Miro Ščibrany: Zo zápiskov deda Miuka – Suížiky nescem. Teuaz mám duduuku.

pondelok 24. júna 2019

v záhradke. podvečer. slnko sa kloní k obzoru. teplo.

odkedy tato Peťo s Dadom položili pri dome trávnik, záhradka je pre Lea obľúbeným miestom hry. vlastne práce.

na trávniku leží hadica ukončená polievacou ružicou.

Leo skúša stlačiť páčku a pustiť prúd vody. nedarí sa mu.

dedo ukáže grif, Leo vyskúša a ajhľa! padá dáždik.

Leo najprv kropí trávu, potom umýva betónový chodník.

„Leuško, polievaj trávičku, nie betón,“ radí zobďaleč babi Hanka.

„chodník je spinavý,“ odvetí Leo a umýva ďalej.

„deduško, na sporáku sú slíže, dones Leuškovi,“ úkoluje babi.

dedo zájde do kuchyne, vráti sa s miskou rezancov.

„poď si dať slížiky,“ ponúka Leovi.

„suížiky nescem. teuaz mám duduuku,“ odpovie Leo.

je zaujatý napúšťaním vody do krhuy.
pri chodníku uobí buato.

nedeľa 23. júna 2019

predpoludnie. v pracovni.

Leo sedí tatovi Peťovi na kolenách, sleduje obuásky.

do monitora pozerá už dlho. tato chce Lea dostať od PC.

hľadá vhodnú chvíľu. dedo pozoruje dianie.

„puosím si džusik,“ ohlási Leo tatovi, že vysmädol.

„maminka ti urobí. ideme maminke, dobre?“

chce využiť tato Leov smäd.

„zakuičíme mamike,“ vyrieši situáciu Leo.

z obrazovky nespustí oči. ani na jediné žmurknutie.

„tak zakrič na maminku,“ vyzve tato syna.

„ne. tato zakuičí,“ rozhodne Leo.

ďalej sa o tom nemieni baviť.

piatok 21. júna 2019

predpoludnie. pracovňa.

tato Peťo pracuje, dedo čosi ťuká do klávesnice.

vstúpi mama Lucia, Leo je usalašený na jej boku a predlaktí.

Leov typický spôsob osedlania mamy.

dedo sa Lea pýta:

„páčilo sa ti včera na Kuchajde s Ajou, Viki a Saškou?“

„bol si na pódiu, kde vystupovala Aja?“

Leo sa zamyslí, premieta o včerajšom dni.

než si stihne spraviť vo veci jasno, mama Lucia ho predbehne.

„áno, bol. pobehal po javisku a páčilo sa mu to.“

dedo podíde k Leovi, pritlačí mu na chrbát pery a dúchne.

ozve sa rapotavý zvuk. Leo sa vrtí, usmieva a smeje.

mama má čo robiť, aby syna-žížalku udržala.

Leo si to uvedomí.

„nejaký som mamike ťažký,“ podotkne
a pritúli sa mame na hruď.

streda 19. júna 2019

podvečer. v spálni.

dedo je unavený, podriemkava na posteli.

zo schodiska zachytí hlasy.

Leo s tatom Peťom zostupujú po schodoch.

o tomto čase chodievajú von, na prechádzku. posledné dva dni aj do záhradky. Dado s Peťom položili trávnik, Leo rád behá po zelenom koberci a polieva. vlastnou krhličkou.

Peťo nesie Lea na rukách. Leo zachytí neznámy zvuk.

„kto je to?“ pýta sa tata Peťa. tato nevie. Leo načúva.

„to je mamika. moja,“ odpovie si sám.

odmlčí sa. premýšľa.

chlapci zbehnú do predsiene.

dedo ešte začuje, ako sa Leo zdôverí tatovi:

„ja mám uád moju mamiku.“

utorok 18. júna 2019

skoré ráno. v dome ticho. Leo ešte spí.

