Ján Papuga: MY MÔŽEME...

Keď napíšete text podobný tomuto, ihneď ste internetovými trolmi či ľuďmi bez kritického myslenia označovaný za toho, čo schvaľuje to, čomu má kritizované riešenie (akože) predchádzať. Napriek tomu to napíšem. Hneď na začiatku čestne prehlasujem, že nie som zástanca pedofilov, obhajca užívateľov drog či zjemňovačom trestných činov či priestupkov. A hlavne nemám jediný zápis v registri trestov, ani zahladený. Kritizujem iba zlú legislatívu, a to je právo každého občana v demokracii.

Dnes cez Vianoce mi písala jedna kolegyňa. Keď mala 16 rokov, dala si jointa (marihuanová cigareta) a má nejaký oficiálny zápis o tom. Veľmi rada učí a pomáha deťom. Dnes sú jej drogy cudzie. No vďaka diskriminačnému zákonu o povinnosti predložiť riaditeľom škôl odpis z registra trestov jej hrozí doživotná stopka v školstve.

Hm, puberta je také strašné obdobie, že v ňom môžeme spôsobiť aj veci, ktoré neskôr oľutujeme a v živote sa im navždy vyhneme. Sotva v takom nízkom veku vieme jednoznačne, čím chceme byť a povedať si, že to a to nespravím. Skrátka, do rozumu mladých vstupujú hormóny. Isto, vražda, znásilnenie, predaj drog deťom, obnažovanie sa na verejnosti nesmú patriť do výbavy človeka pracujúceho s ľuďmi, i keď máme teórie o tom, že človek má dostať šancu na nápravu. Ale potiahnuť si v mladíckej nerozvážnosti jointa, byť pristihnutý a za to potom o pár rokov prísť definitívne o prácu je neadekvátnym trestom (nehovoriac o tom, že sú známe tendencie o dekriminalizácii marihuany). Určite, ak sa učiteľ už v aktívnom veku zdroguje, je to dôvod na spochybnenie jeho morálnych predpokladov aj s presahom k podobnému trestu.

Takže okrem spojenia učiteľov s pedofilmi tento zákon retrospektívne (!) potrestá niektorých veľmi dobrých učiteľov za to, že prešli rizikovým obdobím ako takmer každý dospievajúci. Vôbec sa neprihliada na to, či nezákonné konanie v odpise z registra je stále aktuálne. Lebo ľudia, o ktorých viem, že majú tento problém, sú vynikajúci pedagógovia, žijú slušne, majú svoje rodiny a pustili do života desiatky až stovky žiakov.

Po tretí raz pripomínam, aby sme nezabudli na to, že je ten zákon bičom poníženia učiteľov. Len si skúsme predstaviť, koľko povolaní pracujúcich s deťmi má zápis, a ak aj nie, tak vyznáva drogy, alkohol, násilie. Tí takouto lustráciou pre rôzne záujmy neprechádzajú a slobodne si pôsobia v rôznych oblastiach práce s deťmi.

Osobne s istým idealistickým nádychom považujem za povolanie vysokého morálneho predpokladu pozíciu poslanca. Rozumného, dospelého človeka, verejne sledovaného a neraz s vysokým vzdelaním. Chodím pravidelne voliť s napätím, kto sa napokon do zastupiteľstva/národnej rady dostane. V tých súčasných pozíciách sú zväčša ľudia, ktorí by sa mierne povedané dali nazvať čvargou. A ešte ich chráni imunita pred ich činmi, priestupkami, ba zločinmi, pričom dobre vieme, že v budove parlamentu sa pije ostošesť. Takíto vraj bezúhonní ľudia nás zastupujú (česť výnimkám!). Navyše presadia zákon, ktorý poukazuje na to, že čvargou sú učitelia. 

Už v osvietenstve sa hlásalo, že všetci sú si rovní. Na Slovensku to neplatí. Papalášsky prístup zostal aj po 89. roku a formou zlej a škodlivej legislatívy ukazuje, kto je v štáte (zlým) pánom. V konečnom dôsledku paragrafy o preukazovaní bezúhonnosti pedagógov nič nezmenia, na to by bolo treba vyvinúť iné nástroje. Koľko nebezpečných a škodlivých pracuje s ľuďmi, s deťmi bez jediného zápisu... A dokonca sa o nich vie, že konajú zlo, kryje sa to. 

Ja len dúfam, že sa po ďalších voľbách bude robiť legislatíva podľa rozumu, nie podľa diktátu grobianov, ktorí si ozaj nezaslúžia tento štát a majú ďaleko od môjho ideálu štátneho predstaviteľa.

ROZPOČET MČ BRATISLAVA-RAČA 2020

ROZPOČET MČ BRATISLAVA-RAČA 2020

Róbert Hölcz: Vládne sociálne barličky defraudovali štátny rozpočet

Vlaňajšie evidentné spomaľovanie slovenskej ekonomiky dokumentuje aj pokles HDP z minuloročných 4,5 percenta na terajších 2,4 percenta, čo má aj negatívny dopad na tohtoročný štátny rozpočet, ktorý parlament schválil vlani ako vyrovnaný. Návrh predkladal vtedajší minister financií a dnešný guvernér Národnej banky Slovenska Peter Kažimír. Nebudeme špekulovať, či sa chcel svojím návrhom zapáčiť koaličným poslancom, aby ho odobrili na spomínaný lukratívny post, alebo nevedel o nastávajúcich globálnych hospodárskych problémoch, ktoré sa najviac dotknú od exportu závislej slovenskej ekonomiky, keďže dnes vieme, že štátny rozpočet v tomto roku, ale ani v ďalších rokoch vyrovnaný nebude. Čo však určite vedel boli pripravované vládne sociálne opatrenia týkajúce sa nadštandardného zvyšovania miezd zamestnancov v štátnom a verejnom sektore, ktoré výrazným spôsobom zasiahnu do výdavkovej časti štátneho rozpočtu. O tom, že mzdy v spomínaných odvetviach treba zvyšovať sa nepochybuje, ale bez personálneho auditu efektívneho počtu potrebných zamestnancov, ktorý napokon aj presadzoval, je to len drancovanie verejných financií.

