Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

19.2.19
18
Znova o kauze ÚP-Z Krasňany – najprv zásadné zistenia a závery, potom úplná verzia článku s podrobnou argumentáciou a zdôvodnením záverov.

Základnou myšlienkou, o ktorú oprel právny poradca vlastníkov garáží Marek Mihálik (ďalej autor) svoj komentár Pravda víťazí! (Či?), je idea pravdy, ktorá víťazí. Podľa autora, pravda má mať mimoriadne pevné piliere, nespochybniteľné ničím a nikým.

Jedným pilierom má byť znenie § 12 ods. 1 písm. a) stavebného zákona. Má byť z neho jasné, že nepripúšťa, vylučuje alebo inak zakazuje obstarávať ÚP-Z pre časť územia HM SR BA (obce), ktorá nie je menovaná v záväznej časti ÚP HM SR BA, 2007 v znení ZaD (obce).

Ako sa dopracoval niekto k takému presvedčeniu, nevedno, lebo autor, prokurátor aj súd si dôkazy nechali pre seba. Prokurátor urobil aspoň pokus obhájiť domnienku odvolaním sa na gramatický výklad. Nechal si ho pre seba. Vlastným gramatickým výkladom som dospel k zásadne opačnému vyhodnoteniu: Právnu úpravu vnímam tak, že ak v ÚP HM SR BA (obce) nie sú uvedené niektoré jej časti, netreba pre ne nevyhnutne obstarať ÚP-Z. Zákaz z výkladu nevyplýva.

Ďalej autor argumentuje metodickým usmernením MDaV SR z 9.11.2018. Podľa autora, poslanci boli viazaní ministerským výkladom zákona. Lenže metodické usmernenie ministerstva nie je určené na výklad zákona a nie je prameňom práva. Ďalej, svetlo sveta uzrelo na základe súdneho rozhodnutia. Jeho súlad so zákonom je predmetom súdneho prieskumu. Podľa mňa, ministerstvo malo počkať až na konečné súdne rozhodnutie. Ak súdny prieskum skončí v neprospech rozhodnutia KS, aký postup nápravy zvolí ministerstvo?

Podľa autora, nikto neverí, že Najvyšší súd SR v inom prípade zmení rozhodnutie KS. Aj toto tvorí rétoriku, ktorá mi silne pripomína manipuláciu. Vychádzajúc zo skúseností, dúfam, že NS SR, podobne ako v mnohých iných prípadoch, aj v tomto napraví zjavné pochybenie KS. Po podnete, bez ktorého by nekonal NS SR, viem, že nie všetci prestali veriť v nápravu. Vie to aj autor. Nechce priznať to, čo je istou súčasťou pravdy, ale nezapadá do obrazu pravdy, na ktorom mu veľmi záleží. Oveľa výhodnejšie je budiť nepodložený dojem, že všetci veria v to isté, v čo verí autor.

Považujem za správne uviesť, že väčší výmysel (či nezmysel?) sa asi tak ľahko nepodarí.


Dostávam sa k čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a s ním spojenej argumentácii autora. Podľa neho, „... zákon porazil podzákonný predpis ... preto, lebo mu to prikazuje článok 2 ods. 2 ústavy SR, podľa ktorého všetky orgány verejnej moci vrátane obcí musia konať iba v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom.“ Ústava SR v danom znení neobsahuje pojem „orgán verejnej moci“.

Podľa mňa, § 12 ods. 1 písm. a) SZ upravuje vzťah príčiny a následku, je pokynom pre spracúvanie ÚP-Z, nie je splnomocnením, bez ktorého by nebolo oprávnenia obstarávať ÚP-Z. To splnomocnenie obsahuje iná úprava SZ.

Podľa § 17 ods. 2 SZ, orgány územného plánovania obstarávajú územnoplánovaciu dokumentáciu
a) z vlastného podnetu,
b) z podnetu iných orgánov štátnej správy a obcí,
c) z podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb.

Ak zákon umožňuje obstarávať ÚPD [ÚP a ÚP-Z] aj v rámci HM SR BA z vlastného podnetu územnoplánovacieho orgánu, potom pripúšťa, aby aj mestská časť BA ako orgán územného plánovania v obvode svojej pôsobnosti [§ 7a ods. 2 písm. b) zák. o HM SR BA] obstarávala ÚP-Z bez podnetu od obce [HM SR, záväzná časť ÚP vyhlásená VZN], ale len a výlučne z vlastného podnetu, napr. uzn. MiZ.


ZÁVERY

Podľa mňa, malo by byť dostatočne zrejmé pre všetkých, hlavne pre prokurátorov a sudcov, že zákonodarca v § 17 ods. 2 splnomocnil orgány územného plánovania využiť vlastný podnet pre obstarávanie ÚPD vrátane ÚP-Z, čím doplnil, skompletoval svoju vôľu vo vzťahu k spracúvaniu ÚP-Z, vyjadrenú v § 12 ods. 1 SZ.

Podľa mňa, ak zákonodarca pripúšťa obstarávanie aj ÚP-Z z vlastného podnetu, tak zároveň splnomocňuje. Preto nemôže byť nevyhnutné, aby ÚP obce ustanovil jej časť, pre ktorú treba obstarať ÚP-Z, a interpretovať potrebu ako podmienku zákonnosti obstarávania ÚP-Z.

A za dôležité považujem zdôrazniť, že v prizme § 17 ods. 2 SZ vnímam metodické usmernenie MDaV SR zo dňa 9.11.2018 za nezákonné. Rovnako aj protesty prokurátorov. Samozrejme, aj rozhodnutie KS.

Vladimír Dulla
autor sa dlhodobo venuje aplikácii
stavebného zákona


Súvisiaci článok:


V jednej z reakcií na článok Sporná litera dala k. o. ... právny poradca vlastníkov garáží píše:

„Nie sporná litera porazila duch zákona, ale naopak § 12 ods. 1 písm. a) stavebného zákona porazil poslednú vetu kapitoly 2.2.5 záväznej časti textovej časti územného plánu hl. mesta SR Bratislavy ... Teda zákon porazil podzákonný predpis.“ Okrem iného tvrdí, že mu (HM / zákonu?) to prikazuje čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

Ďalej píše o mne, o mojej požiadavke, aby pri výkone verejnej moci bol aplikovaný čl. 2 ods. 3 Ústavy SR. Rozhodol som sa reagovať nie preto, že v texte je moje priezvisko, ale preto, že autor uvádza svoje domnienky, a nielen o mojej požiadavke, neberie ohľad na formulácie, významy slov a ani svoje vyjadrenie v Ad Polemika s prokurátorom k ne/zákonnosti ÚP zóny Krasňany. Pravda je takáto. Citujem:

Najdôležitejšou právnou normou je Ústava SR. Podľa čl. 2 ods. 3, každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

V súlade s celým článkom, ktorý je polemikou, upozorňujem, že Ústava SR obsahuje princíp, ktorý podľa mňa, umožňuje pri výkone originálnych pôsobností územnej samosprávy konať to, čo nie je zákonom zakázané.

Základnou myšlienkou, o ktorú oprel autor svoj komentár Pravda víťazí! (Či?), je idea pravdy, ktorá víťazí. Pravdou je, že pravda víťazí, ale súčasťou pravdy je, že nie vždy a ak, nie vždy na prvý raz.

Súčasťou pravdy je fakt, že to, čo je pravda, resp. čo má byť pravdou, nebýva zjavné na prvý pohľad, počutie či prečítanie. S poľutovaním, často ani po mnohých opakovaniach.

Ako učí historická skúsenosť, tisíckrát opakované slová, vety si ľudia ľahko mýlia s pravdou. Niet divu, ak sa s ľahkosťou vydávajú za pravdu.

Podľa autora, pravda má mať mimoriadne pevné piliere, nespochybniteľné ničím a nikým.

Jedným pilierom má byť znenie § 12 ods. 1 písm. a) stavebného zákona a má byť garantom porážky poslednej vety kapitoly 2.2.5 ÚP HM SR. Má byť z neho jasné, že nepripúšťa, vylučuje alebo inak zakazuje obstarávať ÚP-Z pre časť územia HM SR BA (obce), ktorá nie je menovaná v záväznej časti ÚP HM SR BA, 2007 v znení ZaD (obce). Ako sa dopracoval niekto k takému presvedčeniu, nevedno, lebo autor, prokurátor aj súd si dôkazy nechali pre seba. Niekto asi to tvrdenie považuje za axiómu, ktorej pravdivosť netreba dokazovať. Taký postoj nie je nelegitímny, je sloboda názorov, ale patrí sa priznať ho jasným „prihlásením sa“ k nemu.

Proti axióme najviac „protestuje“ prax. Robí ju natoľko pochybnou, že nemá zmysel sa venovať ani jej hypotetickej životaschopnosti.

Prokurátor urobil aspoň pokus obhajoby domnienky v podobe odvolávania sa na gramatický výklad. Nechal si ho pre seba. Tak nevedno, čo podľa prokurátora z litery by mohlo mať taký význam, že by malo spôsobiť neprípustnosť / vylúčenie / zákaz a že je to presne ten opak potreby, ktorú obsahuje zákonná úprava.

Dovolím si citovať a pokúsim sa o čiastočný rozbor (gramatický výklad), nech je zrejmé, akou úvahou som dospel k zásadne opačnému vyhodnoteniu.

§ 12 ods. 1 písm. a) SZ
„Územný plán zóny sa spracúva pre časť obce, ak schválený územný plán obce ustanovuje obstarať územný plán zóny pre vymedzenú časť obce.“

Veta je súvetím, pričom obsahuje podmienku (príčinu) „ak schválený ... ustanovuje ...“ a vyjadruje dôsledok (správny postup) „spracúva sa ...“.

V jazyku legislatívy je obvyklé použiť oznamovací spôsob (sa posúdi, sa prikladá, sa prejedná) s funkciou, významom rozkazovacieho a zvlášť v prvej vete súvetia, ak sa rovnaký postup (dôsledok) predpokladá a vyžaduje aj pri výskyte inej príčiny (podmienky). V tomto prípade znenie písmena b) „ak schválený ... ustanovuje vymedziť pozemok alebo stavbu na verejnoprospešné účely“.

Úpravu vnímam ako pokyn: Ak v ÚP obce je vymedzená jej časť, obstarajte ÚP-Z. Nič v tom texte na mňa nepôsobí ako podoba zákazu, ani implicitného. Hlavne v ňom nevnímam nijakú výlučnosť – spracúva sa jedine, ak, len ak, s (jasným) významom „inak sa nespracúva“.

Znenie § 12 ods. 1 by nemuselo byť rozčlenené na písmená a mohlo mať tvar:

„Ak schválený ÚP obce ustanovuje pre vymedzenú časť obce obstarať ÚP-Z, vymedziť pozemok alebo stavbu na verejnoprospešné účely, spracúva sa ÚP-Z.“.

Z takého tvaru by bola jasnejšia väzba medzi príčinou a dôsledkom [ak-potom], ale ani vtedy by som v nej nebadal stopy jedinečnosti, výlučnosti či zákazu, ako to tvrdí autor, prokurátor i súd. Podľa mňa, neplatí automaticky opak: „Ak ÚP obce neustanovuje obstarať ÚP-Z, tak sa nespracúva.“.

Prokurátor sa snažil podporiť svoju domnienku prepájaním § 12 ods. 1 písm. a) s § 11 ods. 6 SZ.

Pre poriadok opäť citácia a pokus o čiastočný rozbor (gramatický výklad).

§ 11 ods. 6 SZ
„Územný plán obce ustanovuje, pre ktoré časti obce treba obstarať a schváliť územný plán zóny.“

Meritom by malo byť „treba obstarať“. Z neho prokurátor dospel k názoru / záveru, že to vymedzuje prípustnosť a že bez ustanovenia takej časti je nedovolené / neprípustné / zakázané čo i len začať obstarávanie.

Pre otestovanie relevantnosti takého úsudku sa ponúka využiť významy slov „treba“, „nedovoliť“, „nepripustiť“, „vylúčiť“ a „zakázať“, ako ich uvádzajú (gramatické) príručky jazyka slovenského.

treba – vyjadruje potrebu, nevyhnutnosť vykon(áv)ať dej, žiada sa,
v zápore – netreba, nebolo / nebude treba,
vo význame nebolo, nie je, nebude nevyhnutné, nežiadalo sa, nežiada sa,
nedovoliť – nedať súhlaspovolenie, nepripustiť, neumožniť
nepripustiť – nedovoliť, nepovoliť, nestrpieť, neumožniť
zakázať – nedovoliť, vydať zákaz

Právnu úpravu vnímam tak, že ak v ÚP HM SR BA (obce) nie sú uvedené niektoré jej časti, netreba pre ne nevyhnutne obstarať ÚP-Z. Opak treba (netreba) nevnímam v zhode s nedovoľuje sa, nepripúšťa sa či zakazuje sa. Kto to tak vníma, mal by podať náležité vysvetlenie, aby sa vedelo, čo uznáva ako relevantné významy slov a prečo práve v tomto prípade sa nemá brať ohľad na ich ustálené významy. Je to veľmi dôležité, lebo v rozsudku súdu, ktorý má slúžiť ako podporný dôkaz správnosti názoru i oprávnenosti záveru prokurátora, sa uvádza, že znením zákona sa vymedzuje možnosť, prípustnosť spracovať ÚP-Z len na tie časti obce, ktoré sú ustanovené v ÚP obce.

Ďalej autor argumentuje metodickým usmernením MDaV SR z 9.11.2018, ktoré na základe súdneho rozhodnutia v inom prípade vyložilo § 12 ods. 1 písm. a) SZ tak, že akýkoľvek iný postup, ako vymedzením konkrétnych lokalít v územnom pláne obce, je v rozpore s ním. Autor poukazuje na § 17 ods. 3, druhá veta SZ, podľa ktorej metodické usmernenia ministerstva sú záväzné pre všetky orgány územného plánovania.

Podľa autora, poslanci boli viazaní ministerským výkladom zákona. Ministerstvá, pokiaľ to nie je súčasťou ich rozhodovania v rámci konania podľa osobitných predpisov, nemajú zverenú pôsobnosť vykladať zákony. Metodické usmernenie nie je určené na výklad zákona. Nie je prípustné oznamovať ním zákazy, ktoré nie sú uvedené vo všeobecne záväznom právnom predpise. Metodické usmernenie nie je prameňom práva a má byť využité iba na oznámenie niektorých podrobností k aplikácii všeobecne záväzného právneho predpisu a nie zásadného obratu. Na účely aplikácie § 11 ods. 6 a § 12 ods. 1 písm. a) SZ nie je objektívna potreba upraviť podrobnosti. Metodickým usmernením sa do praxe nepremietajú súdne rozhodnutia. Na to je určená novelizácia legislatívy.

Ministerstvo v danom usmernení nevyložilo zákonnú úpravu. Usmernenie má rozsah strany, pričom viac ako 1/3 zaberá záhlavie, dátum vydania, spisová značka, stupeň dôvernosti, miesto na podpis, identifikáciu osoby a funkcie, ktorá autorizovala usmernenie.