škárami žalúzií a závesov sa derú do izby lúče slnka. vzduch príjemne chladí. horúčavy sú ešte len na ceste. dorazia napoludnie. z tují a striech okolitých domov trilkujú drozdy.

dedovi Miukovi sa vynára z pamäti spomienka na detské predstavenie v kine Nádej. má skoro na deň šesťdesiat rokov a je o tom, ako málo chýbalo a bol by predstavenie prepásol.

nedeľa ráno. po hrubej omši v dolnom kostole.

brána kina je ešte zatvorená. malý dedo Miuko s rovesníkmi sa ponevierajú pred kinom. zabíjajú čas. Miuko v ruke zviera papierovú jednokorunáčku. od mamy Julky.

nikoho z rovesníkov nepozná.

chlapci sú z kopaníc, z horného a dolného konca.

jeden sa Miukovi prihovorí: „sceš ňeco vidzet?“

no kto by nechcel? „pod, ukážem ci.“

o dva-tri roky starší chlapec vedie Miurka okolo kina k bráne JRD. je zamknutá. „kukni cez škvíru.“ Miuko nakukne, vidí prázdny dvor. „kukni lepši. a podaj korunu. podržím ci hu.“ Miuko podá korunu. kuká, stále nič. zdvihne hlavu od škvíry. chce chlapcovi povedať, že nič nevidí. lenže nevidí už ani chlapca. ufujazdil aj s korunou od mamy.

Miuko hľadá chlapca medzi deťmi. neverí, že sa stal obeťou úmyselnej krádeže a svojej naivity. keď to pochopí, rozplače sa. plačúc od ľútosti a hanby uteká dolu výhonom. domov k mame. pre slzy si nevšimne, že oproti kráča Stano. najstarší brat, čochvíľa má rukovať.

„co sa ti stalo? proč šklébiš?“ pýta sa Stano. napoly súcitne, napoly pobavene. Miuko s bôľom rozpovie bratovi príbeh s korunou. Stano siahne do vrecka, vytiahne bankovku. navlas takú, akú Miukovi ráno dala mama.

„tu máš a neškléb,“ hodí Stano malému bratovi záchranný pás.

Miukov žiaľ sa razom mení na záplavu radosti. schmatne korunu, otočí sa a upaľuje naspäť ku kinu. božechráň zmeškať začiatok predstavenia.

kde sú tie časy, keď nedeľné kino bola pre dieťa vrcholná zábava týždňa, pomyslí si dedo Miuko a spomenie si na vnuka.

Leo pozerá obuásky a krátke videá, kedy sa mu zachce.

dedo Lea denne vída v pracovni, ako sedí tatovi na kolenách a tato mu robí osobného premietača. alebo ako leží v herni na bruchu, podopiera si pästičkami hlavu a z tabletu hltá videá. teraz má najradšej príbehy dievčatka Peppa Pig a jej prasačej rodinky.

keby dedo Leovi zážitkový raj neprial,
musel by závidieť.

nedeľa 16. júna 2019

popoludnie. dom plný Lea, Sašky a Viki.

myseľ deda Miuka sa túla v minulosti. rodinná pamäť uchovala, že bol mimoriadne vytrvalé dieťa. keď plakal, tak plakal neúnavne. vo vysokej tónine. na plné obrátky. ako cirkulárka pradeda Jožka. na sebaľútosť vtedy nejestvoval liek.

nedeľa. pred šesťdesiatimi rokmi.

malý dedo Miuko sa hojdá pod bránou na kohútovi a plače. kamaráti šli do kina Nádej, Miukovi mama Julka nedala korunu na vstupné. vraj neposlúchal. nepravda! veď poslúchal-neposlúchal na nerozoznanie ako bársktorý iný deň. nádej, že si korunu vyplače, vyprcháva. o dôvod viac okoliu pripomínať krivdu.

rodinná pamäť tiež vyjavila, že nervy drásajúci plač malého deda Miuka presahoval tri susedné dvory. a že si ním uhnal prietrž. pruh.

dedo neraz so záujmom počúva a číta Leov plač.

v poslednej dobe pozoruje zmenu.

vytráca sa vysiľujúci rev, metanie, strácanie a naberanie dychu. Leo už nezvyšuje hlasitosť. plač melodizuje. vzdor mení na žalospev, žalospev na hru s hlasivkami, na spevohru. rozvíja emočnú linku. spev chvíľami mení na recitáciu v klingonskej reči.

Leo objavuje soul
a rap.

sobota 15. júna 2019

podvečer. lodžia do ulice na slnečnej strane.

mama Lucia umýva podlahu lodžie a dno detského bazéna. tato Peťo napúšťa bazén sprchovou hadicou cez okno kúpeľne. do bazéna pribúda voda príjemnej teploty. takej, aby synčekovi ani náhodou nedrkotali zuby a nefialoveli pery.

Leo pozoruje prípravy. z herne si priniesol dve autíčka bez zotrvačníka a bez bateriek. vie, že zotrvačníkové a baterkové autá majú kúpanie zakázané.

spoločníkov do kúpeľa zviera v pästiach. vzrušene krúži okolo bazéna. nevie sa dočkať, kedy dostane od mamy a tata povolenie nahý vliezť do vody.

„nebuď nedočkavý,“ krotí Leovu netrpezlivosť mama.

„som dočkavý!“ odvráva Leo.

prekročí okraj bazéna

a čľup! do vody.

piatok 14. júna 2019

obývačka-herňa, predpoludnie.

mama Lucia pracuje, babi Hanka dozerá na Lea.

babi a mami sa rozprávajú, Leo sa hrá s dodávkou.

dodávka je modrá, kovová a má otváracie predné, posúvacie bočné a vyklápacie kufrové dvere. dedovi sa autíčko páči, poprosí Lea o požičanie. Leo váha, nakoniec požičia.

„také posúvacie dvere má dedo Ludvo na Citroene,“
upozorní dedo Miuko. „uhm,“ ledabolo dá Leo najavo, že vie.

dedo je na odchode.

Leo vozíka dodávku sem a tam.

silno tlačí autíčko k podlahe, až odpadne predné koleso.

„opuav,“ pobehne za dedom, podáva koleso aj auto.

dedo sa vráti, nasadí koleso.

Leo je spokojný.

zoberie trolejbus, jazdí s ním.

babi nájde na podlahe autobus, hrajú sa spolu.

autobusom a trolejbusom jazdia za sebou aj vedľa seba.

„škoda, že nemáme električku,“ povie babi.

Leo odbehne k hlbokej šuplíkovej krabici.

má tam vozový park. ponorí ruky do hromady hračiek.

prehŕňa autá a stroje. hrmot, buchot.

o chvíľu Leo podáva babi Hanke vylovenú hračku.

„tu máme euektuicku, babi.“

dedo odchádza. od dverí – s rukou na kľučke – sa obzrie.

babi a Leo majú hlavy v kope a plné ruky práce.

jeden šoféu a jedna šoféuka
riadia tri vozidlá MHD.

utorok 11. júna 2019

leto 1958. slnečný letecký deň.
z vajnorského letiska vylietajú vetrone a dvojplošníky Anča.
oblohu križujú tryskáče, zanechávajú biele čiary.
akrobatické lietadlá robia kotrmelce.

z dvojplošníkov skáču parašutisti.
pestrofarebné padáky sa vznášajú na oblohe.
plavne klesajú k zemi.

predškolák dedo Miuko s vyvrátenou hlavou sprevádza padáky pohľadom, až kým nemiznú za strechami domov, za stromami a plotmi. zatúži plachtiť v povetrí.

podvečer chystá vlastné zoskoky. z komory mamy Julky si nesie nošku. štvorcovú plachietku z ľanového plátna, s trakmi prišitými v každom rožku.