Stanoviská sociálnych partnerov

Medzi vládne sociálne balíčky patrí aj opakované zvyšovanie minimálnej mzdy, ako zákonnej nárokovanej minimálnej hodinovej a mesačnej mzdy zamestnancov v národnom hospodárstve. Na jej výške sa nikdy nedohodli sociálni partneri predovšetkým z dôvodu protichodnosti argumentov vlády odborárov a zamestnávateľov, a tak konečné rozhodnutie ostalo na pleciach vlády, ktoré parlament vždy schválil. Odborári presadzovali jej uzákonenie na úroveň 60 percent priemernej mzdy, zamestnávatelia navrhovali zaviesť systém jej zvyšovania podľa vopred známeho mechanizmu tak, aby jej rast vedeli vopred dohodnúť s obchodnými partnermi, pričom sa odvolávali na potrebu rešpektovania výšky cien konkurencie a súladu medzi jej rastom a úrovňou produktivity práce. Vláda k jej výške pristupovala ako k objektu získavania voličských hlasov a všeobecnému konštatovaniu jej výšky tak, aby sa zamestnancovi vraj oplatilo pracovať. Problémom minimálnej mzdy je však nielen konkrétny minimálny hodinový a mesačný hrubý zárobok, ale jej prepojenie na 42 nadväzujúcich právnych predpisov, akými sú príplatky za prácu v noci a cez víkendy. Tieto sa vypočítajú zo stále vyšších percent z minimálnej mzdy, ktoré spolu s vyššou minimálnou mzdou výrazným spôsobom zvyšujú mzdové náklady zamestnávateľom. Ak sa dostanú do ceny predmetu podnikania, zaplatia vyššie mzdové náklady kupujúci, ak nie, uhradí ich zamestnávateľ z vlastných tržieb s dopadom na pokles zisku a tým aj nižších odvodov do štátneho rozpočtu. V najhoršom prípade firma sa dostane do straty, bude okrem iného znižovať počty zamestnancov, alebo pôjde do konkurzu. Pokiaľ ide o stanovisko vlády, tak podľa všetkého nevie, akého počtu sa zvýšenie minimálnej mzdy dotkne ostatných zamestnancov zaradených do 6 stupňoch minimálnych miezd podľa náročnosti práce. Na tento argument tiež zamestnávatelia poukazovali, avšak bezvýsledne. Minimálne mzdové nároky sa netýkajú zamestnancov štátneho a verejného sektora, ale len súkromného. Čo sa týka stanoviska odborárov, tak zvyšovať minimálnu mzdu a napokon aj mzdy všetkým zamestnancom patrí do ich „funkčnej náplne“. Vo všeobecnosti nie sú ochotní rešpektovať vzťah medzi zvyšovaním mzdy a produktivitou práce, pritom stále poukazujú na mzdy v ostatných členských štátoch únie bez dôkladnejšej analýzy. Ako to teda je? Kategóriu minimálnej mzdy pozná z 28 členských krajín EÚ 22 štátov. Najnižšiu majú v Bulharsku 286 eur a najvyššiu v Luxemburgu 2071 eur. Vo východných štátoch únie je to v priemere pod 600 eur, v západných v priemer nad 1400 eur, takže vzhľadom na charakter našej ekonomiky, nie sme na tom zle. Niekedy správanie odborárov pripadá, akoby si uvedomili, že z dôvodu zvyšovania mzdových nákladov sa asi očakáva aj vyššia miera nezamestnanosti, a preto nech zamestnanci dostanú aspoň vyššie odstupné.

Diera v rozpočte sa bude nabaľovať

Spomalenie ekonomiky v minulom roku zatiaľ nemá vplyv na daňové príjmy od zamestnávateľov do štátneho rozpočtu, keďže daňové preddavky platia na základe vlaňajších nadštandardných ekonomických výsledkov. Horšie to ale bude po skončení tohto roka, keďže z dôvodu nižších príjmov a vyšších nákladov budú určite mať v budúcom roku nielen nižšie daňové doplatky, u niektorých firiem sa dokonca môže stať, že budú mať daňové preplatky, a teda už zaplatená daň z príjmov do štátneho rozpočtu sa im bude vracať. Navyše v budúcom roku budú platiť nižšie daňové preddavky, čo ovplyvní budúcoročný štátny rozpočet. V tomto roku začala klesať najdôležitejšia daňová príjmová položka v štátnom rozpočte, a síce daň z pridanej hodnoty, s čím sa v rozpočte tiež nepočítalo, keď došlo k výraznému zvyšovaniu miezd. Domácnosti si začali uvedomovať spomaľovanie ekonomiky, aj s možným poklesom ich príjmov, a preto začali viac šetriť a menej míňať. S poklesom ostatných príjmových položiek sa viac-menej počítalo. Na zvyšovanie diery v štátnom rozpočte budú mať vplyv nižšie dividendy štátnych podnikov, ako aj príjmy za emisné povolenky a tiež deficitné hospodárenie v ostatných verejných rozpočtoch.

Róbert Hölcz

MČ Bratislava-Rača

Daniela Olenočinová: DHZ Bratislava-Rača sa zúčastnil konferencie Akadémie PZ

Dobrovoľný Hasičský zbor Bratislava-Rača sa zúčastnil konferencie Akadémie Policajného zboru SR, ktorá sa konala 3. až 4. decembra 2019 na APZ SR v Bratislave-Rači.

Konferencia s medzinárodnou účasťou sa sústredila na viacero okruhov otázok, teoretických poznatkov a praktických skúseností.

Predseda DHZ Bratislava-Rača Marcel Kadlečík a veliteľka – podpredsedníčka Mgr. Bc. Daniela Olenočinová mali možnosť v rámci konferencie odprezentovať DHZ Bratislava-Rača, predstaviť svoju činnosť, skúsenosti a technické vybavenie. Svoju úctu dostal aj „Valdo“ – CAS 8 hasičský lesný špeciál ZIL 131, ktorý sa stal stredobodom statickej ukážky a svietil medzi ostatnou prítomnou technikou profesionálov.

Radi by sme sa poďakovali celej Akadémii Policajného zboru a hlavne organizátorom konferencie, ktorá bola veľmi poučná. Zároveň sme mali možnosť sa zoznámiť s členmi Centrálnej záchrannej služby a ďalšími veľmi zaujímavými ľuďmi, stretnúť kolegov z DHZ Bratislava-Ružinov.

Napokon sme sa potešili aj z certifikátu a malého darčeka.

Celá konferencia bola vedená vo veľmi priateľskej a príjemnej atmosfére s možnosťou sa otvorene porozprávať na príjemnom posedení už s prichádzajúcim vianočným nádychom.

Mgr. Bc. Daniela Olenočinová

veliteľka – podpredsedníčka

DHZ Bratislava-Rača

Ján Papuga: MEMOROVA-NIE

Nie je šťastné v kampani školských politikov populisticky vyzdvihovať niektoré tézy, napr. odmietanie memorovania, teda učenia sa žiakov naspamäť. Škola nie je letný tábor a potrebuje, aby sa žiaci aj učili. Ak by sme aj denne využívali tie najnázornejšie vyučovacie hodiny, nedá sa spoľahnúť na to, že sa poznatky u žiakov utvrdia tak, že ich dokážu aplikovať bez toho, aby sa pri každom kroku nepozerali na internet alebo do kníh. Len si predstavme, že by sa žiak pri počítaní slovných úloh neustále pozeral do tabuľky s malou násobilkou. V prospech memorovania hovoria aj skúsenosti z pracovného života. Stretávame sa so situáciami, keď nám informácie spamäti uľahčia či urýchlia pracovné úlohy. Aj pri robení vodičského preukazu sa musíme spoliehať na pamäť. Je veľmi mnoho takýchto situácií. Nehovoriac o tom, že pamäťové učenie cibrí mozog a predchádza (aj diagnostikovanej) zábudlivosti. Takmer denne počúvame, že je mládež čoraz hlúpejšia, nezapamätá si ani telefónne číslo či zabúda podstatné informácie (napr. rôzne ankety, čo si pamätajú z histórie).

Isto, voči sústavnému memorovaniu sa dá namietať, predsa v dobe explózie informácií nie sme odkázaní na „drvenie sa“ kategórií a tried živočíchov. Avšak skratkovité brojenie proti memorovaniu namiesto riešenia dlhodobo zlých učebných osnov, ktoré sú stále postavené na encyklopedickosti a faktografickosti, je neodborným jednostranným pohľadom. Odpor k memorovaniu je dôsledkom zlyhávania dlhodobo zlého obsahu vyučovania. Isté však je, že sú témy, ktoré musia byť prostriedkom memorovania. Napr. v chémii sa sotva pohneme bez ovládania periodickej sústavy chemických prvkov. Pravopis sa takisto musí učiť naspamäť, keďže nie všetky ortografické pravidlá sa dajú odvodiť alebo znázorniť. Všeobecne sa hovorí, že zažité učivo sa automaticky pamätá. Avšak nie z každého učiva či témy sa dá spraviť zážitok, ktorý sa zavŕta do mozgových závitov žiakov.

Môžeme ísť do extrému, že memorovanie sa úplne zruší. To však bude v rozpore so životom, ktorý požaduje istú databázu informácií ako základnú výbavu človeka. Bez nej by sa spomalili nadväzné procesy myslenia či konania. Len si na chvíľu predstavme, že by sa od medika nepožadovalo memorovanie. A nemá sa práve učiť učiť sa naspamäť na základných a stredných školách?

Som prístupný novým metódam či filozofiám. Avšak cestou rozbíjania overených a v živote potrebných spôsobov učenia sa bez kritického pohľadu na ne s cieľom politického marketingu ako učiteľ nemôžem prijať.

Michal Drotován: Program 2018 až 2022 – úlohy, linky, odpočet...

VOLEBNÝ PROGRAM – ODPOČET

Ján Papuga: Novodobí experti

Koľko expertov sa zrazu vyrojilo okolo politických strán takto pred voľbami. Poznám texty rôznych odborníkov, no o niektorých „školských“ politikoch som nepočul, hoci sú pasovaní za predstaviteľov školstva. Môžeme sa tešiť zase na takých, čo sa nechajú obklopiť „odborným“ tímom a zabetónovanými štruktúrami na ministerstve a budú nimi ovplyvnení. Chodiť do školy nie je kvalifikácia na jeho zmenu. Potom získa politik funkciu, bude presadzovať svoju koncepciu bez komplexného pohľadu a bez odstránenie malých, no zásadných každodenných problémov vyučovania. Bez toho sa neoplatí prejsť k vyšším koncepciám.

