Ranný
pohľad z okna rodného domu na prvú tohtoročnú vločku mi vyčaril úsmev na
tvári. Nebolo tomu tak vždy, bod zlomu nastal asi pred piatimi rokmi. Ruka
v ruke s padajúcim snehom zvyčajne prichádzala povinnosť s tým
čosi urobiť. Ako zodpovedný občan som sa zvyčajne pustil do roboty už veľmi
zavčas rána. Reku nech susedia, ponáhľajúci sa do práce, idú pekne po suchom a
možno ma za to budú mať aj radi, možno.
O piatej,
či šiestej ráno nebývalo na najdolnejšom dolnom konci veľmi rušno, teda až
pokým v blízkosti nepostavili penzión. Začalo sa stávať bežne, že skoro
ráno povedľa mňa precupital obyvateľ tohto zariadenia. Predstavte si silnú
fujavicu, na zemi ľad a sneh, babku či dedka s dvomi barlami a s
na ruke zavesenou nákupnou kabelou, ako každým krokom balansuje na hrane života
a smrti. Zvyčajne mala tá osôbka v tvári napätý výraz, z očí jej
priam trčal strach o zdravie a pocit, že niečo nestihnú. Slušne som ich
vždy pozdravil a s úsmevom sa ich opýtal, že kam tak zrána. Takmer
každý raz som počul tú istú odpoveď, vraj do Kauflandu, Lídla, či Billy, či...
Boli to zväčša veľmi milí ľudia, ale nikdy som nerozumel, prečo tak skoro ráno
v tom pľuhavom počasí, kvôli čerstvým alebo zlacneným rožkom zo včerajška,
riskujú život, či výmenu bedrového kĺbu. Nerozumel som tomu až do chvíle, kým
jedného takého dňa neprešla okolo čarovná pani. A môžete mi veriť, bolo to
naozaj tak.
Bola ešte tma, husto padal sneh, prázdna ulica, a ja som sa už
pasoval s kopou toho bieleho zázraku. Zrazu sa pri mne objavila asi
osemdesiatročná žienka, akoby vyšla spoza bielej záclony, či zo zeme vyrástla.
„Tú pani z videnia poznám, je tuším z penziónu,“ prebleslo mi hlavou.
Kupodivu žiaden des v očiach, milá usmievavá tvár. Nečakala, kým ju
pozdravím a príjemným hlasom vyslovila už pomaly aj zabudnuté „pánbohpomáhaj“.
Reku „pánbohuslyš“ v prekvapení som zakontroval. „A kamže tak skoro, pani?“
spýtal som sa zdvorilo, hoc v duchu som si povedal, že odpoveď už aj tak
poznám. Bože, ako hlboko som sa mýlil. Pozerala síce na mňa, ale jej oči
hľadeli kamsi do neznáma a v nekonečnej diaľke a nečakane dlho
hľadali odpoveď, odpoveď, ktorej by som porozumel. A potom sa to stalo,
zázračná pani vyslovila to neuveriteľné „ja neviem“. Takmer súčasne, ako na
povel, sme sa obaja pustili do spikleneckého srdečného smiechu. V tej
chvíli sme obaja presne vedeli, o čo ide a takú harmóniu pocitov
ľudia veru nezažívajú spolu často. Po chvíli sa kývnutím hlavy rozlúčila
a stále sa usmievajúc pokračovala v pomalej chôdzi za svojim jasným
cieľom. Keď ju opäť zahalila biela záclona, v duchu som si povedal „pani,
vy ste prvý človek z penziónu, ktorý má naozaj dobrý dôvod vyjsť o piatej
ráno do tohto pľuhavého počasia, dôvod, ktorému konečne rozumiem“.
Evarist Polakovič
obyvateľ Dolného konca
 |
| Zo zimného račianskeho chotára (foto autor) |
0 komentárov:
Zverejnenie komentára