mama Julka v noške premiestňuje náklad do a z vinohrada. niečo pod zub, pant na viazanie viniča, košík jahôd, ríbezlí, broskýň, čerešní. alebo svoje najmenšie dieťa. donedávna ním bol Miuko. teraz si v noške hovie dvojročný brat Dušan.

k Miukovi sa pridá kamarát z dvora Milan a Vlado od susedov. hľadajú pre zoskok najvhodnejšie miesto. voľba padne na Mičunkovie krmník, v záhradke pri hnojisku. vylezú naň, tri hlavy pozerajú cez okraj strechy. zospodu sa krmník nezdal taký vysoký.

dedo Miuko naberá odvahu, Milan a Vlado ho posmeľujú. rešpekt v ich očiach a sebaúcta nedovolia Miukovi cúvnuť. odrazí sa, skočí. s rukami a noškou nad hlavou.

krátky let, padák-noška sa neotvára. tvrdý dopad na zem.
nohy pád stlmia, dedo Miuko sa prekotí.
dopredu, na tvár.

rýchlo vyskakuje na nohy. je sklamaný.
nezažil let, v aký dúfal. brní mu nos. siahne si naň.
krv! je horúca a lepkavá. steká pomedzi prsty, kvapká na zem.
vyplašený Miuko uteká o ratu domov.
nos si drží v hrsti.

na druhý deň leží dedo Miuko v posteli.
má napuchnutý nos, tmavé podliatiny pod očami.
z ulice pred domom počuje džavot detí zo susedných dvorov.
vylezie z postele, vykukne z okna.

džavot razom stíchne. deti v okne vidia strašiaka.
s hlavou obviazanou maminým ručníkom.
okolo očí fialové kruhy.

strašiak pritisnutý nosom na sklo
sa na deti usmieva.

sobota 8. júna 2019

predpoludnie. doma na prízemí.
babi Hanka s dedom dopíjajú rannú kávu.
majú si čo povedať, babi sa včera večer vrátila z výcviku.

dedo na chodbe zachytí ruch.
nakukne cez presklené dvere kuchyne.
Leo s tatom Peťom sa chystajú do pieskoviska.
mama Luci Lea obúva a natiera krémom.
nech Lea chráni pred slniečkom.

mama v kučeravej hlávke zbadá čiernu bodku.
„nie je to kliešť?“ vyplaší sa. spýtavo hľadí na Peťa.
„je to len špinka,“ hlási Peťo výsledok expertízy.
mame, tatovi, babi a dedovi odľahne.

Leovi je to fuk. pri kočíku si práve všimol zbrusu novú miešačku.
kúpil si ju nedávno v Hoferi, keď mama s tatom nakupovali potraviny.
ešte sa s ňou nehral. ani vnútri, ani vonku.

dedo objavuje, že miešačka je vyklápacia.
a že kolieskom sa dá cez ozubený prevod točiť bubnom.
„to je miešačka na betón,“ vysvetľuje dedo vnukovi.

„neee beton, dedo. konkuít!“ poučí Leo deda.
„daj mi miesacku. je moja,“ vyzve deda.
sedí mame na kolenách, naťahuje ruky.
pažami miešačku ledva občiahne.

„miesacku beueme,“ lobuje Leo.
„nie. je veľká. kto ju má nosiť,“ bráni sa tato Peťo.
„môžete ju zobrať, veď ju unesieš,“ podporí Lea mama Luci.
„mooozeme zobuat!“ zvýši skóre Leo.
tato Peťo kapituluje.

babi Hanka podáva Peťovi ruksak.
miešačka sa doň tak-tak zmestí.
všetci sú nakoniec spokojní.

najviac Leo.

vysvetlivka:
konkuít ... betón (z angl. concrete)

všetky zápisky:

ZÁPISKY DEDA MIUKA