Najčastejšie sa noví politici prezentujú tým, že sa majú robiť interaktívne hodiny, má sa posilňovať kritické myslenie, nemá sa memorovať a pod. Mrzí ma, keď sa prezentujú v médiách ľudia (mentori, popularizátori), čo ponúkajú deťom vzorové vyučovanie ako kontrast k štandardným vyučovacím hodinám. Menej sa ukazuje, koľko práce je za tým a koľko inej (zbytočnej) práce učitelia musia robiť okrem vyučovania. Okrem toho, materiálne podmienky škôl nie vždy dovoľujú realizovať veľkolepú hodinu. Ďalším problémom je aj čas. Príčin je mnoho, ale isté je, že schopnosť učenia sa žiakov klesá. Preto učiteľ potrebuje viac času na vysvetlenie témy. Samozrejme, môže ju názorne vyložiť, len je otázne, čo si žiaci z nej zapamätajú, keď si nemusia písať poznámky a nemajú sa učiť. Ak má byť učebná téma prostriedkom vzdelávania, musí byť aj teoreticky reflektovaná. Aby ju aj žiak mohol v budúcnosti opakovať, aplikovať, transformovať. Čo z toho, keď žiak uvidí chemickú šou, bez toho, aby pochopil reakcie, ktoré sa pred jeho očami dejú? Alebo budeme viesť školu prchavými vizuálnymi zážitkami a spoľahneme sa na internet?

Diskusie, debatné hodiny či kritické myslenie sú úžasné metódy, ktoré súčasných žiakov bavia. Ale ak majú byť takéto hodiny efektívne, opäť to predpokladá prípravu, štruktúru a hlavne redukciu osnov. Teda, ak to nemá byť zbytočná jednorazová aktivita. Hodiny bez výkladu či diktovania poznámok? Veľmi by sa mi páčilo viesť dialóg o téme. Sú však žiaci pripravení učiť sa z počutého bez písania poznámok? Máme učebnice, ktoré sú také spoľahlivé, že netreba písať poznámky?

Úplne súhlasím, že vyučovanie treba inovovať. Avšak nesmie to byť tak, že sa to uloží ako povinnosť učiteľom bez systémovej zmeny prípravy učiteľov, úpravy legislatívy a bez odstránenia prekážok, ktoré nás doslova nútia ísť po starom. Uvedomujú si toto všetko novodobí experti? 

Ján Papuga: KTO BUDE MINISTER?

Kolegovia, nebláznite, ja a minister, to nie! Ja len rád píšem o tom, na čo sa v školstve dlhé roky zabúda, vychádzajúc z tej najprízemnejšej praxe. Pretože verím tomu, že texty nás skúsených učiteľov si raz osvoja tí, čo možno nie sú takí skúsení, no vedú alebo chcú viesť školstvo. Veľa z nás kolegov píše podobne ako ja. No písanie neznamená hneď, že by sme zvládli rezort, akým je školstvo. Napriek tomu som presvedčený, že by ho mal riadiť učiteľ z regionálneho školstva, ktorý v ňom pôsobí a reálne vyučuje. Alebo by takí mali tvoriť najbližší poradný tím ministra. Ale to je skôr utópia. Dnes je moderné mať v tímoch analytika, experta či mentora, ktorý možno vie kreovať dlhodobú koncepciu vyučovania, no nevie riešiť každodenné konkrétne problémy riaditeľov škôl či učiteľov (alebo rodičov a detí). A neraz sú problémy školstva zásadné, ovplyvňujúce negatívne akúkoľvek dobrú reformu a bez ich riešenia nie je šanca meniť veci. Je veľa krásnych koncepcií školstva, veľa filozofií, sám mám priehrštia nápadov. No začať treba od tých zemitých každodenných problémov, nie od hurónskej koncepcie školstva, ktorá padne práve na neriešených drobných problémoch.  Pritom veľká časť takýchto problémov sa dá rýchlo a bez väčších výdavkov riešiť. Ale to si tvorcovia koncepcií, dlhodobých vízií neuvedomujú, resp. ich nedávajú do správneho poradia. Avšak práve začatím realizácie drobných opatrení by si mohol minister získať tisíce učiteľov. Lež, je tu mnoho prekážok, ktoré bránia tomu, aby v riadení školstva vyhral rozum. A to je hlavný dôvod, prečo sa ja a nikto z nás normálne, odborne a prakticky zmýšľajúcich ministrom nestane.

