Seba nedokážem pochopiť. Toľko vecí by som
vedel, ba chcel robiť a ja zostávam v školstve. Nie v hocijakom, ale v Slovenskej
republike. Aj toto mi behá mysľou v septembri, ktorý je taký, že už si ani
nespomínam na letné dovolenky a túžim po ďalšom júli a auguste.
O
problémoch s obedmi zadarmo nebudem hovoriť, i keď politickí marketéri klamú,
aké megasociálne opatrenie to je ako ľahko je realizovateľné. Nebudem rozvíjať
ani to, že sa všetky úrady zbláznili a v čase, keď sa musíme venovať žiakom, ktorí
sa adaptujú po lete alebo sú noví, vyžadujú stovky informácií. A samozrejme s
pripojenou tabuľkou, ktorú lúštite ako genetický kód. Neraz sa vyžadujú
informácie, ktoré ešte školy nemajú šancu vedieť (napr. počet stravníkov ešte
pred nástupom prvákov). Nehovoriac o stovkách telefonátov a návštev s ponukami,
reklamami, krúžkami. Najhoršie sú návštevy, ktoré si myslia, že čakáme len na
ne a môžeme sa im venovať v každej minúte, kedy sa rozhodnú prísť.
Apropos,
výkazy a štatistiky... Kto by si bol pomyslel pri rozvoji výpočtovej techniky,
že pribudne raz toľko papierovačiek, ktoré neraz zdvojujú činnosti, ktoré
elegantne dokážu spracovať počítače. Dvojaká práca je dobrá, najlepšia trojaká.
A preklápať zo softvéru na softvér je úradnícky fetiš. O tom, že väčšina údajov
je úplne nanič, netreba hovoriť, hlavne, že sú v estetickej tabuľke. Ale jediná
chyba v nich zburcuje úrady viac, ako pri riešení sociálne slabších alebo
problémových žiakov. Začínam veriť známemu, ktorý vraví, že sa takéto činnosti
vymýšľajú, aby mali úradníci opodstatnenie. Ale my nie sme úradníci. Sme
povolanie o výchove a vzdelávaní detí. A prázdne štatistiky robíme na úkor žiakov
hodiny a hodiny, práve v septembri, keď treba spraviť mnoho úloh súvisiacich s
novým školským rokom. A na dostatočný počet administratívnych pracovníkov školy
nemajú. Denne sa v týchto dňoch pýtam, kedy nastal ten moment, že sme živú ľudskú
zmysluplnú prácu nahradili byrokratickým vykazovaním často zhyperbolizovanej
prázdnej činnosti. Áno, neraz sa stáva, že je tlačivo samoúčelné a nemá význam,
kreuje sa len zo zotrvačnosti. Stále však myslite na to, že tieto debility
robíme popri výchovno-vzdelávacom procese!
A
podpora zhora? Žiadna. Skôr naopak, cynizmus, opovrhovanie, klamstvá a
byrokratická šikana škôl. K tomu nám buchnú zákon o pedagogických zamestnancov,
ktorý je hanbou justície a pomstou najhoršej ministerky školstva. A, samozrejme,
zákon bez vykonávacích predpisov. V čase, keď prijímate nových zamestnancov a
vzápätí ich máte nahadzovať do štatistík zaradených práve podľa neexistujúcich
vykonávacích predpisov (Hlava XXII je nič.). Opäť je to v septembri, keď je
všetko. Ale neprekvapuje ma, že ministerstvo ani netuší, že sa práve v deviatom
mesiaci začína nový školský rok, keď sama ministerka povie, že v tých školách
tak veľa nerobíte. Prekvapuje ma to, že v právnom štáte môže platiť zákon,
ktorého dodržiavanie sa vyžaduje bez vykonávacích predpisov a potom si ešte uzurpujú
právo vyhrážať sa kontrolami. V situácii, keď sa tento právny paškvil rovná
riešeniu záhady hlavolamu. Osobne som zažil, že dvaja právnici dali dvojaký
výklad. Keďže bežná škola nemá peniaze na vlastné právne oddelenie, musia sa
stať riaditelia, ale i učitelia polyhistormi a mentalistami, ktorí sa trafia do
hlavy „zákonodarcu“. Ak sa však netrafíte do správnej interpretácie, máte pri
kontrole smolu. Voči nej sa nedá odvolať, a tak ste odkázaní na ICH interpretáciu
legislatívy a ich ortieľ.
O
platoch už bolo veľa povedaného. Ale málo sa povedalo o tom, čo spôsobuje jeho
omrvinkové zvyšovanie v intervaloch, aké sa nastavili. Zmena platových
dekrétov, ktorá sa neraz rovná pár eurovému zvýšeniu, zahŕňa toľko administratívy,
že možno práca a kancelársky papier prevyšuje hodnotu platového zvýšenia. A
opäť to robia zle platený hospodár/personalista/mzdárka, ktorí v septembri
okrem iného robia zmluvy, štatistiky a zase výkazy pre poisťovne či úrad práce.
A popri tom odpovedajú na mnohé otázky typu, prečo neuznáte tú a tú prax, prečo
neuznáte kredity po 1. 9., prečo musím doniesť to a to a pod. Popri tom si
mnohonásobne študujú nezrozumiteľný zákon o pedagogických zamestnancoch. Navyše evidujú rekreačné poukazy, na ktoré
dostaneme peniaze po byrokratickej mašinérii a niekedy si myslím, že sa čaká na
to, kedy pod vplyvom mnohých povinností rezignujeme pýtať prostriedky a radšej
túto populistickú politickú sebaprezentáciu uhradíme z bežného rozpočtu. V
budúcnosti chudobným školám capnú povinnosť prispievať na športové poukazy, veď
škola je firma s kompletným personálnym zabezpečením a s vysokými ziskami, ktorá
si môže dovoliť všetko.
