O hračke menom Rača

Neveselá rozprávka pre Račanov (namiesto konca inzerát).

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna obec menom Rača. Bývala to obec ako hociktorá iná - až do doby, keď ju nevedno kto, nevedno kedy a nevedno prečo zaklial a hračku.

Pospolitý ľud zmenu ani nepostrehol, vedeli o nej len prísažní a richtári, no pod hrozbou straty úradu ju tajili. Tajomstvo nakoniec prezradil terajší richtár.

Stalo sa to takto.

Jedného dňa Niektorí Ľudia začali nabádať Račanov, aby richtára zvrhli z richtárskeho stolca, lebo že zle gazduje a že obec nechráni pred divými zvermi, ba že ich necháva loviť v obecnom košiari a čosi-kamsi, tresky-plesky. Richtár v hneve a v strachu o svoj úrad a dobrú povesť zahromžil:

„Niektorí Ľudia v Rači stále nevedia prežuť, že im Niekto zobral hračku menom Rača“

a jeho slová sa doniesli až do uší pospolitého ľudu.

Nuž nečudo, že sa richtár hneval tak, až sa mu jazyk pokĺzol a povedal čo nemal. Veď v časoch, keď sa zelená voda sypala a červený piesok lial, Niekto a Niektorí Ľudia boli kamarátmi na život a na smrť a vládla medzi nimi zhoda a mier. A odrazu toľká opovážlivosť!

Zhoda a mier trvali od čias, keď sa Niekto a Niektorí Ľudia zošikovali a zobrali hračku dovtedajšiemu richtárovi. A bolo by to takto zostalo až na veky amen, keby časom medzi kamarátov závisť nevniesla svár: kým Niektorí Ľudia sa s hračkou hrávali do sýtosti, Niekto ani toľko nie, čo by sa mu za necht vošlo. A tak sa niekdajší spojenci poharkali a rozkmotrili a z kamarátov na život a na smrť sa stali úhlavní nepriatelia.

Niektorí Ľudia sa tešili, že sa nemusia o hračku s Niekým deliť. Lenže sa prerátali, lebo Niekto nelenil, priam spod zeme vydupal dukáty, za ne si zadovážil trúbu Pamodaj Račan a začal z nej a dodnes neprestal chrliť na Niektorých Ľudí neslýchaný ryk, čo by aj múry Jericha zboril, a nevídaný oheň a síru, čo by ho do tla vypálili.

Ryk, oheň a síra zaúčinkovali i zazvonil zvonárovi zvonec a rozprávke bol (ako sa neskôr ukázalo len predbežný) koniec. Razom sa Niekto z minoritného spoluvlastníka stal jediným vlastníkom hračky, kým Niektorí Ľudia, dovtedy majoritný spoluvlastník hračky, podstúpili potupnú (politickú) smrť.

Lenže (politická) smrť z časného prachu nosí svätožiaru a za nos vodí ťažné hoviadka. Niektorí Ľudia sa z jej pazúrov vymanili tak ľahučko ako sa zo zovretia zeme vymaní junákom do nej až po deväť hrdiel zarazený drak a odušu začali o zakliatu hračku bojovať. No a keďže Niekto nechcel o hračku len tak mirnix-dirnix prísť, bojoval o ňu (vraj z lásky k Rači) o sto duší tiež.

Niekto a Niektorí Ľudia dodnes o hračku zápolia a budú zápoliť, až kým sa nenájde súci mládenec, čo zakliatu hračku premení zas na svojprávnu obec. Vďační Račania si ho akiste vyvolia za richtára, vyberú k nemu rovnako súcich prísažných a budú žiť šťastne, až kým... no čo ja viem dokedy, to už je iná rozprávka.

Namiesto konca inzerát:

Hľadá sa mládenec, čo hračku premení na svojprávnu obec!

Zn.: Urgentne!