Dôvody rozvediem na svojom príklade: 1. Nie som politik. Do funkcie sa dostanú iba politici na vysokých miestach v strane. A to je smutné. Apolitické školstvo je v rukách absolútnych politikov. A neviem, či mám záujem do takej špiny, akou je slovenská politika, vstúpiť. Na druhej strane si uvedomujem, že ak nevstúpime my, nahradí nás rad hejodborníkov a ľudí, čo im nejde o ľudí. 2. Nenechali by ma vo funkcii ani mesiac. Lebo by som vymenil minimálne polovicu úradníkov z ministerstva a z tých zbytočných organizácií parazitujúcich na rozpočte školstva by zostala štvrtina. A oni/ony by sa začali brániť, robili by intrigy a časom by na mňa niečo vymysleli. A naše médiá by im uverili a politici v strane by sa zo strachu z preferencií zľakli, vystriedali by ma za bezzubého ministra, ktorý by na seba neupozorňoval a nemali by dôvod produkovať o ňom „overené" informácie, aby sa ho zbavili. 3. Nikdy by som nevstúpil do tejto funkcie, keby som nemal plnú podporu strany a koalície. A bez nej ste iba štatistom. Ja neviem byť iba na ozdobu. Je isté, že i keď sa strany prezentujú záujmom o školstvo, sotva dorovnajú dlh, ktorý vládnuce bandy po 89. spáchali na školstve. 4. Chýba mi diplomacia. Keby sa diali nekalé veci, okamžite by som ich pomenovával a riešil. Politika chce zahmlievať, vyhovárať sa a klamať. Určite by som v mene politickej lojálnosti nepoprel svoje názory, presvedčenie a nešiel proti ľuďom, ktorým má minister slúžiť. Neobhajoval by som zlo, a to je likvidačná chyba politika. A podať si ruku s politikom, čo robí zlo? Také gesto by som ani v mene diplomacie nespravil. 5. Asi by som pobúril aj mnohých odborníkov s príliš slobodomyseľným uvažovaním o školstve. Uznávam, že minister má diskutovať. Ale nie so všetkými a o všetkom. V konečnom dôsledku musí niekto rozhodnúť. Inak hrozí školská anarchia, umožnenie svojvôle žiakov, obeta školstva trhu a totálny chaos. Aj tie najlepšie pedagogické názory nemožno presadiť ihneď. Najmä keď sú neoverené v našich podmienkach. A prechádzať z extrému do extrému je tiež nebezpečné. Začal by som v stavaní na už overenom. No pobúril by som tých, čo chcú školstvo z hľadiska systému totálne rozbiť a uvoľniť úplne všetko. Isto by som však hľadal cestu uspokojenia potrieb oboch názorových skupín. 6. Štatistiky sú veľavravné. No sú len doplnkovou pomôckou. Aj to by ma degradovalo, keďže politici majú úchylku pre štatistiky a rozhodujú sa podľa toho, ako štatistika fúka. Ak je aj štatistika vysoko pravdepodobná, je v nej odchýlka, ktorá predstavuje pomerne veľkú skupinu ľudí, čo sú ignorovaní, keďže sú len odchýlkou. 7. Degraduje ma aj to, že som nemal žiadnu funkciu, pre ktorú som sa musel strkať niekomu, že všetko, čo som dokázal, som získal prácou. Bežní ľudia sa do vysokých funkcií nedostávajú. A niekedy ani pracovití. 8. Kolegovia, ale aj vy by ste ma časom poslali do histórie. Jednak by som presadzoval zmeny, ktoré by sa dotkli aj vás, jednak mám na istú časť pedagogickej obce negatívny názor. Isto by som ho však neprezentoval ako súčasná arogantná ministerka. A navyše by som komunikoval otvorene a s argumentmi sám, nie cez otrasné komunikačné oddelenie ministerstva. Moje presvedčenie, že treba spraviť aj nepopulárne opatrenia, je veľmi pevné. 9. Problémom je aj to, že by som zostal učiteľom a nezabudol by som na svoje povolanie. A to sa vo vysokých politických kruhoch nenosí. 10. Nemám úctu, hoc k ústavnému zákonu, ak je zlý, obchádza sa, nedá sa aplikovať alebo slúži iba na marketingovú prezentáciu politikov. To je zásadné mínus akéhokoľvek ministra. Prečo by mala byť úcta k niečomu, čo robia politici, ktorí majú úplne iné zámery ako ľudia, ktorí ich riadia a robia v legislatívnych textoch opakovane chyby. Podľa mňa je neúctou, ak sa spraví zákon a o niekoľko týždňov vznikne jeho novela. Podľa mňa je neúctou, keď sa politik odvoláva na zákon, pričom ho vo svojom pôsobení denne popiera. Podľa mňa je neúctou zákon, ktorý obmedzuje ľudské práva a slobody. A proti takým zákonom treba brojiť, aby sme sa nestali obeťami jeho napĺňania.   

Tak vidíte, kolegovia, je to nemožné. Ja a možno ani niekto iný z nás nemá šancu, možno narazí na podobné prekážky. Hovorím, že aj to, že som riaditeľ, je systémovou chybou. Robím veci inak, vyžadujem profesionalitu a odbornosť a búrim sa proti nezmyslom, ktoré sú viac než zjavné. Ale zároveň nie som nalepený na stoličke a konám nezávislo, keďže sa viem živiť aj inak ako riadením školy. Robím to preto, že ma to baví a napĺňa. Riaditeľské povinnosti už ako-tak viem manažovať a skĺbiť so súkromím. Takže, čo z toho všetkého vyplýva? Že sme odkázaní na to, koho nám do ministerstva dosadia a kto nám bude vládnuť. Druhá cesta je vojsť do politiky. Obe riešenia majú svoje riziká. Obe si viem predstaviť. Obe však vidím s nie dobrým výsledkom. Zatiaľ však zotrvávam v školstve, zostávam na Slovensku, pracujem, publikujem a pomáham. A uchovávam si trosky poslednej viery v zmenu školstva, ktorej sa snáď naša generácia dožije.

Radko Štulrajter: Plot pri železničnom múzeu dostal nový šat

Takto na jeseň pred dvoma rokmi sme sa s Tomášom Štěpánom tešili z vymaľovaného podchodu na železničnej stanici v Rači. Keď som o rok na to podal ďalšiu žiadosť o grant zo Zamestnaneckého grantového programu Nadácie Orange na ďalšiu podobnú aktivitu, nebol som úspešný. Tento rok som to skúsil znova a motyka vystrelila.

 

O čo išlo?

Chceli sme vymaľovať ohyzdnú betónovú stenu, ktorá oddeľuje hlavnú cestu na Dopravnej ulici od želeničného depa a Železničného múzea. Je to frekventovaný verejný priestor, kadiaľ denne prejdú stovky možno tisícky áut plus mnoho ľudí či už pešo alebo MHD. Pozerať sa na zošednutý miestami posprejovaný betónový plot na dobrej nálade nepridá, tak sme si povedali, že by bolo fajn túto časť verejného priestranstva skrášliť podobne ako pred dvoma rokmi spomínaný podchod železničnej stanice.

Plot pri Železničnom múzeu - pôvodný stav

Ten pravý

My dvaja s Tomášom nie sme žiadni Picassovia a v maľovaní by nás tromfol ktorýkoľvek škôlkar. Potrebovali sme preto nájsť ľudí, ktorí vedia stvoriť s farbami niečo pekné. A takých ľudí sme našli - konkrétne jedného. Volá sa Michal Turkovič a na začiatku sme ani netušili, že lepšie sa nám ani nemohlo stať. Už pri prvej spoločnej obhliadke plotu sme z Michalových postrehov a návrhov pochopili, že toto je človek, ktorý veľmi dobre rozumie tomu, čo to je verejný priestor a ako by mal vyzerať, aby zapadal do okolitého prostredia.

