Bolo to 9. septembra 1944.
Prišli sme z dediny z nákupu, lebo
sme bývali pri horách, a síce na Ružovom vrchu alebo známejšie povedané na
Komandlovskom vŕšku. Ja som síce musel ísť do práce, a moja manželka Mária
Mičunková chcela uspať naše roztomilé trojročné dieťa menom Alica Mária
Mičunková, ktoré nemalo o spánku ani poňatia.
Medzitým prišla pani Peštová,
ktorá nám bola susedka vo vinohrade, a požiadala moju manželku, keby jej prišla
pomáhať oberať hrušky. Moja manželka nebola nikdy záhaľčivá a bola ochotná jej
pomôcť a dieťa nechala doma v posteli, lebo si bola istá, že sú doma ešte
staršie deti, a to Vojtech trinásťročný a Jarko sedemročný. Títo dvaja chlapci
chodievali kozy pásavať. Keď prišli zo školy, tak i tento krát išli s kozami do
hôr na miesto, ktoré sme mali zakúpené po niekoľko rokov pre tieto kozy.
Medzitým sa stala taká katastrofa
pre nás, že Alicka zostala doma sama.
Mrštná Alica zoskočila z postele v
košeli, zobrala si so sebou svoje topánočky a prišla k mojej matke a prosila ju „Babičko, obujte ma!“. Matka
táto volala sa Kristína Mičunková. Ona ju obula a povedala, že ide k mamičke do
Peštového vinohradu. Potom chytila dieťa a dala ho k susedom na chodník,
poneváč sme mali včely, ktorých sa Alica veľmi bála. Samozrejme, z poučenia ich
injekcií.
Alica, ktorá nie jedon ráz bola už
i sama v tomto vinohrade, šla za mojou drahou ženuškou, ktorú však v Peštovom
vinohrade nenašla. To sa jej stalo osudným, lebo pravdepodobne malá Alicka išla
len po búdu. A tak svoju maminku nenašla, lebo maminka bola až na spodku
vinohradu.
Alicka sa teda jednoducho vybrala
domov. Keď prišla domov, tu nenašla už ani moju matku, ani Zdenku, preto išla
jednoducho za Jarkom a Vojkom do hôr, a tam zablúdila. Neni div, že zablúdila,
lebo nemala ešte 3 roky. Keď tam aj niekoľko ráz bola s tými chlapcami, alebo
s manželkou, nevedela sa orientovať v tejto hore. Keby Jarko a Vojko boli
pásli na tom mieste, kde niekoľko ráz bola s nimi, nemohlo by dojdit k tomu
stratenému osudu, ktorý nás tak strašne začal trápiť.
No však týmto mojim pasákom som
nadával, prečo nepásli tam, kde pásavali. Ale samozrejme na tom mieste sa už
pásť nedalo. Oni pásli v dedkovom táli. Tentoraz to je rovno komandlovského a
Alinka išla napravo, o čom sme ešte v tom čase nevedeli. Až pozdejšie
sme to tak vyšetrili.
Keď moja žena prišla od susedov,
ešte dieťa nehľadala, myslela, že je s chlapcami v horách. Až prišli
chlapci z hôr asi o 5 hodinách, pýtala sa, kde je Alicka, ale Alicky nebolo. Začala
moja manželka kričať, volať a behať sem-tam po všetkých komandlovských
vinohradoch.
V ten deň som robil od jednej
do ôsmej večer. Práve som prišiel do dediny a stavil som sa na 2 deci vína. Ešte
som nezaplatil, keď za mnou pribehla moja žena.
„Ty sa tu bavíš a my nemáme
Alinky!!!“ s plačúcim hlasom ledva vyriekla.
No ja som viac nepotreboval, lebo
naše dievčatko som miloval nadovšetko, ako oko v hlave. Utekal som aj s mojou
manželkou na notársky úrad požiadať o rozhlas pána komisára. Tam už nebolo
nikoho, lebo bolo už 8 hodín večer aj desať minút. Ale pán vedúci ešte pilne
pracoval v svojej pracovni. Tak som mu vec dôkladne vyrozprával a on bol ochotný
mňa odporučiť komisárovi, ku ktorému som utekal aj so starším synkom Vojkom.
Komisár práve večeral a zdelil mi,
že príde, len sa navečeria. Onedlho aj prišiel.
Pán vedúci notár napísal
mimoriadnu vyhlášku takto:
Mimoriadna vyhláška.
Štefan Mičunek hľadá niekde
zablúdilé dieťa,
dievčatko 3-ročné menom Alica
Mičunková.
Kto by o tomto niečo vedel,
nech ihneď doporučí rodičom...!!!
Skladal to otec Štefan Mičunek,
keď mu bolo teskno za Alicku
Prepisoval Vojtech Mičunek,
najstarší syn Štefana Mičunka
Pamiatka nech je uschovaná!!!
(Tu záznam Štefana Mičunka končí, druhá
časť sa nezachovala.
Druhú časť príbehu na základe svojich spomienok
zaznamenal Jaroslav Mičunek,
mladší syn Štefana Mičunka.)
Bývali sme na Komandlovskom vŕšku,
na kraji lesa dve učupené chalúpky, dedkova a naša, a o kus vyššie ešte
Kučerovci a Zachuberovci, tak asi 20 minút od poslednej chalúpky na Prešovni.
