... pri slovách, čo do knihy tvárí zapísala račianska rodáčka a priateľka Zdenka Luzar-Mičunková:
„... čaro prírody.
Tak ako naše vnúčatká, keď našli v Rači slimáka s búdkou, tým že pršalo tak
mali šťastie, že boli slimáci vonku. No a najväčší zážitok bol roháč. Ešte som
si priala aby videli ježka ale to sa nám za ten krátky čas nepodarilo vidieť.
Ale toho môžu vidieť tu v obchodoch so zvieratkami ale slimáka s búdkou a roháča
nie.“
A vyrojili
sa spomienky. Popri slimákovi s búdkou, roháčovi a ježkovi aj na pulce,
vážky, šidlá, slepúchy, užovky, salamadry škvrnité, poľné myši, babočky admirál
a pávie oko, vidlochvosty ovocné, mlynáriky kapustné, chrústy, netopiere,
lastovičky, sýkorky, vrabce, drozdy, škorce, vrany, bažanty, srnky, kozy, kravy,
kone... Ako decko a chlapča ma privádzali v Rači do úžasu. Kam detské oko
dovidelo, tam bol nejaký živý zázrak.
Nech mi je
odpustené, že to poviem (trochu) nadnesene. Všetky tieto živé zázraky boli
neodmysliteľnou súčasťou nášho detstva. Spomienky na ne sú pre mňa a mojich
rovesníkov dodnes veľkým zdrojom a oporou v ťažkých chvíľach.
Rača bola v tom
čase, v 50. a 60. rokoch, vinohradnícko-roľnícka dedina so všetkým,
čo k tomu patrí. Tento kolorit sa stále viac a viac vytráca. A Rača
prichádza o svoju dušu. Omnoho rýchlejšie a neodvratnejšie, než sa ešte
nedávno zdalo byť nevyhnutné, znehybnieva v mase železobetónu.
„Vďaka“, páni
Kmotrík, Zvonár,
Komorník,
Pilinský...
Ilustračné
foto: internet
0 komentárov:
Zverejnenie komentára