Rýchlo sme sa dohodli na spolupráci a pustili sa do plánovania aktivít.

Ako po masle

Michal vytvoril niekoľko grafických návrhov, ktoré sme po pár iteráciách predostreli na schválenie marketingovému oddeleniu ZSSK Cargo (ktoré je vlastníkom daného plotu). Cargo vybralo víťazný návrh a my sme mohli začať pripravovať realizačnú "natieraciu" fázu. Tu chcem oceniť komunikáciu s Cargom, keď počas celého projektu promptne reagovali na naše otázky alebo požiadavky. Navyše nám nechali relatívne voľnú ruku pri návrhu a realizácii, čo sa veľmi pozitívne odrazilo na výsledku, lebo sme mohli zohľadňovať predovšetkým výzor verejného priestoru.

Víťazný návrh - vizualizácia

Keďže Cargo vybralo návrh s tmavým podkladom, bolo potrebné všetky tabule betónového plotu napenetrovať a vymaľovať  na čierno. Na túto "čiernu" robotu sme sa podujali my dvaja s Tomášom. Chodiť s valčekom nastoknutým na teleskopickej tyči hore-dole po betóne je skvelá psychohygiena pre nás kancelárske krysy a tak sme mali z tejto monotónnej práce pasiu. "A ty za čo sedíš?", spýtal sa ma s príslušne modulovaným hlasom Tomáš. Obaja sme mali totiž oblečené biele maliarske kombinézy a trochu sme si pripadali ako pri výkone trestu. :-) 

Penetrácia plotu

Keď bol podklad pripravený nastúpil na scénu Michal. S pomocou pások, sprejov a farieb začal nanášať na stenu koľajnice. Približne po týždni prác bolo vymaľované a my sme sa tešili z finálneho diela.

Michal v akcii

Vďaka výbornej spolupráci s Michalom, ZSSK Cargo a rosničkami (počas celej fáze realizácie nám veľmi prialo počasie) všetko prebehlo ako po masle. Veríme, že náš cieľ skrášliť kúsok verejného priestoru v Rači sa nám podaril a ľuďom prechádzajúcim touto časťou mesta či už peši, autom alebo MHD o čosi spríjemní deň.

Hotovo!

Tento projekt sa uskutočnil vďaka Zamestnaneckému grantovému programu Nadácie Orange, ZSSK Cargo, OZ Priatelia Rače a Michalovi Turkovičovi.

Radko Štulrajter

OZ Priatelia Rače

Fotogaléria projektu

 

Ján Papuga: UČIŤ O REVOLÚCII

Blíži sa Deň boja za slobodu a demokraciu, ktorý ukončil vládu komunistov. Súčasťou rôznych dokumentov isto bude anketa, ako porevolučná generácia vníma prevrat, aké má vedomosti o revolúcii. Médiá ukážu mladých, čo nebudú o tom tušiť. Hoci memorovanie sa často odmieta, tak prečo by si mali pamätať fakty, ktoré nájdu na internete? Nestačí sa orientovať v zdrojoch? Pripusťme v týchto dňoch, že 89. rok je jedným z medzníkov, ktoré patria do všeobecného rozhľadu. Navyše ide o zaujímavú tému, ktorá sa dá vďaka početným prameňom vyučovať názorne, pútavo a s možnosťou prepojenia s viacerými učebnými predmetmi. Je to teda prototypová téma na moderné vyučovanie s využitím skupinovej práce, multimédií, kritického myslenia a pod. Kde je teda problém? Veď aj ministerstvo nám prikázalo pridať deviatakom o jednu hodinu dejepisu viac, takže už aj času je.

Ministerstvo školstva teda tento problém vyriešilo kvantitatívne, aby sa mohlo prezentovať, že posilnilo vyučovanie novodobých dejín. Bez kvalitatívnej zmeny! Opakovane kritizujem štátny vzdelávací program (ŠVP), ktorý bez väčších zmien funguje od roku 2008. Je predimenzovaný tak, že neraz učitelia musia uplatňovať vyučovanie typu diktovanie poznámok. Ak nechcú byť pranierovaní kontrolou, ktorá im môže vyčítať, že nestihli naplniť osnovy. Obzvlášť citlivé to je v slovenčine, matematike a cudzích jazykoch, ktoré sú testované, a preto sa nemôže stať, že sa niečo „nepreberie“. ŠVP neumožňuje vynechať niektoré témy a venovať väčší priestor iným. Obsahuje aj témy, ktoré sú zbytočné v 21. storočí. Zabúda sa, že školy okrem formálneho vyučovania majú plno neformálnych vzdelávacích aktivít. Napr. pri téme 1989 mi na e-mail prišlo mnoho ponúk na aktivity súvisiace s týmto rokom. No účasť v nich prerušia formálne vyučovanie a dôjde k meškaniu s učivom, keďže ŠVP nepočíta s takýmito výpadkami vyučovania. Väčšinou sú neformálne aktivity pre žiaka prínosnejšie ako učebnice.

Ale nie iba ŠVP bráni v rozvíjaní významných učebných tém. Treba si ujasniť aj to, ako pristúpime k memorovaniu v situácii, keď máme prístup k mnohým zdrojom, kde si môžeme veci vyhľadať. Na druhej strane memorovanie cibrí pamäť a sú situácie, keď nám naspamäť naučené vedomosti pomáhajú, napr. šetria čas.

Opäť tak musím konštatovať, že vzdelávanie žiakov nepadá iba na učiteľoch, na vôli školy či na pamätaní si žiakov. Chýba tu kvalitatívna premena ŠVP, o ktorej sa roky teoretizuje, no praxou je retardujúci centrálny dokument, ktorý musia naplniť všetky školy.

