Altruizmus a zastupiteľská demokracia

... z pohľadu evolučnej teórie, evolučnej psychológie a memetiky.

„Zastupiteľská demokracia je okrem iného postavená na predpoklade (očakávaní) občanov-voličov, že zvolení politici budú altruisticky konať v ich prospech. Mnohí voliči tomuto spornému predpokladu - napriek všeobecne známym aj osobne zažitým prípadom korupčného správania politikov - stále bezvýhradne veria a nazdávajú sa, že politici (až na mizivé výnimky) úprimne obhajujú a presadzujú záujmy občanov,“ napísal mi jeden Račan. Zároveň ma požiadal o esej na túto tému z pohľadu evolučnej teórie.

Na tom, čo Račan napísal, niečo bude, len si nie som istý, či ide len o altruistické správanie, aspoň nie tak, ako ho chápe evolučná psychológia. Predpokladal by som tiež tzv. koaličné motivácie, založené na mechanizme známom u primátov a delfínov, kde slabšie postavení jedinci podporujú alfa jedincov, za čo očakávajú rôzne výhody v postavení v tlupe. Na tom je mimochodom postavený aj vzťah k bohom v náboženstvách.

Myslím si však, že vec je zložitejšia. Naučil som sa v takýchto otázkach vychádzať z deterministického predpokladu, že správanie sapienta je determinované ako výslednica dvoch procesov: biologického a mémetického. Biologicky sme determinovaní vedieť sa správať v prirodzených societach lovcov a zberačov, ktoré majú veľkosť 100-150 členov. Dnešné society sú neporovnateľne väčšie, preto ich vnútorná organizácia už nemôže byť určovaná čisto biologickými determinantami. Musia byť výslednicou evolučných procesov v mémosfére.

Vnútorným princípom evolučného skúmania je historická metóda. Súčasný stav je dôsledkom stavu predchádzajúceho, ten jemu predchádzajúceho, atď. Bolo by treba skúmať, ako sa z biologicky prirodzenej societnej funkčnosti lovecko-zberačskej tlupy vyvinula dnešná forma zastupiteľskej demokracie. Nemám to nejako extra naštudované, ale z toho, čo si pamätám, tak prirodzeným krokom od tlupovej society boli všade na svete kmeňové zväzy, čo je v podstate zastupiteľská demokracia. Každý kmeň pošle na spoločné kmeňové rokovanie svojho staršinu, či delegáta. V germánskych jazykoch je parlament nazývaný v odvodeninách od slova „tag“, čo je vlastne „deň“, zrejme odvodené odo dňa stretnutia kmeňových vodcov. V podstate si neviem ani predstaviť iný spôsob organizovania väčších spoločenstiev, pretože tzv. priama demokracia fungovala len v Aténskom mestskom štáte a v Rímskom impériu, ale aj tam len v samotnom meste Ríme, a aj tam len dočasne, pretože bola nahradená Senátom, teda zastupiteľskou demokraciou.

Akonáhle sa nejaký sociálny jav odtrhne od biologickej prirodzenosti, začne žiť samostatným vývojom — hovoríme teda o vývoji mémov. A tie majú vlastné zákonitosti. Napríklad v zastupiteľskej demokracii zbor zastupiteľov tvorí tlupu samu o sebe, a teda platí, že pre jej členov sú primárnejšie vzťahy v tej tlupe, ako vzťahy k zastupovaným skupinám. Na tomto pôdoryse sa vyvíja systém mémov, ktorý modifikuje správanie všetkých zúčastnených. Zastupitelia sa nejako správajú vnútri svojej tlupy a nejako mimo ňu. Keďže nemajú (a prirodzene ani nechcú mať) priame vzťahy k zastupovaným, tak sa vyselektujú mémy komunikované voči zastupovaným.

