný rušivý moment, bola to takmer monochromatická škála zelenej.
Zeleň vyžarovala nehybnosť a pokoj, aj keď som podvedome akosi cítil, že jej
sila je umŕtvená len dočasne. Pôvodná eufória odfotiť kvapku na liste sa
znásobila počtom kvapiek, ktoré som navyše zočil nie na liste, ale na mladučkom
jablku. Vidina dokonalej fotky ma nútila urobiť nie jeden-dva zábery, ale rovno
dvadsať, či tridsať, reku pre istotu. Nemám najlepší zrak, tak ostrenie na
nehybné kvapky v popredí mi dali veru zabrať. Kvapky tam stáli ako baletky
v národnom, všade okolo tma, iba svetlá reflektorov upriamené na ich
figúry. Cvakal som, cvakal, furt dokola. Zastavil ma až pocit sebauspokojenia,
že lepšie sa to už ozaj urobiť nedá. Zbalil som fidlátka, zatvoril okno
a opäť sa pripojil k príjemnej rodinnej debate. Až o pár hodín
neskôr som si uvedomil, aký zradný môže byť pocit vlastnej dokonalosti. Často
býva totiž iba predzvesťou blížiacej sa katastrofy, úmerne veľkej
predchádzajúcemu klamlivému pocitu spokojnosti. A tá veru aj prišla. Či bohužiaľ,
či vďakabohu, nie som si dodnes istý.
Stále
plný nadšenia som sa nevedel dočkať chvíle, keď sadnem za počítač
a zátišie s kvapkami si vychutnám na veľkej obrazovke. Pobehám trošku
myškou, doladím jas, kontrast, či inú drobnosť, presne ako v klasickej
fotokomore za technologicky dávnych čias, a bude hotovo. Úsmev mi stihol zamrznúť
rovnako rýchlo, ako rýchlo sa na dvadsaťsedem palcovom monitore objavila prvá fotka.
Šok prvý – nevidel som kvapku na jablku, ktorú som s nasadením života pol
hodinu fotil a ostril, ale pohľad sa mi zapichol do pravého oka nejakej
nehybnej potvory. To čudo vypadalo ako kobylka, kde sa tam preboha vzala? Čo je
to za blbý počítačový program, ktorý domaľováva kobylky na poctivo vydreté zábery.
To je asi zlý sen, ako ju teraz odtiaľ vymažem? Závity mi pracovali na plné obrátky
a sherlockovským spôsobom som vylučoval jedno logické vysvetlenie za druhým, verte,
v tom som dobrý. Nakoniec mi zostalo vysvetlenie jediné. Síce absurdné a
obludné, ale jediné, teda aj pravdivé. Šok druhý – ten zver tam bol už pri fotení.
Moje ego sa zatriaslo v základoch. Na okamih mi prebleslo hlavou, že
človek s čo i len štipkou fotografickej cti a hrdosti môže
takúto tragédiu vyriešiť len skokom do Dunaja, alebo pod vlak.
Netrvalo
zasa až tak dlho, kým som rozdýchal fakt, že tá kobyla tam bola odjakživa. Pomaly
sa mi vracal zdravý rozum. Nálada sa mi začala vylepšovať až s myšlienkou, že nakoniec
dobre, že tam ten koník je. Veď je pekný zelený, aj keď trochu neostrý, ale s
tým dačo porobím. Po polhodinke hrania sa na počítači som zistil, že som sa
tuším do môjho zlatučkého koníčka zamiloval, bez neho by to nebolo ono a nakoniec
ani nikto nikdy nezistí, aké som to mal s ním na začiatku ťažké. V pokoji,
pri večernej káve a dvoch deci bieleho som si nakoniec povedal, že všetko
dobre dopadlo, hlavne že sme navštívili mamu, veď dlho sme tam neboli. Dnes sa
pri pomyslení na kobylku iba usmievam, hoc priznávam, že ma občas jej
neviditeľnosť a nenávratnosť toho okamihu zamrzí.
Vidíte,
niekomu v živote urobí prievan povestná „posledná kvapka“, mne ho urobila
tá prvá, tá ktorá mi v augustovú nedeľu tak okázalo padla do oka. Zdá sa
mi, že od tej doby akosi menej opomínam podstatné. Možno niekoho môj príbeh
poteší, iného poučí a ďalší si počká na chvíľu, keď neuvidí tú svoju
kobylku. Nenechajte sa prosím pomýliť kvantitou, svetlami rámp, aktérmi
v popredí. Ak budete mať pri mačkaní spúšte, prechádzke po okolí, či pri
vážnych rozhodnutiach dostatok času, zastavte sa na chvíľu a dobre sa
poobzerajte, nikdy neoľutujete.
Nabudúce
vám možno poodhalím tajomstvo inej všednej veci. Bude to slnečnica, kostol,
alebo starý drevený plot? To veru neviem.
Evuš
0 komentárov:
Zverejnenie komentára