Miro Ščibrany: Feministky odňali váhy života a smrti Desatoru a prisúdili žene

Osobné postrehy a postoje k potratom zo súkromného pochodu za život.

I.

MATERNICA
–
donedávna miesto zrodu ochrany a rastu dieťaťa
dnes priestor s hrdelným právom
ženy

II.

ĽUDSKÝ ŽIVOT ZAČÍNA OPLODNENÍM
podľa viac ako 95% z vyše 5.500
biológov

Steve Jacobs: I AskedThousands of Biologists When Life Begins...

III.

PRIRODZENÝ POTRAT
–
spontánne vypudenie potomka
s nedostatočnou biologickou životaschopnosťou
z tela matky

IV.

UMELÝ POTRAT PRE ZÁVAŽNÉ PRÍČINY
–
úmyselné usmrtenie potomka
pre závažné sociálne a medicínske príčiny
v záujme matky

V.

UMELÝ POTRAT NA ŽIADOSŤ ŽENY
–
úmyselné usmrtenie potomka
bez udania akýchkoľvek závažných príčin
na žiadosť matky
–
zákonom schválená infanticída v maternici
hra na Boha

VI.

HUMANISTA JÁN PAVOL II. ZDÔVODNIL OCHRANU ŽIVOTA V ROZSIAHLEJ ENCYKLIKE
veriaca Zuzana Čaputová a jej progresívne súdružky posvätili potraty
90 sekundovým videom

Encyklika pápeža JánaPavla II. Evangelium Vitae

Rozhodovať musí žena

VII.

NEZABIJEŠ A NEPOKRADNEŠ ŽIVOT V MATERNICI
–
progresívci Ondrej Prostredník a Zuzana Čaputová
udelili progresívnym veriacim výnimky
z Desatora

sk.wikipedia: Desatoro

VIII.

MEDICÍNSKY POHĽAD NA POTRAT
–
UMELÝ POTRAT
nepatrí na gynekologické pracoviská zdravotníckych zariadení
nie je to liečebný výkon

Prof. Karol Holomáň: Jauž kabát neprevrátim

IX.

POTRATY SA VYMKLI KONTROLE SVEDOMIA
rozhodnutím kauzy Roe verzus Wade
Najvyšším súdom USA
1973

en.wikipedia: Roe v. Wade

sk.wikipedia: Roe v. Wade

X.

PRÁVO ŽENY NA UMELÝ POTRAT
–
Pyrrhovo víťazstvo feminizmu
uholný kameň potratového
priemyslu

New York Times: A Woman’s Decision to Give Birth or Abort

XI.

ABORT VS ARBEIT MACHT FREI
spoločné znaky
–
• odvolávanie sa na nárok a právo • dehumanizácia obete
• eufemizácia činu

sk.wikipedia: Konečné riešenie židovskej otázky

XII.

FEMINIZMUS A PROGRESIVIZMUS
–
ideológie s rozumom utrhnutým z reťaze svedomia
čo potratmi bez udania dôvodu nasadzujú emancipácii a slobode ženy
tŕňovú korunu

Miro Ščibrany

račan.sk

Súvisiace odkazy:

Miro Ščibrany: Svätí. Cirkev. Potraty.

Miro Ščibrany: Veriaca Zuzana P. po znásilnení zmenila postoj k potratom

Miro Ščibrany: Zákon chráni potomka v maternici biedne

Miro Ščibrany: Smrť v maternici – bolestné mýto za slobodu a pohodlie ženy

Miro Ščibrany: MATERNICA verzus UPT. Hra o jablko.

Eva Eperješiová: Nádej zachrániť čo len jediný život stojí za zmenu zákona

Ján Papuga: Viera, škola, politika

Viera je intímnou vecou a dobrovoľnou voľbou človeka. Vieru majú i ľudia, ktorí nechodia pravidelne do kostola či nevedú dogmatický život. V dnešnom prepojenom svete poznáme veľa náboženstiev, ku ktorým sa možno uchýliť. To, čo si človek vyberie, závisí od jeho povahy, rodiny, kultúry, regiónu a pod.

Napriek tomu, že sa náš štát neviaže na nijaké náboženstvo, máme v školách povinne voliteľnú náboženskú výchovu v alternácii s etickou výchovou od 1. ročníka. Slovo „povinne“ neznie dobre v spojení s vierou v Boha. Napriek rôznym vieram dominuje vyučovanie kresťanstva, keďže na iné náboženstvá sa nenazbiera toľko žiakov, aby sa mohlo zaradiť do vyučovania. Etická výchova by mala byť súčasťou učebného plánu každého žiaka, keďže má úplne iný obsah a učí dôležité etické (nenáboženské) témy.

Náboženstvo nepatrí do škôl. Je veľa možností, ako deti dobrovoľne viesť k viere: krúžky, fary, cirkevné školstvo. Obávam sa však, že monopol jednej z cirkví požehnaný štátom je neprekonateľný. Potom sa nemôžeme čudovať, že štátom schválená učebnica píše o tom, že interrupcia, eutanázia, umelé oplodnenie patria do kultúry smrti. Cynicky, bezohľadne, netolerantne! Bez  ohľadu na to, že za všetkými javmi tejto „kultúry smrti“ sa skrývajú ľudské osudy, ktoré sa neraz utiekajú k uvedeným zásahom do života. Smrťou je podľa učebnice pre tínedžerov aj antikoncepcia. V čase znižovania veku sexuálnych aktivít. Presvedčíme  mladých, aby sa stýkali po svadbe a každým stykom plodili deti? Dnes, keď sa svet obáva preľudnenia? Sme teda v situácii povinného náboženstva, na ktoré je schválená učebnica s klamstvami či tmárstvom skresľujúca a neriešiaca vážne problémy ľudstva za cenu neobjektívneho presadenia viery.

