Račianske výtržnosti 2

Hľadali nás policajti so psami a chceli nasadiť aj vojsko... lebo Eva...

Toto je priznanie nad priznania...

Eva pochádzala z intelektuálskej rodiny, brnkala na klavír a zoznamovala ma s Gerchwinom, ja som pri nej brnkala na gitaru a zoznamovala som ju s Rolling Stones. V zime prišli robiť do školy nábor na krúžok orientačného behu, mňa napadlo, že je čas začať športovať, tak sme sa naverbovali. Zimná príprava sa nám pozdávala, pobehovanie po telocvični a hojdanie sa na lanách bola super zábava (ako Tarzan na lianách...), no a samozrejme teoretická výuka práce s mapou a buzolou. Teória nám veru išla!

Prišla jar a s ňou aj súťaž zvaná Prvý jarný kufor. Aký príznačný názov! Kufrovať znamená blúdiť, keby ste nevedeli... Vyviezli nás ráno do Račianskych lesov, štartovalo sa od Červeného kríža. Podľa dohody som na Evu čakala na prvom stanovisku, ktoré som našla hravo. Potom sme si porovnávali mapy a pri nejakom štvrtom stanovisku sme sa zamotali. K nám sa pridala ešte jedna zamotaná Zuza a keďže Eva vystupovala veľmi sebavedome a my sme jej verili, nasledovali sme jej srnčí beh. Beh bez cieľa. Teda, my sme cieľ mali, ale len nakreslený na papieri... Blúdili sme a nevzdávali sme to asi hodinu. Potom Eva zavelila, že súťaž už aj tak skončila, že poďme po tejto značke, každá značka niekam vedie, tak sme sa nechali viesť. Čas nám utekal rýchlo, pekne sme sa delili o jedlo a pitie z batohov, spievali sme si pesničky z pionierskych táborov a vymýšľali sme si básne. A čas sme mali na saláme...

Dotyčná značka končila na Kamzíku. O štvrtej po obede sme vyplávali na Kolibe, s nadšením, že konečne civilizácia. Pri bufete sa vodca Medula prihovorila lesníkom, posedávajúcim pri neskorom obede. Že sme zablúdili a že nemáme na cestu späť. Títo nás nakŕmili, na lístky na dopravu nám poskytli drobné. V trolejbuse Evu napadlo, že ušetríme, ak pôjdeme na čierno. A tešili sme sa, lebo nás nechytili. Približne o piatej sme prišli k bytovke, pred bytovkou hlúčik ľudí, naše mamky uslzené v objatí a ujec policajný pri nich. No, nemusím zachádzať do detailov, len sme sa dozvedeli, že les prečesávajú policajti so psami a plán bol taký, že už aj chceli nasadiť vojsko...

Následkom toho bolo, že nám orientačný beh zakázali a zakázali sa nám aj kamarátiť. A na tento zákaz dozerali aj v škole. Vraj máme na seba zhubný vplyv! A pre nás sa začala nová hra, zvaná tajné kamarátstvo...

Pôjdeme na dídžinu!

a ako sa tam dostaneme, veď nás tam nepustia...

..

Ako anorektické siedmačky sme veľkými očami vzhliadali k tým veľkým. Až k tým, čo už mali po pätnástke a mohli chodiť do kulturáku na dídžinu. Páni, to je niečo!! Môcť sa hýbať zvodne do rytmu medzi nimi! No, neboli vtedy Zumby, ani aerobic a o posilňovniach s vymakanými borcami sa nám ani nesnívalo. Ale boli diskotéky, kde nebolo dostať alkohol, len taká žltá nechutná limonáda v sklenej fľaši. Tak tento prieborný nápad tentokrát vznikol v mojej hudbychtivej hlavičke.

"Ale ako sa tam dostaneme, veď pri dverách kontrolujú občianske preukazy?", spýtala sa Eva.

"Predsa oknom! Vraj stačí natiahnuť ruku a oni nám pomôžu dnu. Počúvala som decká."

Tak sme doma oznámili, že máme zo školy povolenie na diskotéku pre mladších, doma nám oznámili, že teda dobre. S hlavou v natáčkach som prehrabovala úbohý detský šatník v ktorom zúfalo chýbali prepotrebné rifle. Tie nemal každý a ani ja. Ísť v nejakej sukni, ktorú mi starostlivo vyberala mamička, by bolo faux-pas prvej triedy, lebo nemala vkus. To vtedy mamy nemali. Nič sa nedalo robiť, natiahla som na seba niečo, čo aspoň z diaľky pripomínalo moderný kúsok, pred domom sme sa stretli a svorne upaľovali dole Barónkou. Kulturák, dnes vieme, že to bol Nemecký kultúrny dom, bol od nás na hod kameňom. Eva tam chodievala na klavír, kde ju učiteľka vytrvalo šibala prútikom po rukách, ja som trávievala čas v knižnici, kde si teta knihovníčka zvykla, že ma z dospeláckeho oddelenia nevyženie a Remarquea nevypudí z hlavy. Bráško tam bol prihlásený na šachový večerný krúžok, ktorý pravidelne trávieval s dievčatami inde...

Mala som pravdu, o okno boli opretí tí veľkí s cigaretami v kútikoch úst, takí boli skvelí, až sa nám nohy podlomili. Stačilo natiahnuť ruku a so smiechom nás vyšupli bez veľkej námahy hore. A dobre sa pri tom zabávali. No, stačí povedať len toľko, že sme museli medzi nimi pôsobiť smiešne, lenže my sme si zrazu pripadali úžasné, potriasali sme našuchorenými chabými hrivami v rytme tých najúžasnejších hitov, aké sme si ani nevedeli predstaviť......

"Mataharinka a Medula, nech sa okamžite dostavia do riaditeľne!", zaznelo v školskom rozhlase a veru, špendlík by nám tam nevopchal nikto.... Celá trieda sa na nás otočila. V tom momente sme chceli byť neviditeľné. Pani direchtorka, prezývaná Cisterna pre svoju mohutnú postavu sa na nás opäť dívala tým láskavo-káravým pohľadom. Jasné, práskači na diskotéke, ktorí si ešte aj zistili naše mená. No, sláva a zviditeľňovanie má rôzne podoby. V našom prípade našťastie len potrestaná dohovorom. Tak sme vedeli, že tí hore majú oči a uši všade a že budeme musieť počkať tie prekliate dva roky, do oficiálnych návštev tanečného parketu a že sme si ich potom aj patrične vychutnali, niet pochýb. Až na drobný detail. Diskotéka končila 22-hou hodinou večer a mamička pekne stepovala pred kulturákom, aby sa nám nič nestalo. Tam sa naša sláva skončila...

Ja viem, že sa neradi priznávame, hlavne svojím deťom, s tým, čo sme navystrájali v detstve a v mladosti. Lebo chceme vystupovať ako dokonalí a bez chýb. Lenže ako chceme od svojich detí, od mládeže, aby nerobili chyby a boli dokonalí, keď sami robíme jednu chybu za druhou?

Deti a mládež zväčša nevyvádzajú s cieľom nahnevať rodičov. Jednoducho sa to tak zmelie. A ja som teda mlela statočne. Tak oprášte aj vy svoje spomienky a prestaňte sa na omladinu pozerať cez prsty s povzdychom: "Tá dnešná mládež!" Tá dnešná mládež je dnes vzdelanejšia, zaťaženejšia, zodpovednejšia a múdrejšia, ako sme boli my v ich veku....