Celý text má 28 riadkov, z toho dosť neúplných. 3 sú úvodom, 11 citáciou zákona a 7 odvolaním sa na súdne rozhodnutie a jeho citáciou. Z rozhodnutia súdu MDaV SR cituje iba bod 31, ktorý necituje prokurátor v rámci uplatnených protestov. Ak by bol jasným dôkazom, ako by mal byť, ak stačí na metodické usmernenie, asi by si to nenechal prekĺznuť pomedzi prsty. V usmernení MDaV SR uvádzaná spisová značka nič nemení na fakte, že usmernenie má byť zákonné práve na základe bodu 31 rozhodnutia súdu.

Citujem znenie bodu 31 ako je uvedené v usmernení:
Iba územný plán príslušnej obce môže ustanoviť, pre ktoré jej časti je možné obstarať a schváliť územný plán zóny (§ 11 ods. 6 Stavebného zákona). Dotknuté mestské časti smú územný plán zóny obstarať iba pre tie lokality, v ktorých to povoľuje územný plán obce, ktorej sú súčasťou. Postup nad rámec tohto zmocnenia je prejavom svojvôle a je protizákonný.

Nezaškodí citovať § 11 ods. 6 stav. zákona:
„Územný plán obce ustanovuje, pre ktoré časti obce treba obstarať a schváliť územný plán zóny.“

Gramatický výklad nech si čitatelia urobia sami. Moje vnímanie zákonnej úpravy v prizme významov slov som už uviedol. Všetci, ktorí z práva ustanoviť potrebu obstarať a schváliť vedia odvodiť povolenie výlučne iba pre ustanovené lokality a obmedzenie / zákaz vo vzťahu k iným lokalitám, podľa mňa, si zaslúžia gratuláciu k mimoriadne ostrému zraku, čo vie čítať aj medzi riadkami.

Zo znenia bodu 31 ma bolí nielen zrak. Vyvoláva pochybnosti o svojvôli a protizákonnosti.

V záujme predísť argumentu, že rozhodnutie obsahuje aj iné body, ktoré jasne potvrdzujú nezákonnosť obstarávania ÚP-Z pre lokalitu, ktorá nie je ustanovená, odcitujem bod 28:

„Ako vyplýva z vyššie citovaných právnych predpisov, územný plán obce ustanovuje, pre ktoré časti obce treba obstarať a schváliť územný plán zóny (§ 11 ods. 6 Stavebného zákona) a územný plán zóny sa spracúva pre časť obce, ak schválený územný plán obce ustanovuje obstarať územný plán zóny pre vymedzenú časť obce (§ 12 ods. 1 písm. a) Stavebného zákona). Žalovaný teda mohol pristúpiť k obstarávaniu a následnému schváleniu plánu zóny len v takej časti obce v rámci mestskej časti, ktorej platný a účinný plná obce (Hlavného mesta SR Bratislavy) určil, že je to potrebné teda možné.

Opäť je to o tom výklade, prečo potreba má byť súčasťou maxima dovoleného, prípustného.

Metodické usmernenie uzrelo svetlo sveta na základe súdneho rozhodnutia. Jeho súlad so zákonom je predmetom súdneho prieskumu. Podľa mňa, ministerstvo malo počkať až na konečné súdne rozhodnutie. Ak súdny prieskum skončí v neprospech rozhodnutia KS, bude zaujímavé, aký postup nápravy zvolí ministerstvo.

Podľa autora, nikto neverí, že Najvyšší súd SR v inom prípade zmení rozhodnutie KS. Aj toto tvorí rétoriku, ktorá mi silne pripomína manipuláciu. Vychádzajúc zo skúseností, dúfam, že NS SR, podobne ako v mnohých iných prípadoch, aj v tom napraví zjavné pochybenie KS.

Po podnete, bez ktorého by nekonal NS SR, viem, že nie všetci prestali veriť v nápravu. Vie to aj autor. Nechce priznať to, čo je istou súčasťou pravdy, ale nezapadá do obrazu pravdy, na ktorom mu veľmi záleží. Oveľa výhodnejšie je budiť nepodložený dojem, že všetci veria v to isté, čo verí autor a rovnako zmýšľajúci ľudia, dokonca aj tí, čo podali podnet NS SR na preskúmanie rozhodnutia KS.

Považujem za správne uviesť, že väčší výmysel (či nezmysel?) sa asi tak ľahko nepodarí.

Dostávam sa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a s ním spojenú argumentáciu autora. Podľa neho, „... zákon porazil podzákonný predpis. ... preto, lebo mu to prikazuje článok 2 ods. 2 ústavy SR, podľa ktorého všetky orgány verejnej moci vrátane obcí musia konať iba v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom. Teda keď podzákonný predpis prekročí rámec zákonného splnomocnenia, nesmie orgán verejnej moci konať nad rámec zákona. Vyšší zákon ruší nižší.“.

Citujem čl. 2 ods. 2 ústavy SR:

Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Pozornému čitateľovi neunikol rozdiel. Ústava SR v danom znení neobsahuje pojem „orgán verejnej moci“ v príslušnom gramatickom tvare. Ak by argument autora mal byť pravdivý, v Ústave SR použitý pojem „štátne orgány“, by musel byť totožný s pojmom „orgány verejnej moci“.

Treba posúdiť, či je možné také stotožnenie, alebo či je to inak. Pojem „orgány verejnej moci“ sa používa ako skupinové, súhrnné označenie subjektov, ktoré vykonávajú verejnú moc. Ako je známe, „štátny orgán“ vykonáva verenú moc, a preto je súčasne „orgánom verejnej moci“.

Dôležité je, či platí aj opačný vzťah, že každý „orgán verejnej moci“ je súčasne „štátnym orgánom“.

Pojem „orgán verejnej moci“ nie je definovaný, upravený všeobecne záväzným predpisom. Podľa ustálenej praxe, aj veľkej časti odborných publikácií, za orgány verejnej moci sa považujú

a)     štátne orgány,
b)     mestá, obce, samosprávne kraje (ich orgány),
c)      verejnoprávne inštitúcie,
d)     niektoré fyzické osoby (exekútor, notár),
e)     niektoré právnické osoby (profesijné komory)

Mestá, obce a samosprávne kraje sú v špecifickom postavení, lebo vykonávajú

a) originálne kompetencie (napr. miestne dane, územný rozvoj),
b) prenesený výkon štátnej správy (napr. matričné veci, stavebné konanie).

Ústava SR dôsledne rozlišuje medzi územnou samosprávou a štátnou správou. Na základe Ústavy SR by malo byť dostatočne zrejmé, že nie všetky orgány verejnej moci majú súčasne postavenie štátnych orgánov.

V zmysle čl. 71 Ústavy SR, mesto, mestská časť, obec a samosprávny kraj majú postavenie štátneho orgánu len v priamej súvislosti s preneseným výkonom miestnej štátnej správy.

O názoroch zákonodarcu na oddelenie štátnych orgánov od orgánov územnej samosprávy v rámci výkonu verejnej moci napovedá aj zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa § 2 písm. b), na účely tohto zákona orgán verejnej moci je

1.  štátny orgán,
2.  orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.

Z Ústavy SR i zákona možno odvodiť, že orgán územnej samosprávy (mesta, mestskej časti, obce a samosprávneho kraja v súvislosti s výkonom originálnych kompetencií vrátane obstarávania ÚPD) nemá postavenie štátneho orgánu, aj keď je a koná v postavení orgánu verejnej moci.

Z uvedeného vyplýva, že pojem „orgán verejnej moci“ nemožno stotožniť s pojmom „štátny orgán“. V dôsledku toho, na úkony orgánov územnej samosprávy súvisiace s ich originálnymi kompetenciami niet objektívneho dôvodu aplikovať čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Ak subjekt práva nie je obmedzený čl. 2 ods. 2, mal by mať chránené právo aplikovať čl. 2 ods. 3 Ústavy SR.

Podľa mňa, pozornosť si zasluhuje aj na prvý pohľad nenápadné zakomponovanie zmienky o prekročení zákonného splnomocnenia. Keďže autor predtým píše o § 12 ods. 1 písm. a) SZ, dá sa odvodiť, že podľa autora, jeho litera by mala byť splnomocnením.

Budem sa opakovať. Podľa mňa, § 12 ods. 1 písm. a) SZ upravuje vzťah príčiny a následku, je pokynom pre spracúvanie ÚP-Z, nie je splnomocnením, bez ktorého by nebolo oprávnenia obstarávať ÚP-Z. To splnomocnenie obsahuje iná úprava SZ, ale o nej neskôr.

Pripomeniem vetu: „Nižší zákon ruší nižší“.

Keď som prečítal dovolávanie sa druhej vety v § 17 ods. 3 SZ, tak som mal silný dojem, že autor na ňu zabudol. Aj pri porovnávaní s Ústavou SR som nadobudol rôzne dojmy.

Ústava SR má viac článkov. Tiež čl. 67 ods. 2, podľa ktorého povinnosti a obmedzenia pri výkone územnej samosprávy možno obci a vyššiemu územnému celku ukladať zákonom a na základe medzinárodnej zmluvy podľa čl. 7 ods. 5.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že druhá veta v § 17 ods. 3 SZ je v poriadku, lebo ukladá povinnosť orgánom územného plánovania (mestá, mestské časti, obce, samosprávne kraje a okresné úrady) rešpektovať metodické usmernenie, ale to nie je automaticky stotožniteľné s obmedzením (nie je dovolené spracovať ÚP-Z inak ako postupom podľa § 12 ods. 1 písm. a) SZ) ako vyplýva zo znenia čl. 67 ods. 2 v kontexte iných článkov Ústavy SR.

Ak je reč o § 17 SZ, rád by som dal do pozornosti jeho ods. 2, podľa ktorého,
orgány územného plánovania obstarávajú územnoplánovaciu dokumentáciu

a) z vlastného podnetu,
b) z podnetu iných orgánov štátnej správy a obcí,
c) z podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb.

Ak zákon umožňuje obstarávať ÚPD [ÚP a ÚP-Z] aj v rámci HM SR BA z vlastného podnetu územnoplánovacieho orgánu, potom pripúšťa, aby aj mestská časť BA ako orgán územného plánovania v obvode svojej pôsobnosti [§ 7a ods. 2 písm. b) zák. o HM SR BA] obstarávala ÚP-Z bez podnetu od obce [HM SR, záväzná časť ÚP vyhlásená VZN], ale len a výlučne z vlastného podnetu, napr. uzn. MiZ.

Podľa mňa, malo by byť dostatočne zrejmé pre všetkých, hlavne pre prokurátorov a sudcov, že zákonodarca v § 17 ods. 2 splnomocnil orgány územného plánovania využiť vlastný podnet pre obstarávanie ÚPD vrátane ÚP-Z, čím doplnil, skompletoval svoju vôľu vo vzťahu k spracúvaniu ÚP-Z, vyjadrenú v § 12 ods. 1 SZ.

Podľa mňa, ak zákonodarca pripúšťa obstarávanie aj ÚP-Z z vlastného podnetu, tak zároveň splnomocňuje. Preto nemôže byť nevyhnutné, aby ÚP obce ustanovil jej časť, pre ktorú treba obstarať ÚP-Z, a interpretovať potrebu ako podmienku zákonnosti obstarávania ÚP-Z.

Za dôležité považujem zdôrazniť, že v prizme § 17 ods. 2 SZ vnímam metodické usmernenie MDaV SR zo dňa 9.11.2018 za nezákonné. Rovnako aj protesty prokurátorov. Samozrejme, aj rozhodnutie KS.

K naznačovaniu mojej nevšímavosti, zábudlivosti či neznalosti druhej vety v § 17 ods. 3 SZ uvádzam, že to nie je pravda a podstatné. Na rozdiel od iných sa nedomáham, aby orgán verejnej moci zasiahol podľa mojich potrieb a záujmov, ani neposudzujem zákonnosť, nerozhodujem o právach a povinnostiach ako úradná osoba.

Názory, polemiky a pod. šírim na princípe slobody slova, ktorú zaručuje Ústava SR.
Ak sa mýlim, je to súčasť slobody mýliť sa. Môj prípadný omyl neznamená hrozbu pre ochranu práv iných ľudí.

Ak sa mýlia ľudia z ministerstva, prokurátori a sudcovia, to je o úplne inej pravde, ale predovšetkým o úplne inej slobode mýliť sa ako má na mysli Mahátmá Gándhí.

Vladimír Dulla
autor sa dlhodobo venuje aplikácii
stavebného zákona


18 komentárov:

  1. Miestne zastupitelstvo Ba Raca prave pomerlm hlasov 10:1 doplnili vyhovenie protestom prokuratora aj o zrusenie uzneseni napadnutych protestom prokuratora. Kedze pri vyhoveni protestom bol pomer hlasov 9:4, mozno dany vysledok hodnotit ako absolutne vitazstvo pravdy. Celkovo az 12 poslancov z 15 miluje zakon.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Marek Mihálik, podľa tvojej hlasovacej matematiky a logiky totalitný zákon milovali VŠETCI poslanci parlamentu bez výnimky a vo voľbách lásku k totalitnej pravde a poslušnosť k totalitnej moci prejavovali občania pomerom cca 9999 : 1.

    Miro Ščibrany

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Takže Miro Ščibrany prirovnávaš našich račianskych poslancov k poslancom komunistického parlamentu volených 99,99% ? Dnes nezvíťazil len zákon ale aj demokracia. Dnes sa zákon zasnúbil s demokraciou. Veď Slovenská republika je demokratický právny štát. O tom to je. Láska k právu je znakom a mierou slobody občana. Poslanci sa rozhodli slobodne. Dnes sa samospráva zjednotila so štátnymi orgánmi v tom, že to, čo je nezákonné, treba odhodiť. Treba si uvedomiť, že štyri pätiny našich poslancov rešpektuje zákon. To je nevídaný jav v Slovenskej republike. Sláva našim poslancom. Občania oplatí sa bojovať za demokratický právny štát. Spoločne sme to dokázali. Na samom začiatku bol hlavný architekt MČ BA Nové Mesto pán Jaroslav Kocka, ktorý upozorňoval na nelegálnosť územných plánov zón Biely Kríž, Mierová Kolónia a Ľudová štvrť, ktoré neboli vymedzené v upn mesta Bratislavy ako zóny. Konal tak na základe listu Ministerstva dopravy a výstavby SR, potom sa pridala Okresná prokuratúra Bratislava V, Krajský súd v Bratislave, Okresná prokuratúra Bratislava III a nakoniec Miestne zastupiteľstvo MČ BA Rača. Ide o proces, ktorý sa dnes zavŕšil račianskym precedensom - prvýkrát vôbec miestne zastupiteľstvo zrušilo uznesenia týkajúce sa územného plánu nelegálnej zóny.
    Nepochybne vývoj pokračuje, všetci čakáme na verdikt Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v petržalskom prípade, ale ani ten nemusí byť konečný, pretože aj ten môže MČ Petržalka napadnúť na Ústavnom súde Slovenskej republiky. Potom to už bude konečné, lebo obec nemôže ísť na Európsky súd pre ľudské práva ani na iné medzinárodé inštitúcie.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. K samotnému článku pána Dullu: Je pravdou, ako píše pán Dulla, že v článku 2 ods. 2 Ústavy SR sa spomínajú štátne orgány a že obec nie je štátny orgán. Ale všeobecné súdy to vykadajú tak, že:
    "Podľa č. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v ich medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Za štátny orgán treba považovať aj obec, pokiaľ vykonáva verejnú moc." Krajský súd v Prešove sp.zn. 6S/14/2017 z 22.11.2018, uznesenie
    "Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Za štátny orgán treba pritom považovať aj obec, pokiaľ vykonáva verejnú moc." Krajský súd v Košiciach sp.zn. 11 Co 45/2009 z 24.2.2010, rozsudok
    V oboch prípadoch išlo o výkon samosprávnch pôsobnosti (voľba hlavného kontrolóra a odťahovanie motorových vozidiel).
    K veci sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky:
    "všeobecných ústavných princípov právneho štátu ako sú zákaz svojvôle, princíp právnej istoty a princíp viazanosti orgánov verejnej moci (vrátane súdov) právom (princíp legality)." uznesenie II. ÚS 147/2014 z 24.4.2014, uznesenie
    Právna doktrína prezentovaná vysoko uznávaným sudcom ÚS SR doc. JUDr. Ladislavom Oroszom, CSc. v príspevku ZÁVÄZNOSŤ ROZHODNUTÍ ÚSTAVNÉHO SÚDU SLOVENSKEJ REPUBLIKY ( NÁ ČRT TEORETICKÝCH A PRAKTICKÝCH PROBLÉMOV) v Zborníku príspevkov z vedeckého seminára Košice 28. novembra 2008 "Ústava slovenskej republiky a jej uplatňovanie v legislatívnej a právno-aplikačnej praxi", na str. 91:
    "V Ústave Slovenskej republiky ( alej aj „ústava“ alebo „Ústava SR“) je princíp legality výslovne vyjadrený predovšetkým v č l. 2 ods. 2, pod a ktorého „Štátne orgány môžu kona ť iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“. Z princípu legality (viazanosti právom) možno vyvodi ť požiadavku viazanosti všetkých orgánov verejnej moci nielen ústavou a zákonmi (č l. 2 ods. 2 ústavy) a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ale tiež ich viazanosti všeobecnými pravidlami medzinárodného práva, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a jej ďalšími medzinárodnými záväzkami (č l. 1 ods. 2 ústavy), ako aj ich viazanosti všetkými tými individuálnymi právnymi aktmi, ktoré sa na konkrétnu činnosť (aktivitu) dotknutého orgánu verejnej moci vz ťahujú, resp. s ňou súvisia."
    Teda celkom iste sa na obec pri výkone verejnej moci a to aj samosprávnej použije článok 2 ods. 2 Ústavy SR. V dôsledku toho sa nemožno odchýliť od zákona a robiť to, čo zákon neupravuje. Obec pri výkone verejnej moci teda obstaráva územný plán zóny iba v prípade splnenia zákonnej podmienky - časť obce je vymedzená v územnom pláne obce. Je to v podstate splnomocnenie na vymedzenie zón v územnom pláne obce a nijako inak a splnomocnenie na obstaranie územného plánu obce, ak v územnom pláne obce je vymedzená časť obce ako zóna. V splnomocnení je skrytá delegovanýá právomoc orgánu, čo v sebe skrýva tak povinnosť ako aj objektívnu možnosť.


    OdpovedaťOdstrániť
  5. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. 92/2012 z 10.5.2012: "Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy zaväzuje všetky orgány verejnej moci... Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb, rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy).

    OdpovedaťOdstrániť
  6. To isté je v ďalšom náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.xn. I. ÚS 407/2010 z 23.11.2011. Rozhodovali Ľalík, Mochnáčová, Brňák. Ten nález I. ÚS 92/2010 z 10.5.2012 rozhodovali Gajdošíková, Orosz a Luby. Aj náleze z 5.11.2002 sp.zn. II. ÚS 143/2002 je uvedené: "Článok 2 ods. 2 ústavy obsahuje ústavné pravidlo, v rámci ktorého každý orgán verejnej moci vrátane štátnych orgánov sám (autonómne) určuje nielen to, aký druh právnej úpravy použije pri rozhodovaní, ale aj to, akým spôsobom prikročí k jejo výkladu v súlade s princípom právneho štátu, ktorý je vyjadrený v citovanom článku ústavy. Ústavný príkaz, ktorý je v čl. 2 ods. 2 ústavy, je súčasne aj ustanovením povinnosti vykladať ústavné a zákonné normy tak, aby sa tento ústavný príkaz rešpektoval v celom vymedzenom rozsahu."

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Okresný súd Bratislava I v rozsudku sp.zn. 25C/147/2011z 17.10.2012 uvádza: "Keďže správca komunikácie vykonávajúci verejnú správu, je orgán verejnej správy, nevzťahuje sa na neho článok 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Konanie orgánu štátu v rozsahu zákona bez akejkoľvek výnimky a zákonom ustanoveným spôsobom napĺňa v právnom štáte princíp právnej istoty, čím je vylúčený stav, aby orgán štátu mohol konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným postupom. V zmysle uvedeného by správca verejných komunikácií mohol zákonom jemu zverený výkon verejnej moci (správy) zmluvne preniesť na podnikateľské alebo iné subjekty len vtedy, ak by mu to zákon dovolil alebo priamo ukladal." Správcom pozemnej komunikácie bola obec pri odstránení prekážky a uplatňovala si náklady za odťah mot. vozidla , teda išlo o samosprávnu kompetencie obce. Obec spravuje ex lege miestne komunikácie vo jej vlastníctve. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn
    5C/60/2013 z 26.2.2013 potvrdil tento prvostupňový rozsudok a pozmenil prvú vetu a vsunul ďalšiu: "Keďže správca komunikácie vykonávajúci verejnú správu pozemných komunikácí je pri tomto výkone orgánom verejnej správy, nevzťahuje sa na neho možnosť daná v čl. 2 ods. 3 Ústavy SR ( každy môže konať, čo nie je zákonom zakázané), ale vzťahuje sa na neho čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgánt môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a teda pri výkone preneseného výkonu štátnej správy nemôže postupovať nad rámec zákona, tzn. používať analogický inštitút súkromného práva, napr. zmluvné zastúpenie, poverenie a splnomocnenie. Každý orgán štátu má totiž Ústavou a zákonom určený rozsah právomocí, ktorý nemôže prekročiť, takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje s tým, že tieto právne normy určujú aj spôsob, akým štátne orgány môžu štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ktoré môžu používať.

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Sprava miestnych komunikacii je podla rozsudku ks ba prenesenym vykonom statnej spravy, takze pan Dulla sa moze toho chytit.

    OdpovedaťOdstrániť
  9. Byvaly sudca us sr Drgonec to vo svojom komentari nazyva opodstatnenym extenzivnym vykladom pojmu "statne organy" v cl. 2 ods. 2 ustavy SR pretoze ich vypustenie by bolo neziaduce.

    OdpovedaťOdstrániť
  10. Skratka len pan Dulla tvrdi ze obce pri vykone samospravnych kompetencii nie su viazane zakonom podla cl.2 ods. 2 ustavy SR. Drzi sa jazykoveho vykladu. Drgonec jasne uprednostnuje logicky vyklad.

    OdpovedaťOdstrániť
  11. Zistil som ze Najvyssi sud Slovenskej republiky uz posudil otazku spravy miestnej komunikacie obcou ako originalnu posobnost obce. Urobil tak v uzneseni sp.zn. 3 Cdo 140/2008 z 17.9.2009 tak ze vysiel z par. 4 ods. 3 pism f) zakona c.369/1990 zb. o obecnom zriadeni, kde "Obec pri vykone samospravy najma ... vykonava spravu miestnych lomunikacii". Pre porovnanie v pismene j) je uvedene: "Obec pri vykone samospravy ... obstarava a schvaluje uzemnoplanovaciu dokumentaciu obci a zon..". Odstranovanie vozidiel tvoriacich prekazku cestnej premavky je opravnenim spravcu miestnej komunikacie. NS SR uviedol: " Z vyssie uvedenych ustanoveni mozno teda vyvodit, ze sprava miestnych komunikacii je v originalnej posobnosti obce. Pod spravou komunikacie treba pritom rozumiet aj vztahy upravene ustanoveniami zakona c. 315/1996 z.z. o premavke na pozemnych komunikaciach, ktore ukladaju spravcovi komunikacie konkretne prava a posobnosti. Podla par. 40 ods. 4 uvedeneho zakona spravca cestu moze odstranit vozidlo, ktore je ponechane na ceste vratane chodnika, na naklady jeho prevadzkovatela, a to za podmienok v zakone uvedenych. Toto opravnenie vyplyva z postavenia spravcu komunikacie a nie z postavenia organu, na ktory bola prenesena posobnost rozhodovat o priestupkoch podla par. 22 ods. 1 pism. k), l) zakonac. 372/1990 zb. o priestupkoch.V tychto suvislostiach treba poukazat na potrebu odlisovania vykonu originalnej posobnosti podla zakona c.315/1996 z.z. o premavke na pozemnych komunikaciach a prenesenej posobnosti podla zakona c.372/1990 zb. o priestupkoch. Na kazdy z tychto postupov sa totiz budu vztahovat rozne ustanovenia zakona, hoci v oboch pripadoch ide o vykon verejnej moci. ..... Hoci odstranenie vozidla za podmienok uvedenych v ustanoveniach par. 40 ods. 1, 4 zakona c. 315/1996 z.z. o premavke na pozemnych komunikaciach je cinnostou, ktora ma verejnopravny charakter (tak ako spravne uvadza dovolatel), obec vykonavajuca tuto cinnost nie je podla zakona v. 315/1996 z.z. o premavke na pozemnych komunikaciach nadana pravomocou o tejto nahrade nakladov na odstranenie vozidla sama rozhodnut. Brani tomu totiz absencia ustanoveni zakona, ktore by ju opravnovali na vydanie takehoto rozhodnutia. Pofla cl.2 ods.2 Ustavy Slovenskej republiky statne organy mozu konat iba na zaklade ustavy, v jej medziach a v rozsahu a sposobom, ktory ustanovi zakon. Za statny organ treba pritom povazovat aj obec, pokial vykonava verejnu moc."
    Krajsky sud sa teda mylil, ked odtahovanie vozidiel zaradil pod preneseny vykon statnej spravy obcou. Ved ide o spravu vlastneho majetku. Podstatne ale je ze toto rozhodnutie jasne zaraduje vykon samospravy pod vykon verejnej moci a tak pod cl. 2 ods. 2 ustavy SR.
    Najvyssi sud SR vydal toto uznesenie ako dovolaci sud. Prekonat ho moze len Velky senat Najvyssieho sudu SR.

    OdpovedaťOdstrániť
  12. Ale co je uplna bomba, je to ze toto uznesenir NS SR z roku 2009 bolo preskumane Ustavnym sudom SR v jeho uzneseni sp.z. III.US 32/2010 z 26.1.2010, kde je uvedene: "Podla nazoru ustavneho sudu rozhodnutie najvyssieho sudu respektuje poziadavky kladene na zakonnost a ustavnu konformnost rozhodnuti vseobecnych sudov. Ustavny sud sa nedomnieva, ze by z uznesenia najvyssieho sudu vyplyvala jednostrannost, ktora by zakladala svojvolu alebo taku aplikaciu prislusnych ustanoveni vseobecne zavaznych pravnych predpisov, ktora by bola popretim ich ucelu, podstaty a zmyslu. Najvyssi sud dostatocne predstavil myslienkove pochody, ktore ho viedli k odmietnutiu dovolania, a preto jeho zavery vyslovene v danej veci nemozno kvalifikovat ako zjavne neodovodnene alebo arbitrarne, ale ako take, ktore su v sulade s obsahom zakladneho prava na sudnu ochranu podla cl. 46 ods. 1 ustavy a prava na* spravodlive sudne konanie podla cl. 6 ods. 1 dohovoru."
    Pan Dulla je tu jedno plenarne uznesenue US SR sp.zn. PL.US 5/97 z 12.11.1997: "Pravna uprava samospravy je sucastou verejneho prava. To znamena, ze je uznana statnou mocou a teda stanovena ustavou a zakonmi. Zakony tiez urcuju rozsah a hranice samospravy. Samosprava nie he stat. Stat ale pravnymi predpismi urcuje priestor, v ktorom sa ma samosprava pohybovat a patri mu dozor nad obcami v rozsahu vymedzenom zakonmi ( par.5 ods. 2 zakona obecnom zriadeni). Uzemna samosprava (jedina samosprava, ktoru ustava pozna) je samospravou korporativneho typu. Obec je chapana ako verejnopravna korporacia a je zahrnuta do obsahu ustavneho pojmu pravnicka osoba. Obce vystupuju v pravnych vztahoch svojim menom a nesu zodpovednost, ktora z tychto vztahov vyplyva (cl.65 a cl. 67 ustavy). Pravna subjektivita obce sa prejavuje vo funkcnej, vecnej a uzemnej posobnosti vymedzenej zakonom. Ustava texa ponima obec ako samospravnu jednotku vykonavajucu verejnu moc, ale rozsah tejto samospravy je podmieneny a vymedzeny. Nemozno* hovorit o absolutnej uzemnej samosprave. Z clankov 65 a 67 ustavy vyplyva, ze postavenie obce mozno urcovat i menit zakonom."
    V naleze US SR sp.zn. III.US 389/08 z 1.4.2009 je uvedene: "Ustavnu sud v prvom rade poukazuje na skutocnost , ze hospodarenie s majetkom obce a s jej financnymi prostriedkami je originalnou kompetenciou obce ako verejnopravnej korporacie zdruzujucej predovsetkym jej obyvatelov. Vyplyva to jednak z ustavy (cl. 65 ods. 1), ale aj zo zakona o obecnom zriadeni ( par. 4 ods. 1 a par. 4 ods. 3 pism. a)). Pri nakladani so svojim majetkom ms obec po formalnej stranke postavenie subjektu sukromneho prava, avsak zakon urcuje niektore obmedzenia obce pri nakladani s majetkom, ktore nie su typicke pre majetkove hospodarenie inych sukromnopravnych subjektov. Uz len samotna existencia zakona o majetku obci dokazuje, ze zakonodarca zamyslal regulovat hospodarenie, a teda aj nakladanie s majetkom obce sposobom odlisnym v porovnani s inymi subjektmi sukromneho prava. Zakony normujuce nakladanie s majetkom obce maju zjavne charakter zakazov a obmedzeni obce v jej volnosti pri rozhodovani o hospodareni s jej majetkom.Aj uz citovane ustanovenia zakona o obecnom zriadeni i zakona o majetku obci vyjadruju takuto podstatu. Z toho ustavny sud vyvodzuje, ze majetok obce ako majetok verejnopravnej korporacie sluziaci predovsetkym na plnenie jej uloh danych kompetenciami pri vykone samospravy, ktore sa realizuju v prospech jednotlivych subjektov prava majucich k uzemiu obce pravne relevantny vztah, nemozno z hladiska pravneho rezimu nakladania s nim porovnavat s majetkom inych subjektov sukromnejo prava. Potreba odlisneho pravneho rezimu je dana snahou usmernit vyuzivanie majetku obce pred jeho zneuzitim a pred nehospodarnym nakladanim, a zabezpecit jeho co najefektivnejsie zhodnocovanie a zveladovanie, a tym v co najvacsej moznej miere zabranit situacii charakterizovanej neschopnostou obce plnit svoje verejnopravne funkcie riadne a vcas v dosledku nedostatocnej majetkovej zakladne."