Zastupovaní sú ovšem v inej situácii. Pociťujú svoju závislosť od zastupujúcich. Tí z podstaty veci voči nim vystupujú ako alfa jedinci, s ktorými chcú byť zastupovaní zadobre, ba čo viac, chcú byť s nimi v koalícii. Jedinú možnosť, ako môžu svoju životnú situácii ovplyvniť, majú vo voľbách, kedy si vyberajú správneho alfu. Podľa čoho sa sapient môže v takej situácii riadiť, najmä keď nemá nijakú možnosť byť v prirodzenom každodennom osobnom kontakte so zastupiteľom? Tu prichádzajú na rad mémy, ktoré dráždia vrodené sociálne mechanizmy, tak ako povedzme pohľad na nahotu dráždi mužov k sexuálnym aktivitám.

K slovu môže takto prichádzať na rad mechanizmus recipročného altruizmu, teda „dnes ja tebe, zajtra ty mne“. Dnes ja zvolím teba a ty mi zajtra na oplátku zlepšíš život. Lenže to nestačí, pretože mém, ktorý dráždi tento mechanizmus, používajú všetci zastupitelia. Mém „vy ma dnes zvoľte a ja sa na vás zajtra vykašlem“ má mizivú šancu na replikáciu v hlavách, nanajvýš ak recesistických deviantov. Keďže všetci používajú mém „zlepším Tvoj život, ak ma zvolíš“, musí tento vytvárať mémplex s inými mémami, s takými, ktoré dráždia iné vrodené štruktúry. Je jasné, že väčší úspech majú mémy, ktoré sľubujú zlepšenie životnej situácie darmi ako tie, ktoré to nerobia. Každý rád niečo dostane a nerád niečo dá. Je to biologicky prirodzené. Sociálny štát je priamy dôsledok, nie omyl, širokého volebného cenzu.

Aj samotné rozširovanie volebného cenzu je dôsledok logiky evolúcie mémov. Napríklad právo voliť mali vo feudálnych krajinách iba niektorí a tí tvorili stav. Napríklad panský stav pozostával z tradičnej šľachty, mestský stav zo zástupcov cechov a podobne. Právo voliť je mém. Každý mém sa chce rozmnožiť do čo najviac kópií, podobne ako v biosfére sa každý gén snaží rozmnožiť v čo najviac kópiách.

Osvietenstvo je ukážka procesu, kedy sa nespokojnosť stále širších vrstiev obyvateľstva, ktoré nezapadajú do tradičnej feudálnej schémy, nespokojnosť, ktorá má takisto charakter mémov (názorov, myšlienok, atď.) spája s inými mémami do úspešných mémplexov. Mémy slobody, rovnosti, bratstva pomáhajú replikovať iné mémy, s ktorými tvoria mémplexy. Napríklad mém volebného práva v symbióze s mémom bratstva medzi ľuďmi dostáva šancu replikácie do širšieho počtu hláv ako vo feudalizme, keď bol spojený s mémom dedičného práva. Volebný cenzus sa rozšíril po revolúcii vo Francii. V USA otcovia zakladatelia ústavy G. Washington a T. Jefferson si uvedomovali nebezpečie širokého volebného cenzu a mali ho nejako obmedzený (nechce sa mi dohľadávať ako). Lenže ak je nejaký mémplex silno príťažlivý, tak ho nik nezastaví v replikácii a aj v USA postupne dodatkami k ústave cenzus rozšírili.

Je dosť fascinujúce sledovať, ako z pozície biologicko-mémetického determinizmu veci fungujú. B-M determinizmus predvída, že mémy, ktoré poskytujú viac uspokojenia a menej utrpenia, majú väčšiu šancu uspieť v replikácii medzi populáciou ako mémy, ktoré majú horší pomer uspokojenie/utrpenie. Napríklad, ktoré uvedené mémy (mémplexy) majú väčšiu šancu na replikáciu?

·   „Zadarmo zdravotníctvo“ alebo „platené zdravotníctvo“?

·   „Ochrana zákonníkom práce“ alebo „slobodná dohoda so zamestnávateľmi na trhu práce“?

·   „Zadarmo školstvo“ alebo „platené školstvo“?

·   „Mier za každú cenu“ alebo „preventívne vojnové operácie“?

·   „Dôchodok od štátu“ alebo „starostlivosť o rodičov ich potomkami“?

·   atď.

Samozrejme, tým, že sa spojili malé tlupy do štátov, správa spoločných vecí výrazne skomplexnela. Dnešný štát je veľmi komplikovaný ekosystém mémov a mémplexov. Vyznať sa v ich vzájomných vzťahoch a v ekologických zákonitostiach je nesmierne obťažné. Vec sa komplikuje aj prirodzenou tendenciou sapienta skúmať tieto vzťahy z pohľadu vrodenej morálky, teda tých noriem, ktoré sa vyvinuli na riešenie vzťahov v tlupe lovcov-zberačov. V riadení štátu sa prakticky nikto nevyzná a určite nie drvivá väčšina zastupovaných. Neostáva im nič iné, ako sa spoliehať na vrodené nonverbálne signály, ktoré zdedili z čias lovcov-zberačov. Nikoho nezaujímajú volebné programy, skoro nikto ich nečíta, pretože im nerozumie. Zato je dôležité, ako vystupujú alfa samci na čele strán. Ako vedia komunikovať svoje činy. V tomto je neuveriteľne dobrý Fico. Dokáže svojim voličom predať ich vlastné hovno a sú spokojní. Počúvam skoro všetky jeho vystúpenia a skúmam, ako to robí.

Je to pomerne obsiahla problematika.

Napríklad otázka neochoty voličov opustiť už volenú stranu. Nemá to nič spoločné s volebným programom. Domnievam sa, že značnú úlohu hrá tzv „štokholmský syndróm“. Ten je založený na rukojemníckej dráme, ktorá prebehla v štokholmskej Kreditnej banke v auguste 1973. Keď boli rukojemníci oslobodení, tak väčšina z nich vyjadrovala určité nepochopiteľné sympatie k únoscom. Neskôr sa na túto tému robil rozsiahly výskum a dokázalo sa, že funguje asi takáto vrodená emočná schéma: ak je niekto ohrozený silnejším protivníkom, je vystavený extrémnemu stresu a chytá sa akejkoľvek známky pozitívnej akcie zo strany agresora. Nejaké zmierlivé slovo, úsmev, známka účasti a podobne. To vyvolá silnú emočnú väzbu k agresorovi a úplnú podriadenosť a ochotu spolupracovať. V danej kritickej situácii je to (podotýkam opäť v podmienkach lovecko-zberačskej tlupy) vlastne úspešná stratégia prežitia. Podobne sa správa väčšina sociálnych cicavcov po prehre v súboji o umiestnenie v hierarchii tlupy. Porazený šimpanz sa nechá chvíľu týrať súperom bez známky obrany, pes ukáže citlivé brucho a podobne.

Domnievam sa, že niekde v tomto vrodenom mechanizme tkvie dôvera vo zvoleného politika, dôvera, ktorá dokáže viesť až do absurdných koncov Tretej ríše, či stalinizmu.

Na základe mojich štúdií chápem súčasného sapienta ako mémami domestikovanú formu druhu Homo sapient sapient (Homo sapient domesticus). Rozbor by chcel hlbšiu analýzu toho, ako sa vyvíjajú mémy politických ekosystémov selekčný tlak na také varianty génov, ktoré viac vyhovujú replikácii politických mémov, čiže ako prebieha samotný proces domestikácie aj prostredníctvom štátu. A ešte je tam veľa toho, kde by bolo potrebné popísať štruktúry moci z pohľadu dynamiky evolúcie mémov, odhaliť ekosystémové zákonitosti mémov moci a veľa iných vecí.

K bližšiemu štúdiu:

·         Učebnica Evoluční psychologie člověka, Louise Barrett, Robin Dunbar, John Lycet, ISBN 978-80-7178-969-7

·         Internetový portál Evolutionary Psychology, http://www.epjournal.net/

·         Popularizačná kniha Teorie memů, Susan Blackmore, ISBN 80-7178-394-3

·         Internetový portál Journal of memetics, http://essa.cfpm.org/

·         Popularizačná kniha Morální zvíře, Robert Wright, ISBN 978-80-7106-563-0

Daimonion vonCave

Anima et Machina

daimonion.blog.sk

resp.

Radek Domica

menejstatu.sk

Publikované so súhlasom autora pod licenciou Creative commons by author.