Spomeniem
ešte netransparentný socialistický systém distribúcie učebníc, z ktorých mnohé
nedošli, mnohé došli v malom počte a mnohé prichádzajú zase v septembri. Aby sa
zabezpečilo vyučovanie, riaditelia si medzi sebou knihy požičiavajú, a tak im
vzniká ďalšia agenda, ktorá by sa nestala, keby si škola mohla učebnice voliť
sama.
Aj
keď kdesi v mozgu s túžbami mám nejakú nádej na zmenu, silno o nej pochybujem.
Naše školstvo, ale aj iné oblasti v našom štáte, sú tak preštruktúrované, že tu
zdravý rozum nemá šancu vyhrať a naďalej budú vyhrávať iba pseudonápady tvrdých
úradníckych postupov, ktoré zapadnú do zaužívanej, hoci často rozumu
odporujúcej mašinérie. A to všetko s toleranciou tichej alebo pasívnej väčšiny,
ktorej stačí, že sa nažerie zadarmo, odvezie si zadok vlakom bez platenia alebo
jej zavrú hubu dotáciou na fasádu kultúrneho domu. Ekológia, školstvo, sociálne
slabší ľudia sú oblasti, ktoré nič neprinášajú v zmysle kapitálu, načo to
riešiť. Užime si hneď a teraz. Po nás potopa. Hlavne, že sa tu rieši
zadlžovanie krajiny. No to, že krajina bude mať dlh, je nič oproti tomu, čo tu
kvasí a vykvasí v budúcnosti.
Na
akékoľvek zmeny a najmä v školstve neverím aj preto, že práve peniaze budú
rozhodovať. Nech aj príde ten najkompetentnejší minister, čo bude chcieť veci
riešiť, pohorí. Prídu úradníci, štatisti a iné podivné skupiny, dajú mu lajstrá
a po čase poprie akýkoľvek nový názor, vkĺzne do byromašinérie plnej nezmyslov
a iracionalít. Len aby sa ušetril rozpočet - hlúpe návrhy ho málokedy míňajú. Okrem
toho v našej krajine vyhráva lobing, čo ja osobne považujem za druh korupcie.
Lebo nech máte akokoľvek dobrý nápad, bez lobingu a známostí sa ním zaoberať
nebudú a vyzniete ako rojko s idealistickým zámerom, de facto s rozumným
návrhom. To mi potvrdzujú ľudia, čo poznajú tieto procesy oveľa lepšie ako ja. A
ak sa vám aj podarí niečo presadiť, tak vám do vášho návrhu dajú toľko zmien,
že sa pôvodný obsah brutálne zmení a stane sa z neho paškvil. Možno sa také
niečo stalo aj pri pedagogickom zákone, mohol byť na začiatku dobrý, minimálne
jeho duch. Nie vždy je teda dobré kolektívne tvorenie zákona, ktoré z návrhu
spraví toaletný papier, keďže doň zasahujú aj ľudia, čo ani netušia, čo je
škola.
O
pasivite ľudí ako príčine stavu štátu som už mnoho ráz písal. Áno, tá je
zabijakom našej krajiny. A tiež strácam nádej, že sa to zmení. Za problém
považujem aj konzervativizmus a cirkevizmus, ktoré vyvíjajú tlak proti zmenám,
ktoré v 21. storočí potrebujeme. Necítim sa ako liberál, ale uvedomujem si, že
dnešná doba potrebuje prieniky klasického a liberálneho, teda nemôže byť všetko
postavené na postsocialistickej či ideologickej doktríne. Avšak strach z
voličov sotva prijme nejakú stranu, aby rázne zasiahla do školstva či
politického systému vôbec. A obyvateľstvu tento stav vyhovuje, prečo by to
robila. Čo to však prinesie, netuším. Isté je, že to neprinesie nič „zadarmo“.
Mám
zástupkyňu. Hodiny počíta stĺpčeky, ktorých je viac ako v tikete Tiposu.
Zároveň vedie triedu a výchovné poradenstvo. Stále sa usmieva, na ľudí je vždy
príjemná. Vybaví všetko. Všetko, čo sa dá, spravím radšej ja, aj keď mi hovoria:
Ty to nerob, to má robiť zástupkyňa. Ale ja najlepšie viem, ako maká, preto jej
chcem pomáhať. Pred chvíľou (štvrtok 23.00) sa vrátila z futbalového zápasu, na
ktorý deti túžili ísť a podmienkou
organizátora bola, že tam musí byť učiteľ. A zajtra ráno nastúpi a bude
sa znova usmievať. Aj keď ste si asi povedali, aké je to krásne, ja ju chcem
pokarhať. Lebo kým budeme robiť z presvedčenia prácu, ktorá sa v súčasných
podmienkach a pod deviantnou politikou nedá robiť len z presvedčenia, rôzni školskí
hejodborníci a politici sa budú spoliehať na to, že SA to spraví, že po čase sa
všetko upokojí, že si pedagogická obec zvykne, rezignuje, že ustúpi a oni budú
môcť ďalej vymýšľať hrôzy, ktoré ničia riaditeľov, učiteľov a nepriamo aj
žiakov.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára