Prečo znova čítať Vansovú?
V našom rozhodnutí bol nepochybne kus nostalgie zmiešanej so zvedavosťou. V rámci dlhodobého projektu ASPEKTU sa pod názvom Histórie žien[1] rôznymi spôsobmi pýtame na možnosti otvárania perspektív v reflexii situácie žien a rodových vzťahov v minulosti i prítomnosti. Tento prístup nám umožnil, aby sme históriu začali vnímať „aj ako zdroj vlastnej skúsenosti a zdroj legitimizácie svojej práce“ (Cviková, 2006, s. 7), čo podnietilo hľadanie ženskej genealógie v oblasti feministického myslenia a praxe na Slovensku, v tomto prípade konkrétne v rámci toho, čo sa traduje ako kanonizovaná predstava slovenskej národnej kultúry, najmä literatúry.
Vo svojom čítankovom výbere sme kládli dôraz na menej známe aspekty diela Terézie Vansovej: Čítanka predstavuje Vansovú doma i na cestách, v prelínaní a napätí jej pôsobenia v súkromnej a verejnej sfére[2], predovšetkým ako spisovateľku, ktorá sa najosobitejšie prejavovala vtedy, keď svoje písanie opierala o dokumentárne podložie, a to nielen v biografi i či v cestopise, ale aj v historickom románe, ktorého „realita“ zachytená v súdnych spisoch je taká príšerná, že sa pod jej rukami mení na „romantický obraz“. Poznávanie Vansovej diela podnetne rozvíjajú štúdie literárnej historičky Marcely Mikulovej o cestopisnej próze Pani Georgiadesová na cestách (Závažnosť veselého cestopisu) a o historickom románe – „horore“ Kliatba (Medzi „krásnostrašným“ a pragmatickým).
1 Pozri aj publikáciu Histórie žien. Aspekty písania a čítania (ASPEKT 2006).
2 Prvé slovenské spisovateľky mohli získať kľučovú úlohu v národnom hnutí paradoxne v dôsledku politických reštrikcií voči slovenskému národu, ako aj v dôsledku zosilneného maďarizačného tlaku. Ženský spolok Živena, ktorý sa považoval za politicky „neškodný“, zohrával národnozáchrannú úlohu. Verejná sféra národného diania sa tak Slovenkám otvárala tým viac, čím viac bola obmedzovaná zvonka. Pozri aj Cviková, 2003-2004.
Jana Cviková
(viac na stránke ASPEKTU)
0 komentárov:
Zverejnenie komentára