Miro Ščibrany: Loď zhltla výletníkov ako veľryba Jonáša

Alenka s kolobežkou, plyšovým káčeríkom a dedom Miukom vyrazia štvorkou k Dunaju. električka výletníkov zavezie na Štúrovo námestie a zelení panáčikovia prevedú cez koľaje a štvorprúdovku na nábrežie. tu ste s mamou, Dušanom a Ankou nastupovávali na propeler do Petržalky, našepkáva dedovi spomienka.

Ali ľavou nôžkou obozretne nastúpi na kolobežku, tesne k zadnému koliesku, pravou sa začne plavne odrážať. dedo s batôžkom a vykúkajúcim káčeríkom kráčajú za ňou. pozor na cyklistov a chodcov, volá podchvíľou dedo na vnučku.

po moste SNP trojica prechádza na petržalské nábrežie, pod nimi plynie kalný Dunaj. tu sme s Ueom na uodi jedui huanouky, spomenie si Ali. áno, minulé leto, potvrdí dedo. a kde je tá uoď? zaujíma sa Ali. kotví tamto pri brehu, o chvíľu pôjdeme okolo, upresní dedo. 

kde je tá uoď? pýta sa vnučka každých 50 metrov. tu je, ukáže dedo na vysvietené plavidlo pripútané k brehu lanami, rampou a dvomi mostíkmi. DUNAJSKÝ PIVOVAR, hlása veľký nápis na pravoboku lode.

poďme aj dnes na hranolky, navrhne dedo.

po mostíku zbehnú k lodi, tá ich zhltne ako veľryba Jonáša. v bruchu veľryby si Ali s dedom namáčajú horúce hranolky do kečupu, ujedajú z nich a pozorujú rýchle tečúci Dunaj a poletujúce čajky. na prešporskom brehu na podvečerné nebo siahajú veže hradu a zvonica dómu sv. Martina.

Alenke, dedovi a káčeríkovi sa do pamäti
nečujne vrýva spomienka.

deduško Miuško

8. marca 2019