Park(o)ur nie sú len skoky na koňoch

Keď pracujete ako komunálny politik alebo politička, je vlastne výhodou mať deti a obzvlášť deti v tínedžerskom veku. Máte vcelku dobrý prehľad, čo medzi mladými fičí a čo mladí ľudia od svojej samosprávy očakávajú. Najviac potrebujú miesta, kde sa môžu stretávať, ideálne vonku a keď sa pritom môžu hýbať, tak je to v podstate dobrá kombinácia toho, čo chcú deti a toho, čo chceme ako rodičia.

Môj stredný syn podľahol parkouru a jediné, čo by s kamarátmi chcel, je verejné ihrisko, kde by sa dalo trénovať. V Bratislave také ihrisko chýba, ale stačí vybehnúť do zahraničia a podobné ihriská sú hitom.

Parkourové ihrisko Brno

Myslím, že v Rači je pár zabudnutých ihrísk a verejných priestorov, kde by sa prvky na parkour mohli umiestniť. Ak sa hneváme, že staršie deti nechodia von, tak sa treba spýtať aj to, či im vôbec poskytujeme kvalitný priestor alebo športovisko podľa ich predstáv a či sme sa ich vôbec spýtali, ako by taký priestor mal vyzerať. Rača má v tejto oblasti obrovské rezervy.

Verejné ihrisko Tbiliská

Trochu som pátrala po tom, čo je parkour a pár otázok som položila priamo trénerovi parkourového krúžku Stanislavovi Pálkovi, ktorý od septembra 2017 funguje na ZŠ Tbiliská v Rači.

Video z tréningu v Rači

1. Čo je vlastne parkour? Prečo je momentálne taký populárny medzi mladými?

Parkour je umenie – pohyb – pohybová disciplína, ktorej základná definícia hovorí, že ide o čo najefektívnejší presun z bodu A do bodu B v akomkoľvek prostredí. Ide viac o umenie ako o šport. Schválne spomínam slovo umenie, pretože okrem toho, že parkourista športuje, tak neustále musí využívať svoju pohybovú kreativitu, pretože parkour nemá ohraničené pravidlá toho, aký pohyb sa smie, aký nesmie vykonať. Človek, ktorý sa venuje parkouru, je traceur. Pre parkour je typické, že v sebe spája viac športov naraz, pretože pri prekonávaní prekážok využívame prvky z atletiky, gymnastiky či tanca (najmä capoeiry).

Počiatky parkouru siahajú do konca 20. storočia vo Francúzku, kde sa táto disciplína začala rozvíjať priamo na ulici. Za zakladateľa sa považuje David Belle, ale kto parkour vymyslel, sa nedá presne povedať. Mladí nadšenci pohybu sa pokúšali vymyslieť nový druh zábavy spojený s prekonávaním prekážok v meste. Zo začiatku išlo len o základné pohybové prvky ako skoky, šplhanie, kotúle a neskôr s vývojom parkouru sa začali pridávať „ozdobné prvky“, teda saltá, obraty... jednoducho viac náročných prvkov. Vtedy začali vznikať nové pojmy ako freerun či tricking, ktorý je prakticky súčasťou parkouru, ale niektorí ich oddeľujú.

Dôležitou súčasťou parkouru je jeho filozofia, a to najmä fakt, že parkour by nemal byť súťažným športom, z dôvodu odstránenia nechcenej rivality.

Popularite medzi mladými prispieva najmä dosah médií a sociálnych sietí. Myslím, že svoju popularitu si získava aj vďaka svojej pestrosti, neobmedzenosti pravidiel a v tom, že je všestranný. Moje začiatky boli úplne iné a k parkouru som sa dostal náhodou, keď som zbadal na ulici chlapcov, ktorí trénovali vonku.

2. Ako začať? Čo je k tomu potrebné? 

Materiálne vybavenie je veľmi nenáročné, stačia dobré tenisky, ktoré nemajú príliš vysoký penový podpätok. To, čo si človek oblečie, je už na ňom. Skôr ako nadšenec začne skákať po vonku, je vhodné absolvovať aspoň krátku tréningovú prípravu pod dohľadom. Vyhne sa tak zbytočným úrazom a určite bude vidieť rýchlejší progres.

3. Sú v Bratislave dobré ihriská, kde sa dá bezpečne trénovať? Môžete to porovnať so zahraničím?

V Bratislave sa dá trénovať, ale miest je bohužiaľ málo. Pre začiatočníkov sa samozrejme miesta nájdu, ale ak sa chce cvičenec zlepšovať, tak už si toho veľa nenájde. Problémom je najmä fakt, že ihriská určené na parkour chýbajú, tak traceur je nútený trénovať napríklad na detských ihriskách, čo bol od začiatkov aj môj prípad. Ako výmenný študent som absolvoval tak jeden rok štúdia v Španielsku, kde som tiež trénoval a podmienky sú o niečo lepšie. V zahraničí vzniká množstvo dobých projektov na ihriská a mám pocit, že sa tento trend postupne dostáva aj ku nám, za čo som veľmi rád.

Parkourové ihrisko Kodaň

4. Ako by malo vyzerať ideálne miesto na trénovanie?

Ideálne miesto na trénovanie by malo byť hlavne pestré. To znamená, že potrebné sú rôzne prekážky od vyvýšených plôch cez vysoké múry až po konštrukcie s hrazdami a lezeckými prekážkami.

5. Dá sa parkour naučiť pozeraním videí na youtube alebo je potrebný tréner?

Samozrejme, je možné naučiť sa niektoré prvky pozeraním videí, ale to určite neodporúčam. Mladší častokrát nevedia, ako začať a nevedia ohodnotiť svoje schopnosti. Ak sa toto spojí s adrenalínom, nemusí to byť práve najbezpečnejšia cesta. Druhým problémom je nesprávne naučená technika a jej náročné prebudovanie, ale aj stereotyp tréningov, čo sa prejaví v tom, že cvičenec zvláda len určitý zásobník prvkov a nevie sa ďalej zlepšovať. Tréner je naozaj potrebný a vie pomôcť vo viacerých ohľadoch. Sám ako absolvent FTVŠ a tréner viem, aký dôležitý je všestranný pohybový rozvoj detí. Stáva sa často, že deti chcú v prvých dňoch tréningu ovládať tie najnáročnejšie kúsky, pritom im chýba základná pohybová zdatnosť. Preto je vhodné, ak detí trénujú pod dohľadom trénera najmä z dôvodu bezpečnosti, naučenia správnej techniky, všestranného rozvoja a postupnosti.

6. Organizujú sa aj súťaže v tomto športe?

Ako bolo povedané už na začiatku, pôvodná filozofia parkouru sa snažila o vyradenie súťaženia za účelom odstránenia rivality. V súčasnosti však môžeme vidieť, že okrem exhibícií sa dostávajú do popredia aj súťaže, čo nachádza svojich odporcov, ale aj priaznivcov. Za posledné roky sa súťaže dostali aj na Slovensko.