    OdpovedaťOdstrániť
  13. Pokr.: "Vychadzajuc z uvedenych zaverov ustavny sud vyvodzuje, ze ustanovenie par. 9 ods. 2 pism. b) a c) zakona o majetku obci treba vykladat zuzujuco pokial ide o opravnenie starostu obce uskutocnovat pravne ukony vo veciach hnutelneho majetku obce alebo jej majetkovych prav v pripade, ak toto nakladanie nie je obmedzene zakonom alebo samotnou obcou prostrednictvom zavazneho aktu obecneho zastupitelstva. V tomto kontexte je zaroven potrebne pristupit k extenzivnemu vykladu ustanovenia par. 11 ods. 4 pism. a) zakona o obecnom zriadeni, ktore priznava obecnemu zastupitelstvu pravk schvalovat najdolezitejsie ukony tykajuce sa majetky obce. Extenzivny vyklad spociva v tom, ze skutocnost neschvalenia zasad hospodarenia a nakladania s majetkom obce obecnym zastupitelstvom neodnima tomuto organu obecnej samospravy pravo zavazne sa vyjadrovat k najdolezitejsim ukonom tykajucim sa majetku obce."

    Pointa je v tom, ze zakon vyzaduje na to aby obecne zastupitelstvo malo pravomov schvalovat zmluvne prevody vlastnictva hnutelneho majetku, aby si svojim uznesenim urcilo hodnotu majetku, nad ktorou sa jeho schvalenie vyzaduje. Avsak obecnemu zastupitelstvu je vyhradene schvalovat najdolezitejsie ukony tykajuca sa majetku obce. Ak teda nie je stanovena hranica uznesenim, stale plati hranica vyjadrena pojmom "najdolezitejsi ukon". Starosta nemoze teda vyuzit to ze zastupitelstvo nestanovilo hranicnu hodnotu pre prevod hnutelnych veci a majetkovych prav, pretoze je tu dana hranica "najdolezitejsieho ukonu obce", ktoru je tiez potrebne dodrzat.
    Rovnako je to aj v pripade upn zony, ked nie je mozne obist ustanovenie par.11 ods. 6 stavebneho zakona tak ze sa obec rozhodne obstaravat upn zony aj mimo rozsahu vymedzenych casti obce v upn obce ako "potrebnych", pretoze par. 12 ods. 1pism. a) stavebneho zakona jasne stanovuje, ze uln zony sa spracuva za splnenia podmienky uvedenej v par. 11 ods.6 stavebneho zakona. Je logicke ze obec nie je povinna obstaravat upn zony hoci jej upn uvadza ze je to "potrebne". Prave vyraz "sa spracuva" neobsahuje v sebe jednoznacnu povinnost, pretoze ta by bola obsiahnuta vo vyraze "sa spracuje". Preto ks ba hovoril o moznosti a povoleni obstarania upn zony pre v upn obce vymedzene casti obce. V upn obce je vyjadrena potreba upm zony ale nie je povinnostou obce obstarat taky upn zony.
    Totiz az par. 17 ods. 1 stavebneho zakona stanovuje povinnost obstarat upn dokumentaciu a to v sulade s ....... konretnymi potrebami. Az konkretizovana potreba stanovuje povinnost obstarania upn zony.

    OdpovedaťOdstrániť
  14. Ústavní soud České republiky
    Spisová značka: Pl.ÚS 41/04
    Datum nálezu: 5. 12. 2006
    16. Problém je v tom, že město Chomutov se při vydávání obecně závazné vyhlášky pohybovalo mimo hranice zákonem vymezené věcné působnosti. Samostatná působnost obce je vymezena v § 35 zákona o obcích. Obec je limitována mezemi své působnosti vymezené zákonem, nemůže upravovat otázky, které jsou vyhrazeny pouze zákonné úpravě, a nemůže upravovat záležitosti, které jsou již upraveny předpisy práva veřejného nebo soukromého. Účelem a funkcí obecně závazných vyhlášek je samostatná správa vlastních záležitostí obce. Nelze je tedy spatřovat v pouhé volné reprodukci zákonů týkajících se úkolů státní správy, či dokonce v normování této oblasti. V případech, kdy obec vystupuje jako subjekt určující pro občana povinnosti jednostrannými zákazy a příkazy, tj. jestliže vydává obecně závaznou vyhlášku, jejímž obsahem jsou právní povinnosti, může tak činit jen v případě výslovného zákonného zmocnění, neboť je vázána čl. 2 odst. 3 Ústavy a čl. 2 odst. 2 Listiny základních práv a svobod (shodně viz nález sp. zn. Pl. ÚS 62/04, Sbírka rozhodnutí, svazek 37, nález č. 108; vyhlášen pod č. 280/2005 Sb.). Základním zákonným zmocněním je pro obce v tomto směru § 10 zákona o obcích. Podle tohoto ustanovení může obec obecně závaznou vyhláškou ukládat povinnosti pouze v tam uvedených taxativně vymezených oblastech, anebo stanoví-li tak zvláštní zákon.
    Ústavní soud České republiky
    Spisová značka: Pl.ÚS 4/05
    Dátum nálezu: 6. 3. 2007
    Ústavní limity pro vydávání obecně závazných vyhlášek obcí v jejich samostatné působnosti jsou určeny v čl. 104 odst. 3 Ústavy, podle něhož zastupitelstva obcí mohou v mezích své působnosti vydávat obecně závazné vyhlášky. K vydávání obecně závazných vyhlášek obcí v jejich samostatné působnosti (na rozdíl od přenesené působnosti podle čl. 79 odst. 3 Ústavy) principiálně není zapotřebí výslovné zákonné zmocnění (srov. nález sp. zn. Pl. ÚS 5/99, Sbírka rozhodnutí, svazek 15, nález č. 112, vyhlášen pod č. 216/1999 Sb.). Jde tedy o originární normotvorbu. Jak Ústavní soud poukázal shora (viz část IV.), obec postupovala při výkonu své pravomoci ústavně souladným způsobem.
    Ústavní soud zjišťuje, že obec vydala svou obecně závaznou vyhlášku mimo hranice zákonem vymezené věcné působnosti. Samostatná působnost obce je vymezena v ustanovení § 35 zákona o obcích. Obec je limitována mezemi své působnosti, vymezené zákonem. Nemůže tedy upravovat otázky, které jsou vyhrazeny pouze zákonné úpravě, ani záležitosti, které jsou již upraveny předpisy práva veřejného nebo soukromého. Účelem a funkcí vydávání obecně závazných vyhlášek je správa vlastních záležitostí samostatně, a nelze je spatřovat v pouhé volné reprodukci zákonů týkajících se úkolů státní správy, či dokonce v normování této oblasti. V případech, kdy obec vystupuje jako subjekt ukládající občanovi povinnosti jednostrannými zákazy a příkazy, tj. jestliže vydává obecně závaznou vyhlášku, jejímž obsahem jsou právní povinnosti, může tak činit jen v případě výslovného zákonného zmocnění, neboť je vázána čl. 2 odst. 3 Ústavy a čl. 2 odst. 2 Listiny základních práv a svobod (shodně nález sp. zn. Pl. ÚS 62/04, Sbírka rozhodnutí, svazek 37, nález č. 108, vyhlášen pod č. 280/2005 Sb.). Základním zákonným zmocněním pro obce je v tomto smyslu ustanovení § 10 zákona o obcích, podle kterého obec může obecně závaznou vyhláškou ukládat povinnosti pouze v tam uvedených taxativně vymezených oblastech anebo stanoví-li tak zvláštní zákon.

