Asi
nikdy som nečítal ľudskejšie napísanú reportáž. Pochádza z roku 1954 (ak
sa nemýlim) a je o osudoch asi 11 tisíc ľudí, ktorých evakuovali pred
Dunajskou záplavovou vlnou na južnom Slovensku. Je však aj o utrpení zvierat,
o láske človeka k nim, k svojej zemi, o hrdinstve neznámych
hrdinov. Jej autorom je vážený pán kolega novinár a spisovateľ, pán Ján
Čomaj. Jeho "mokrá" reportáž je skvost žurnalizmu. Z času na čas sa s majstrom
Čomajom stretnem, našťastie, ešte stále pracovne a čo si nesmierne vážim - vari aj priateľsky.
„Čomaj bezpečne zvládol jeden zo základných znakov
poctivej reportáže, ktorým je strohosť a skratka. Umenie reportáže – a Ján
Čomaj to aj knihou Veľký biliardový stôl potvrdzuje – nie je totiž ani tak
umením vedieť „písať“, ako skôr umením vidieť, objaviť prekvapujúce súvislosti
medzi tzv. malými dejinami, osudom jediného ľudského života a veľkými dejinami,
ktoré ho nemilosrdne drvia vo svojom slepom súkolesí“ – to je vybrané z jednej recenzie.
A ja už ponúkam nasledujúci rozhovor, ktorý mi Janko poskytol.
 |
| Ján Čomaj |
Čo
je pre spisovateľa dôležitejšie, vidieť očami, počuť ušami, alebo cítiť dušou?
Ak nevidíte a nečujete, ťažko precítite dušou. Práve v
tejto trojjedinosti žriediel je čaro a zázrak každého umenia. Vrcholom je,
pravda, precítenie dušou. To je tá
pridaná hodnota, ktorú spisovateľ, výtvarník, skladateľ odovzdáva svojmu
vnímateľovi. Práve to precítenie dušou je skrytý zázrak, ktorý robí z nejakej
výpovede umenie. Žiaľbohu, práve precítenia
dušou je čoraz menej. Aké precítenie vám, s odpustením, odovzdáva autor alebo
herec, povedzme, Paneláka?
Z
knižky, z príbehu poskladaného z písmeniek, sa stáva ohrozený druh, ak nerátame
komerčný brak. Z čoho si ale potom deti majú kultivovať obrazotvornosť?
V prípade detí hrozba striehne ticho: v počítači,
notebooku, tablete, a ešte v lákavom pokoji rodičov: dieťa sa samo na pohľad
krásne zabáva. A rodič si ani nestihne uvedomiť, ako jeho dieťaťu
obrazotvornosť krpatie, slovník chradne, rečový prejav upadá, spontánny smiech
nahrádzajú výbuchy zlosti, sila a obratnosť sa nerozvíjajú... V knihách chybu
nevidím. Napočudovanie a našťastie deštrukcia doby zo všetkých druhov umenia
najmenej postihla detskú knižku: objavujú sa reedície najkrajších knižočiek
minulosti, Budkáčik a Dubkáčik, Dobšinského rozprávky, Podjavorinská..., rodí
sa nesmierne veľa krásnych knižiek Tonky
Revajovej, Ivy Vronskej Rojkovej, Vierka
Švenková neúnavne prináša na trh svoju Aničku – múdru hlavička a jej pokračovania, Július Balco zažiaril
Vodníckym karnevalom, len si treba vybrať, zaplaťpánboh, je z čoho!
Pamätáte
sa ešte na časy, keď rodičia spolu s deťmi si vedeli z času na čas nájsť
hodinku dve a spoločne ako rodina si čítali knižný príbeh?
Už sa tie časy sotva vrátia. O to viac by sa mali
rodičia venovať deťom aspoň pár hodín do týždňa, a nie iba pri kontrole
domácich úloh. Sú pre rodičov všetkým, tak prečo im nedať aspoň kúsok dňa?
Pohrať sa s nimi, vziať ich do prírody, užívať s nimi pohodu bytu a pritom sa
kedy-tedy venovať aj tomu, čo čítajú.
Malá rada: pri nákupoch v supermerkete
nedávajte do košíka knižku pre dieťa, len preto, že bola po ruke. Okúste raz za
čas čaro atmosféry kníhkupectva. Dnes sú tieto predajne naozaj príťažlivé,
zväčša aj s príjemným a vzdelaným personálom, je tam čo obzerať. A nájdete si
možno aj knihu pre seba, určite však vyberiete pre svoje dieťa - v pokoji, v
príjemnom ovzduší a ešte aj s dobrou
radou kníhkupca, čo nestojí ani groš.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára