Aleš Šilberský: O minulosti, prítomnosti a možno aj budúcnosti 1/3

Milí spoluobčania, v dnešnej dobe má každý z nás okolo seba istotne nielen jeden predmet, nástroj, alebo dajakú pamiatku z minulosti obľúbenú. Nezamýšľame sa, prečo to tak je a ani nás koľkokrát nezaujíma, kto ten predmet vyrobil, kto ho vlastnil a na čo všetko poslúžil. Máme ho uložený na poličke, postavený v kúte, či zavesený na viditeľnom mieste, skrátka potrebujeme ho mať blízko pri nás, aby sme si naň mohli občas siahnuť, inokedy nám stačí pohladiť ho očami. Jednoducho tešíme sa, že ho máme, že nám robí radosť a možno aj skrášľuje náš domov.

Mnohí z nás už v detstve objavili tú vášeň obklopovať sa krásnymi vecami a začali dačo zbierať. Chlapci zväčša známky, odznaky, mince a dievčatá zasa servítky, básničky a obrázky do pamätníčka. Všeličo sa dá zbierať. Komu tá zábava vydrží, môže vytvoriť aj unikátny súbor hodný veľkého obdivu, hodnoty aj úcty. V neposlednom rade môže pre nás všetkých zachrániť niečo zo svojej rodiny, z miestnych tradícií, a tak prispieť do našej národnej kultúry a histórie.

Prvé predmety v našej dávnej minulosti boli pre našich predkov nielen pracovným nástrojom, ale súčasne boli istým hlavolamom, kultovým symbolom, ktorý im pomáhal rozvíjať sa a získavať viaceré zručnosti. Naučili sa rozlišovať materiály nájdené v prírode, využívať ich vlastnosti a zdokonaľovať technológie, ktoré ľudstvo postupne priviedlo do našej súčasnej vyspelosti. Vysielame rakety do vesmíru, cestujeme nadzvukovou rýchlosťou, bežne používame prístroje a zariadenia, o ktorých ani netušíme, ako fungujú, hlavne že nám slúžia.

Môžeme si položiť otázku, čo nám priniesol, čo nám vzal a kam smeruje tento pokrok ľudstva? Na tieto otázky nám dávajú odpovede nálezy archeológie, histórie a mnohých vedných oborov, pre ktoré sa predmety sústreďujú, odborne spracúvajú, dokumentujú a ošetrujú v múzeách, archívoch, galériách, či iných inštitúciách.

Aby sme správne pochopili našu históriu v rámci možností, sme odkázaní na „pozostatky minulosti“ Čo nám zostalo po rôznych procesoch v Božej prírode, po živelných udalostiach, požiaroch, ale aj po ľudskej činnosti, vojnách, drancovaniach, prestavbách a podobne. Ako naložíme s tým, čo tu máme, je však na nás. Ide tu nielen o prítomnosť, ale predovšetkým o budúcnosť (čiže o záchranu našej minulosti, pre budúce pokolenia).

Pre tieto účely už v roku 1975 vznikla v Rači, v jednom malom rodinnom domčeku z iniciatívy pobočky Matice Slovenskej, Račianska izba. Na svoju dobu bola veľmi vkusne, obsahovo a muzeálne dokonalá a plne zariadená nábytkom. Bolo tu množstvom reprezentatívnych predmetov z textilu, z keramiky, z porcelánu, výrobky z dreva, s obrázkami na stenách a bola tu dokonca veľká vitrína s figurínami v tradičnom odeve. Žiaľ, v roku 1979 bola pamätná izba zrušená (inventár... bol premiestnený do Mestského múzea).

Veľkým vkladom a prínosom do našej histórie sú tiež mnohé publikácie. Niektoré sa miestnej kultúre venujú len okrajovo, ale boli vydané aj cielené knihy.

V roku 1989 v autorskom kolektíve Doc. PhDr. Jána Podoláka, DrSc. urobili veľký kus práce pre zachovanie istej časti kultúrneho dedičstva vo viacerých oblastiach a v nakladateľstve Obzor vydali prvú vlastivednú monografiu RAČA. Zmapovali v nej tunajšiu krajinu a jej vývoj osídlenia, históriu, etnografiu s remeslami, so staviteľstvom a tradičnou kultúrou. Spomenuli aj nedostatky, chýbajúci archeologický výskum, nedostatok podkladov archívnych a tiež dokumentačných. Nebola spracovaná kapitola o menšinách a o živote karpatských Nemcov.