    OdpovedaťOdstrániť
  15. Ústavní soud České republiky
    Spisová značka Pl.ÚS 27/06
    Datum nákzu 24. 3. 2009
    "16. Zatímco obecně závazné vyhlášky mohou obce ve smyslu ustanovení čl. 104 odst. 3 Ústavy vydávat v mezích celé své zákonem stanovené samostatné působnosti, prostor pro vydávání nařízení jakožto prováděcích právních předpisů k zákonům je užší; nařízení mohou obce vydávat vždy jen na základě a v mezích konkrétního zákona, resp. za předpokladu jeho výslovného zmocnění.
    17. Obec tedy při vydání nařízení musí postupovat "secundum et intra legem", nikoliv "praeter legem", jí vydaný předpis musí být obecný a upravovat právní poměry neurčité množiny adresátů, nemůže zasahovat do věcí vyhrazených zákonu a jiným právním předpisům (nesmí být s nimi v rozporu) a musí obsahově vystihnout ten pro další právní úpravu otevřený prostor, jenž odpovídá rámci vymezenému zmocňujícím zákonem a jeho intenci (srov. obdobně nálezy Ústavního soudu ze dne 14. 2. 2001 sp. zn. Pl. ÚS 45/2000, N 30/21 SbNU 261, ze dne 16. 10. 2001 sp. zn. Pl. ÚS 5/01, N 149/24 SbNU 79, a ze dne 18. 8. 2004 sp. zn. Pl. ÚS 7/03, N 113/34 SbNU 165). Zde nacházejí specifické uplatnění i kritéria testu ústavnosti dovozená pro obecně závazné vyhlášky obce, jak byla prezentována shora (bod 12.), zejména zda obec při jejím vydání nejednala ultra vires, resp. zda nezneužila svoji působnost, a uplatní se konečně i obecná kritéria tvorby právních předpisů spočívající v požadavcích jejich určitosti, srozumitelnosti a adekvátní interpretovatelnosti. Nedostatek některé z vyloženému odpovídajících podmínek pak představuje vadu (nařízení), jež má logicky povahu vybočení (v širším smyslu) ze zákonného zmocnění, které je ústavněprávně relevantní (srov. čl. 79 odst. 3 Ústavy), a v přezkumu vedeném Ústavním soudem v řízení podle čl. 87 odst. 1 písm. b) Ústavy a § 64 a násl. zákona o Ústavním soudu vede nevyhnutelně k derogaci takového předpisu, resp. jednotlivých ustanovení (viz čl. 2 odst. 3 a čl. 79 odst. 3 Ústavy a čl. 2 odst. 2 Listiny)."

    OdpovedaťOdstrániť
  16. Ústavní soud České republiky
    Spisová značka Pl.ÚS 19/11
    Datum nálzu 31. 1. 2012
    "17. Podle čl. 104 odst. 3 Ústavy mohou zastupitelstva územních samosprávných celků v mezích své působnosti vydávat obecně závazné vyhlášky. Meze působnosti zastupitelstev územních samosprávných celků nejsou Ústavou výslovně stanoveny; jejich vytyčení se ponechává "obyčejnému" zákonu. Právní předpis obce proto nesmí být ve vztahu k takovému zákonu ani contra legem ani praeter legem. Při vydávání obecně závazné vyhlášky se zastupitelstvo územního samosprávného celku musí řídit zákonem, jenž proces jejího přijetí a vydání upravuje [kupř. ustanovení § 35 odst. 3 písm. a) ve spojení s ustanovením § 87 obecního zřízení]. Nezákonný postup při přijímání obecně závazné vyhlášky by byl důvodem pro zásah státu v rámci výkonu dozorčích oprávnění (čl. 101 odst. 4 Ústavy a ustanovení § 123 obecního zřízení) a k návrhu oprávněné osoby by ji byl Ústavní soud povinen zrušit podle čl. 87 odst. 1 písm. b) Ústavy a ustanovení § 70 zákona o Ústavním soudu.
    18. Ústavní soud v minulosti z článku 104 odst. 3 Ústavy dovodil, že v platné právní úpravě (zejména v obecním zřízení) jsou konkrétní věcné oblasti, v nichž se může právo na samosprávu územních samosprávných celků uplatnit, vymezeny natolik dostatečně, že obecní zastupitelstva v těchto oblastech již žádné konkrétní explicitní zákonné zmocnění k normativní regulaci určitého jevu nepotřebují. Protože z Ústavy samotné rozsah věcné působnosti zastupitelstev neplyne, je jeho určení zákonem condicio sine qua non ve vztahu k oprávnění vydávat obecně závazné vyhlášky (čl. 104 odst. 1 a 3 Ústavy); nelze totiž ztratit ze zřetele, že i na jednání obce jako veřejnoprávní korporace se vztahují v případě jednostranného stanovení příkazů a zákazů čl. 2 odst. 3 Ústavy a čl. 2 odst. 2 Listiny základních práv a svobod, podle kterých lze státní moc uplatňovat jen v případech, mezích a způsoby, které stanoví zákon."

    19. Z uvedeného plyne, že obec je (a musí být) limitována mezemi své působnosti, neboť účelem a funkcí vydávání obecně závazných vyhlášek je (toliko) samostatná správa vlastních (místních) záležitostí.

    OdpovedaťOdstrániť
  17. Uz je zverejnene uznesenie mz mc ba raca z 19.2.2019 uzn 38/19/02/19/P ktorym sa zrusili uznesenia tykajuce sa obstaravanua uzemneho planu zon Krasnany. Vdaka Vam poslanci aj starosta.

    OdpovedaťOdstrániť
  18. Nález ÚS ČR sp.zn. Pl.ÚS 17/02 ze dne 20. 10. 2004:
    "Ústavní soud se rovněž nemohl ve smyslu své judikatury ztotožnit s argumentací účastníka řízení, podle které se na postup obce při vydávání obecně závazných vyhlášek v samostatné působnosti vztahují ustanovení čl. 2 ods. 4 Ústavy a čl. 2 odst. 3 Listiny. Smyslem těchto ústavních ustanovení je zaručení svobody jednání osob soukromého práva a vyjádření autonomie jejich vůle. Naopak na jednání obce jako veřejnoprávní korporace se vztahují v případě jednostranného stanovení příkazů a zákazů čl. 2 odst. 3 Ústavy a čl. 2 odst. 2 Listiny, podle kterých lze státní moc uplatňovat jen v případech, mezích a způsoby, které stanoví zákon. Toto pravidlo nutno vztáhnout i na autoritativní určování poměrů jednotlivců na území obce cestou obecně závazných vyhlášek. Něco jiného by znamenalo porušení principu právního státu, podle kterého je veřejná moc vázána ve svém jednání zákony, zatímco jednotlivec jako osoba soukromého práva může vše, co mu zákon nezakazuje, a je povinen činit jen to, co mu zákon ukládá."

    V žiadnom prípade sa teda na samosprávnu originálnu pôsobnosť obce nikdy nevzťahuje článok 2 ods. 3 Ústavy SR, pretože ten sa vzťahuje iba na osoby súkromného práva a obec je verejnoprávna korporácia, ktorá je ako verejná moc viazaná vo svojom konaní zákonmi.
    Marek Mihálik

    OdpovedaťOdstrániť