Bola vojna a bola bieda.
Otec síce mal prácu, do ktorej
jazdil na bicykli až na Mlynské Nivy, no práca to bola špinavá a namáhavá, a
tak keď dostal raz za týždeň výplatu, nezabudol sa zastaviť pod niektorou
viechou, ktoré boli skoro v každom druhom baraku, no a obyčajne skončil u
Würfla na pive a pri kartách, u šnapsra.
Stalo sa, že z tých pár koruniek
priniesol domov veľmi málo.
Boli sme tri deti. Najstarší Vojo,
ja a malá Alica. Mama sa musela vedieť riadne oháňať, aby bolo čo do hrnca. I
my deti sme museli pomáhať jak sa dalo. Prišli sme zo školy a hnali sme kozy do
lesa na pastvu a keď potrebovali susedky pomôcť vo vinici, brali sme Alicu so
sebou.
V osudný deň sme ako zvyčajne
hnali kozy do lesa na pastvu, no a keď sme odišli, prišla za mamou pani
Peštová, či by jej nemohla pomôcť oberať hrušky. Babke, ktorá bývali hneď
vedľa, povedala, že ju dala spať, aby sa na ňu občas pozrela a odišla do
vinice, ktorá bola hneď za domom. Lenže malému škriatkovi sa spať nechcelo a
iba v nočnej košieľke, šla za babkou, aby jej obula bačkorky, že ide za mamou.
Ibaže ten vinohrad je snáď pol
kilometra dlhý, no a keď sa Alicka mamy nedovolala, boh vie čo sa jej vyliahlo
v tej hlavičke? Vydala sa za nami do lesa. Cestu poznala, lebo už tam pár krát
s nami bola, ibaže zhodou nešťastných náhod, pretože to tam bolo vypasené,
odohnali sme kozy ďalej do lesa a i keď nás volala - nepočuli sme ju.
A tak Alicka pokračovala
stále ďalej, až sa pustila dolu do Kalapundovej doliny, kde už asi únavou si
sadla a zaspala.
Vrátili sme sa z lesa a doma už
bolo všetko hore nohami, všetci hľadali tú malú tuláčku. Prehľadávali okolné
vinohrady i studne, kroviny a všetko, kde sa dalo predpokladať, že by sa mohla
zatúlať. Mama bežala celá zúfalá do dediny, či sa náhodou nevybrala tam -
samozrejme bez úspechu, no a medzitým prichádzala noc a začalo pršať a pršalo
celú noc i celý deň.
To bola asi najdlhšia noc v
živote.
Ráno prišlo asi 30 ľudí z dediny a
prehľadávali čo sa dalo, ale bez úspechu. Medzitým niekto pribehol z dediny, že
počul, že niekto uniesol dieťa, ale bolo to niekde v Grinave. Otec sadol na
kolo a jel tam, ale to bol chlapček.
Ubehol ďalší deň a ďalšia noc a
pátranie bolo stále bezvýsledné. Bola vojna a partizáni Nemcom riadne podkurovali,
takže Nemci vyhlásili zákaz vstupu do lesa a strieľali bez vyzvania. Bolo 8. 9.
1944. Dedko bol hájnik, tak nabil pušku ostrými a s otcom vyrazili do
lesa a prehľadávali pravdepodobnú možnosť, kam by mohla zájsť tá malá
tuláčka.
Dedko sa pustil dolu do
Kalapundovej doliny, že to budú prečesávať proti kopcu, že to bude lepšie
vidieť. Otec prehľadával húštiny, takže zostal trochu pozadu. Dedko keď zišiel
až k potoku, neveril svojim očiam. Opretá o strom, napolo sediac, napolo
ležiac, malá tuláčka iba tak vzlykla:
„Dedečku!“
Dedko zakričal na otca: „PIŠTA!!“
No a ten letel dolu z toho kopca,
nevidel, nepočul, praštila ho nejaká haluz do hlavy, ale bežal ďalej, až sa
zastavil u deda, na nič nečakal, zabalil Alinku do kabáta a vraj mohol dušu
vypustiť, ale celú cestu bežal.
Mama bola silná žena, ale od radosti
skoro stratila vedomie.
Dedinčania, ktorí pomáhali Alinku
hľadať, iba nakukli, jak bola špinavá, jak padala, nalepilo sa jej lístie
na pusinku a dedinčania. keď ju videli, si mysleli, že je okúsaná od zveri. Zanedlho
prišiel doktor Hlaváč, ktorý konštatoval, že okrem toho, že je trošku
nachladená, je inak zdravá jak ryba.
Takže takto nejak si pamätám na
svoju sestru, ktorá dva a pol ročná v nočnej košieľke a bačkorkách strávila v
lese tri noci a dva dni.
Na tom pamätnom buku som umiestnil
tento obrázok, ale jak buk mohutnel, kôra vytlačila klinec, ktorým bol
pribitý a tento spadol a rozbil sa a už k jeho umiesteniu na pôvodné
miesto nedošlo.
Prosím, aby ste omluvili niektoré
tlačové chyby, nie som spisovateľ!!!
Spomienky zapísal Jaroslav Mičunek,
mladší syn Štefana Mičunka
© Alica Mičunková
