Polemika sa podľa cieľa, ktorý sa má dosiahnuť, delí na dva typy:
Polemika I. typu: Cieľom je zvíťaziť a dosiahnuť pocit vlastnej nadradenosti.
Je výsledkom miliónov rokov evolúcie a cieľom je získať čo najvyššie postavenie v hierarchii tlupy (evoluční psychológovia to nazývajú „klovací poriadok“). Julian Tuwim v jednom aforizme napísal, že takáto „polemika je spôsob diskusie, v ktorom sa zúčastnené strany navzájom upevnia vo svojich omyloch.“
Polemika II. typu: Cieľom je získať na predmet polemiky nové uhly pohľadu.
Je stará iba niekoľko tisícročí a búri sa proti nej celá naša prirodzenosť. Jej podstatou je obojstranná snaha prehĺbiť svoje poznanie a priblížiť sa k pravde. Ctí podobné zásady ako sokratovský rozhovor.
Na racan.sk uprednostňujeme polemiku II. typu, jej zásady sú opísané nižšie v kódexe. Ak nebudeme polemizovať v medziach jeho vysokého štandardu, žiadna tragédia. Čaro polemiky je aj v odlišnosti a rozmanitosti pocitov a poznatkov jej účastníkov.
Vyvarujme sa porušovania zákona a podpásových osobných útokov.
Ak sa to podarí, bude to skvelý výsledok.
Polemike zdar!
Kódex
Kto má v polemike pravdu?
Nikto a všetci. Všetci sme súčasťou všetkého, a tak vo svojich tvrdeniach toto všetko do určitej miery odrážame, no zároveň nemôžeme tvrdiť, že sme tým všetkým. Súper v polemike má (či nemá) pravdu tak isto ako ja, aj keď sa obe pravdy navzájom vylučujú.
Je cieľom polemiky uznať inú pravdu?
Nie. Cieľom polemiky je spoznať inú pravdu a hájiť svoju. Iná pravda často slúži ako zdroj argumentov a často tiež odhalí nové aspekty mojej pravdy.
Je potrebné mať protivníka v úcte?
Nie. Ide o polemiku názorov, nie súboj opíc v tlupe. Protivník je tvorcom a nositeľom svojej pravdy, nič viac a nič menej. Treba mať v úcte jeho pravdu a k nemu si (pri polemike) nevytvárať nijaký vzťah.
Dokedy má polemika trvať?
· kým polemizujúci prinášajú nové argumenty a
· kým sa polemika vedie vo vecnej, nie osobnej rovine.
Má mať polemika víťaza?
Nesmie mať víťaza. Ak sa tak stane, niekde sa stala chyba. Buď sa do nej vkradli osobné aspekty, alebo jeden z polemizujúcich nie je schopný nájsť nové argumenty pre svoju pravdu a druhý to nesprávne považuje za svoje víťazstvo. Ak niekto nie je schopný nájsť argumenty pre podporu svojich tvrdení, nijako z toho nevyplýva, že jeho tvrdenia nie sú správne. V takom prípade je užitočné sa za polemiku slušne poďakovať a skúsiť si nájsť niekoho, kto v polemike dokáže pokračovať, alebo pokúsiť sa zaujať súperovo stanovisko a rozvíjať ho vlastnými silami.
Ako postupovať v polemike?
Krok prvý: Vypočujte (prečítajte) si cudzie argumenty.
Tento prvý krok sa zdá jednoduchý. Omyl!!! Opak je pravidlom. V polemike sa ľahšie číta, alebo počúva to, čo si myslím, že súper povedal, ako to, čo skutočne povedal.
Krok druhý: Pochopte cudzie argumenty.
Toto je pomerne ťažká úloha a vyžaduje neraz značný intelektuálny výkon. Potiaž je v tom, že je nesprávne predpokladať, že protivník dokáže presne formulovať svoje argumenty. Zväčša nedokáže, na to treba talent. Aby sme teda dokázali polemizovať s cudzími argumentmi, treba ich najprv pochopiť, ale nie tak, ako sú napísané (povedané), ale ako sú protivníkom myslené. Treba jeho stanovisko pochopiť z jeho hľadiska. Tu je ten hviezdny moment polemiky, pretože od tohto momentu sa dokáže vytvárať naše vlastné, o cudzie argumenty obohatené stanovisko.
(Tento moment neraz dosiahneme len vďaka tomu, že si doplňujúcimi otázkami overujeme, či cudzie argumenty chápeme tak, ako ich protivník myslel.)
Krok tretí: Analyzujte cudzie argumenty.
Keď naozaj pochopíme cudzie argumenty ako boli myslené, môžeme sa pokúsiť o ich analýzu. Najprv sa pokúsime nájsť vnútorné rozpory v cudzích argumentoch z ich pozície. Pokiaľ sú cudzie argumenty vnútorne rozporné, je tu možnosť, že sme niečo nepochopili, alebo nám protivník niečo nepovedal, alebo sám v tom nemá jasno. Pre nás je dôležité, že odstránenie týchto vnútorných rozporov je v našom záujme, ak chceme dospieť k zaujímavému výsledku. Preto sa o to pokúsime a skúsime nájsť vnútorne bezrozporné stanovisko. Ak sa nám to nepodarí, musí to spraviť protivník, alebo ukončiť diskusiu.
Ak sa dopracujeme k vnútorne bezrozpornému stanovisku, skonfrontujeme ho s naším východiskom.
Ak nájdeme nové východisko, je na rade súper. Inak je na nás, aby sme preskúmali naše stanovisko a vo svetle cudzích argumentov sa ho pokúsili obnoviť, obohatiť.
Ak sa nám to podarí, je na rade súper, ak nie, diskusiu ukončíme a skúmame predmet polemiky hlbšie.
Odporúčanie prvé: Nevkladajte do cudzích myšlienok vlastné predstavy.
Toto je častá chyba.
Nepolemizujeme s tým, čo súper povedal, ale s tým, čo si myslíme, že povedal.
Odporúčanie druhé: Nepsychologizujte protivníka.
Psychologizácia protivníka je úplne neprípustné. Protivníkom nie je človek, chceme si iba odovzdať odlišné pohľady. V takejto polemike je psychologizácia plytvanie časom.
Odporúčanie tretie: Čítajte po sebe a neodpovedajte hneď.
Vôbec je dobré si veci napísať a s odstupom času prepísať a potom to ešte zopakovať. Pomáha to preniknúť k podstate vlastnej argumentácie a redukuje to vnútornú nekonzistentnosť postoja. Človek je neraz v prvom momente rozhorčený a píše, čo mu vnucuje adrenalín. Ale po čase všetko môže vyzerať (a neraz aj vyzerá) inak.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára