Pred vchodom do budovy Slovenskej národnej galérie stojí socha usmievavého Stalina, ktorá je súčasťou výstavy „Prerušená pieseň“ venovanej dielam socialistického realizmu.
Stalin aj po rokoch vyvolal reakciu ... na ruky sochy niekto vylial červenú farbu. V súvislosti s týmto incidentom!!! oznámila pani riaditeľka galérie v správach Slovenského rozhlasu, že k soche bude daný popisok. Idúc okolo v minulých dňoch stretla som početnú skupinu zahraničných návštevníkov. Nikto z nich sa nezastavil pri soche, nikto nevstúpil do galérie. Nikoho ani výstava ani socha nezaujala.
Žiadny stojan pred sochou, len krátky text na dverách vchodu do galérie. Autor píše o „účinkovaní Stalina“. To najpodstatnejšie zabudol uviesť. Stalin neúčinkoval len v hlavnej úlohe vraha, bol predovšetkým režisérom tragédií miliónov vlastných ľudí. Stačí si prečítať hoc len časť knihy od Volkogonova: Triumf a tragédia Stalina.
V popisku k soche nie je ani slovo o tom, že aj niekoľko tisíc našich násilne odvlečených občanov skončilo v stalinských gulagoch a dodnes ich ostatky sú v neoznačených hromadných hroboch.
Ak posledná veta popisku končí informáciou, že na mnohých miestach v Rusku sa pamätníky Stalinovi opäť budujú, znamená to, že v SNG tiež na neho nostalgicky spomínajú? Verím, že nie!
Domnievam sa, že podobné výstavy v hlavnej sezóne v hlavnom meste nie sú vhodným lákadlom pre turistov.
Zuzana Dzivjáková,
poslankyňa MsZ hl. mesta
Ja myslím ,že úspech výstavy , či podujatia , záleží od vystavovatela ... Každý by sa mal "potknút" o pútač , musel by sa zastavit ,zasmiat sa , alebo smutne pokrútit hlavou ... A ak má trochu čas , vstúpi sa pozriet , ked nie hned , tak "zajtra" -- aj preto , že zostal zvedavý , lebo pútač je pútavý ...
OdpovedaťOdstrániťcitujem z webu k vystave:
OdpovedaťOdstrániťVýstavný projekt skúma výtvarné umenie v období tzv. stalinského socialistického realizmu. Ide o obdobie, keď bolo umenie diktované, sledované a financované novou politickou garnitúrou. Výstavu vymedzujeme na jednej strane vyhlásením Zjazdu národnej kultúry v roku 1948 a na strane druhej legalizáciou dôsledkov udalostí nadväzujúcich na Stalinovu smrť (1953), teda výsledkov zjazdov až v roku 1956, keď sa u nás skončilo stalinské štádium socialistického realizmu a bol „odhalený“ kult osobnosti.
Kuratori vystavy zrejme preto zvolili, ako uputavku aj tuto kontroverznu sochu, ktora ma vyvolat diskusiu a prilakat ludi do galerie, co sa galerii dari a ludi chodi vdaka, ci napriek soche dost:)