Ján Papuga: SOCIÁLNO-PRÁZDNO

Ako učiteľ citlivo vnímam slovo sociálne, keďže som zažil žiakov v rôznych životných situáciách. Aj v „bohatej“ Bratislave. Ťažko mi počúvať, keď politici manipulujú s týmto dôležitým slovom, hovoria o sociálnej politike. Opovážlivejšie je nazvať Slovensko sociálnym. Isto, za roky samostatnosti sa presadili opatrenia, ktoré pomohli ľuďom. Ale krajina, ktorá sa radí k vyspelým európskym štátom, má ešte ďaleko k silnej sociálnej politike. Vďaka nešikovnosti reklamnej stratégie to dokazujú odkazy na „sociálne“ opatrenia, ktoré sú „zadarmo“. Práve tie dokladajú, že ľudia na mnohé veci nemajú, že potrebujú takýto druh dávok, že potrebujú ušetriť svoj rozpočet. Tým si uvedomujeme, že napriek slušnej ekonomike sme odkázaní na sociálne darčeky. Otázkou je, či ich využijú práve sociálne slabší. Čo ak sa nerekreujú, nestravujú v škole alebo necestujú vlakom?

Sociálnym štátom nie je krajina, kde si dôchodcovia zo svojich dôchodkov môžu iba  nakúpiť, nie cestovať či žiť kultúrou. Sociálny štát nemáme, kým v „bohatom“ hlavnom meste bez problémov nájdeme ľudí bez domova. Sociálne nie je, že deti bývajú v chatrčiach bez kúrenia, elektriny či kanalizácie a jediná ich zábava je váľať sa v kontaminovanej vode či uprostred odpadkov. Vrcholom asociálna je, že nezamestnaní nemajú na to migrovať za prácou do veľkých miest a nedokážu tam prežiť, hoci o prácu stoja. Vizitkou nesociálnej politiky je aj to, keď lekári, učitelia a iní, ktorí (za-)chránia ľudí, zarábajú niekoľkonásobne menej ako priemerný politik či excentrická celebrita. Sociálne nie je ani to, že ak sa chce občan dovolať spravodlivosti, vopred sa vzdá, keďže na spravodlivý proces nemá peniaze. Ako svedčí o sociálne to, že Slováci patria k najzadlženejším, keďže im na život z výplat nezostáva? Sociálny prístup nedokazuje ani to, že keď nechcete trpieť bolesťami zubov, musíte si vziať úver na zubára. O sociálne nemožno hovoriť v štáte, kde je dvojaký meter na ľudí, kde jedni majú štandard, druhý hypervýhody. O sociálnom prístupe isto pochybujú aj rodičia žiakov, ktorí často nemajú eurá na stále drahšie učebné pomôcky, ktoré im štát všetkým v „bezplatnom“ školstve dlhodobo nezabezpečuje...

Poznám jednu pani učiteľku. Po dlhšom čase začala učiť. Najprv musela prejsť  byrokratickými zbytočnosťami, no jej druhým krokom bolo, že sociálne slabšej žiačke zaplatila za obedy „zadarmo“. Inak by nejedla. A možno ani doma. Zachovala sa sociálne? Neviem, pretože toto dôležité slovo cynicky degradoval politický marketing.