Nuž,
čo povedať. Sme generácia, ktorá toho prežila viac než dosť. Narodili sme sa v nepokojnom
predvojnovom a vojnovom období, o tom čo nás čaká, sme my deti nemali
ani potuchy. Žili sme svoj detský život s radosťami i odretými
kolenami, s plačom i smiechom. Iba nám občas chýbal tato, niekedy
mama alebo obaja a na naše otázky „babi, kde je tato?“ bola krátka odpoveď
„Tato je v robote“. „A mama je kde?“ „Tiež je v robote,“
odpovedali babka Estera, ktorá boli stále pri nás deťoch. V tom čase sa
starým rodičom a v mnohých rodinách aj rodičom ešte vykalo.
A potom
to prišlo. Letecké nálety, bombardovanie, výbuchy, zima a často aj hlad.
Aj, keď som bola ešte len dieťa v útlom veku, spomienky na hrozné časy sa
vracajú a vracajú. Dodnes nemôžem zabudnúť, ako často sme v noci
utekali do krytu, či do hôr, do skrytej chalupy, či bunkru, kde sme miesto
v teplej voňavej postieľke s perinkou spali na drevenej lavici,
vystlanej lístím, či machom alebo senom, pokryté miesto bielej voňavej plachty
starou, možno aj špinavou dekou. Pamätám si, že tieto deky veľmi pichali
a škrabali. Miesto rozprávky na „dobrú nôcku“ nás deti uspával hukot
motorov lietadiel, streľba a výbuchy bômb. Niekedy sme takto žili aj
niekoľko dní. Často sa stávalo, že sirény včas neoznámili nálety
a bombardovanie a babka či mama nemali času zobrať ani dostatok
jedla, ani oblečenie. Bolo nám zima a vtedy sme mali aj hlad.
O mlieku a teplom jedle sme vtedy ani nesnívali, iba sme plakali
a plakali a aj to len potichučky, aby nás niekto, potulujúci sa v hore,
nepočul a nevysnoril. To by mohol byť náš koniec!! Aj dnes počujem
tichučké slová našej babky „Deti buďte
ticho, počujú nás Nemci alebo iní špehúni a bude zle. Možu nás aj
postrílat.“ Toho sme sa naozaj báli.
Najčastejšie
celú rodinu prichýlili tetka Kristína, sestra mojej babky. Lebo strýc Štefan
Mičunek, ich muž, boli horár a v hore poznali každý krík, strom aj
peň. A kto nás kopu detí nakŕmil? Nuž bola to našej prababky Terezky
Polakovičovej koza Ruža. Prababka ju vodili so sebou a keď nálety
a bombardovanie boli čoraz hustejšie, nechali kozu Ružu u Mičunkov, teda
u tetky Kristíny a pri ich dcérach Karolke, Filke a Hanči.
A dôvod? Ten vedeli prababka svojím sedliackym rozumom logicky a po
svojom vysvetliť: „Aby dzeci mjeli co
jest a nebyli hladné, nášak nač tu kozu mám, háá?“
Detí
nás tam bolo ako smetí a najviac sa o nás starali tety Karolka, Filka
a Hanča. Boli to dcéry tetky Kristíny. Najviac však hnevali chlapci –
bratranci Zdeno, Jaro, Stano, Tóno a ďalší Jaro, ktorí boli od nás dievčat
starší. Z dievčat sme tam boli ja, Zdenka, Alica, Ivona, na viacerých sa
už nepamätám, boli sme predsa deti vo veku od troch do pätnásť rokov. A ako
všetky deti ani my sme vážnosť situácie až tak tragicky nebrali a žili sme
v tom, že to tak musí byť, preto sme vystrájali, ako by sa nič nedialo.
A takto
sme v strachu aj radosti prežili vojnu, aj bombardovanie Bratislavy,
chemického centra Apolky. Túto zbombardovali naposledy a dodnes si pamätám,
ako sme so strýkom Silverom ďalekohľadom pozerali na strašne hustý čierny dym,
ktorý sa ešte niekoľko týždňov tiahol po oblohe na všetky strany od Dynamitky,
ako výstraha niečoho zlého, čo sa nemalo nikdy stať a nemalo tu byť. Prečo
aj nie, veď tam vtedy zahynulo veľmi veľa čestných a pracovitých ľudí.
O niekoľko dní sme sa zase z toho istého miesta ďalekohľadom
pozerali, ako prišli ruské vojská, ktoré nás oslobodili od fašistov. Vtedy som
ešte nevedela, že môjho krstného tatu podnikateľa Henčla, ktorý sa bol pozrieť,
čo mu zostalo z jeho majetku, veľkej píly, skladu na drevo a rybníka,
títo osloboditelia zastrelili. Strelili ho rovno do hrvoľa na krku. Krstný tato
im nerozumel, keď sa ho v ruštine pýtali: „No, kto ty? Ty kapitalist?“ Nevedel, čo im má odpovedať, preto iba
potriasol hlavou a oni si to vysvetlili tak, že asi súhlasí a tak ho
považovali za kapitalistu!! Dozvedela som sa to až na pohrebe, čomu som ja
vtedy ako 5 ročné dieťa nerozumela. Krstný tato mi chýbal, mal ma rád. Ostala
mi len jedna rodinná fotka.
A kde
bol náš tato? Ako vojak z povolania bol na fronte. A mama? S niekoľkými
ženami z Račišdorfu dostávali správy, na základe ktorých potom zisťovali,
kedy budú cez Račišdorf a Rendez prechádzať transporty so zajatcami,
ktorých Nemci viezli na istú smrť, do koncentračných táborov. Boli to väčšinou
partizáni alebo ľudia židovského či rómskeho pôvodu. Tieto transporty strážili
nemeckí vojaci, ktorí boli pri každom vagóne po zuby ozbrojení. Už len pokus zozadu
otvoriť niektorý vagón, aby mohli väzni z neho ujsť, bola odvaha nad
odvahu a túto odvahu mali naše matky. Po otvorení niektorého
z vagónov jedna skupina žien pomáhala väzňom z vagóna vyskočiť
a následne ich usmerňovali, kade majú utekať a kam. Druhá skupina
žien, ktoré ovládali nemčinu, ako moja mama, pani Horáková, Micla Mičunková, tetka
Polakovičová a ďalšie, zase nemeckých strážcov zabávali, aby odpútali ich
pozornosť od vozňov, v ktorých boli uväznení zajatci a tým, ktorí
nevládali z vagóna vyskočiť, aby im mohli hoci s veľkým rizikom podať
aspoň kúsok chleba, ovocia alebo vody, prípadne pomôcť týmto zúboženým
a na smrť odsúdeným ľuďom útek z týchto transportov. Keďže Račišdorf
bola aj významná vinohradnícka oblasť, nemeckým vojakom sa ušlo aj dostatok
dobrého a kvalitného vína, čím boli povoľnejší a ich ostražitosť strážiť
transporty bola otupená.
Verte,
že ani jedna z týchto žien to nerobila zo samopašnosti, ani z túžby po
dobrodružstve, ale považovali to za svoju povinnosť a česť, pomôcť aspoň
niektorým z nich a zachrániť životy väzňom, ktorých nevinne odvážali
na smrť. Bolo to veľmi riskantné. Žiadna z týchto žien nikdy nevedela, či
sa ešte vráti domov k svojim rodinám, najmä k nám deťom. Ale my deti
sme o ničom nevedeli. Čo by nám asi povedali, keby sa nám mama nevrátila?
To si vôbec neviem predstaviť! Dnes viem len to, že to boli hrdinky, ktoré by
si tiež zaslúžili obdiv a uznanie. Avšak to sa im nikdy nedostalo!!!
Nasadzovali svoje životy len preto, aby zachránili život iným, ktorí by sa
domov k svojim matkám, otcom, deťom a manželkám pravdepodobne už
nikdy nevrátili.
Na
jedného z nich, ktorý sa u nás v dome tiež ukrýval, si ešte
pamätám. Bol to pán Vrábel z Varína a tiež si pamätám, ako si pre
neho prišla jeho manželka s malým dieťaťom, chlapčekom ešte v perinke
na rukách a s plačom ďakovala mame aj babke. Pamätám si, ako rýchlo
museli odísť, aby ich nik nevidel, lebo zradcov, gardistov a podobných
vagabundov bolo vtedy v okolí Račišdorfu a Rendezu veľa. Našťastie sa
im to v otcovom obleku podarilo.
Druhým,
ktorý sa u nás ukrýval, bol pán Treskoň, mám dojem, že z Bratislavy
a mal u nás schované aj nejaké osobné veci, doklady a nábytok.
Pre tieto si potom po všetkom tom nešťastí, ktoré vôbec nemuselo byť, po
nejakom čase prišiel. Čo si ešte pamätám, vždy spomínal svojho syna Adama.
V Bratislave bola po ňom pomenovaná aj ulica Treskoňova.
Ale
čo sa neskôr s jedným aj druhým potom stalo, neviem.
Po
vojne bol Račišdorf premenovaný na Raču, čo bolo z historického, ale aj
praktického pohľadu prístupnejšie.
Výňatok
z pripravovanej knihy
D. Ostertágová-Štrbová – „Dotyky
generácií“.
Názov sa
v konečnom štádiu môže zmeniť.
Súvisiace články:
0 komentárov:
Zverejnenie komentára