Nespojiteľná je aj politika a viera. Jednak je politika neraz taká nečestná, egoistická a neľudská, že odporuje akejkoľvek viere, jednak práve politika presadzuje veci, ktoré často nevychádzajú z Písma, ale z osobných postojov politikov a fanatickej časti ich voličov. To často zachádza až do odmietania práv pre menšiny, pre ľudí s neliečiteľnou a bolestivou chorobou či pre páry, ktoré nemôžu prirodzene počať vytúžené dieťa. Takéto bránenie, ba nenávisť je ďaleko od lásky k blížnemu. Avšak, veľmi dobre sa to prezentuje v rámci volebnej kampane, kde ide o moc. Vytláčajú sa tým však hodnoty, ktoré náboženstvo ľuďom dáva. A vytvárajú sa tak nepriatelia náboženstva, ktorí odmietajú rigiditu, spiatočníctvo a netoleranciu. Takáto polarita medzi ľuďmi isto nie je cieľom kresťanskej viery.

Ján Papuga: VIERA A HALLOWEEN

Jesenné prázdniny a ich sviatky mám veľmi rád. Sú plné farieb, spomienok, melanchólie a pavučín z babieho leta. Na chvíľu sa pozastavíme a spomenieme si na ľudí, ktorí nás opustili a dívajú sa na nás z krajšieho, no nepoznaného sveta. Napriek tomu, že sa stránim cirkvi, mám vieru, že človek nemôže len tak zomrieť a obrátiť sa v obyčajný prach. Musí byť miesto, kam živé bytosti po smrti odchádzajú. Aj takýmito úvahami sa rok čo rok na konci októbra zaoberám, sledujúc celoslovenský pohyb po cintorínoch a kostoloch. Pritom necítim potrebu zájsť na zádušné aktivity žiadnej cirkvi. Viera nepotrebuje byť organizovaná. Ale cintoríny plné sviečok považujem za veľmi silný zážitok a doslova pociťujem spojenie s odišlými, čo silnejšie upevňuje moju všeobecnú vieru.

Mnohé školy, mladí ľudia si spájajú tieto sviatky s americkým Halloweenom. Strašenie, tekvice, masky. Pohanské, však? Hoci tradícia svetlonosov nie je americká. A ešte stále sme neprijali zvyk amerických detí chodiť v maskách po susedoch a strašiť, vytvorili sme si vlastnú obdobu tohto sviatku. Navyše, nahradiť strach zo smrti paródiou smrti je zvykom vo viacerých kultúrach a určite to osviežuje neraz depresívne nálady jesene, ktoré môžu skončiť akokoľvek. Ja sa takých aktivít nezúčastňujem, hoci milujem duchárske horory. Ale chcem byť tolerantný k tomu, že mladí chcú zažiť halloweensku párty. Rozhodne je lepšie pobaviť sa s blízkymi ako drogy a blbnutie z nudy medzi činžiakmi.

Úlohou školy je poukazovať na slovenské tradície, aj na pamiatku zosnulých. A možno aj na zvyky v iných krajinách, hoci aj v USA, veď porovnávaním sa vychováva a vyučuje efektívnejšie. Zámer rozveseliť sa aj pri pamiatke zosnulých a vysmiať sa smrti, ktorá nikoho neminie, neberme ako niečo neúctivé, prevzaté či svedčiace o arogancii mladých. Je to len ďalší spôsob prejavu kultúry, ktorá je v dnešnom svete ozaj rozmanitá. Inkvizícia a netolerancia voči inému nie je na mieste. O to viac, že sú často šíriteľom nenávisti a vlastnej pravdy platformy, ktoré by sa mali vyznačovať ľudskosťou, toleranciou a láskou. U nás v škole chcú deti strašidelnú noc. Nebudem im to zakazovať. Vieru v život a spomienku na zosnulých to neohrozí. Opačný názor tomu môjmu je väčším problémom (nebezpečenstvom) ako Halloween.

Ján Papuga: Revolučný...

Fakt nanič deň! Niežeby nebol pekný, slnečný, plný príjemných stretnutí. Ale to, čo je kdesi nad nami ma teda riadne desí (použil som miernejšie slovo, ako si myslím, pozri ďalej). A nemôžem si ani povedať, že sa o to nebudem zaujímať, že to budem ignorovať, a tak si zabezpečím pokoj. Lebo práve tá špina hore určuje naše životy, postavenie... nálady.

Nebudem hovoriť len za seba, ale my sa tu snažíme rýchlo zohnať primitívne výpisy z registra trestov, ktoré ani samy úrady nevedia, ako ich vybaviť. Píšeme tu litánie o nejakom profesijnom rozvoji, čo v iných profesiách nerobia, lebo si vymysleli zákon, ktorý je hanbou legislatívy. Zháňame peniaze, pomôcky a aktivity, aby sme tie naše školy, ktoré štát doslova os.era/nas.era, spravili deťom priateľské, aby necítili aroganciu vládnej bandy, čo ničí zárodky akéhokoľvek krásna. Strachujeme sa tu o hospitácie, ktoré kontroluje komunistická inšpekcia a zároveň sa bojíme už aj kýchnuť v triede. Nemôžeme si na verejnosti vypiť kvapôčku alkoholu, povedať žiadny politický názor či použiť v návale zlosti, v akom som teraz, hrubší vulgarizmus bez následkov. Ak si vyžiadame od školy či žiakov nejaké peniaze na školské aktivity, musíme spisovať litánie, že sa bezdôvodne neobohacujeme, pričom minieme viac papiera, ako je hodnota žiadaných peňazí. Pomaly sa musíme obávať aj prijatia vďačnej bonboniéry od rodín, ktoré vedia, čo pre žiakov robíme. Ak spravíme jedinú chybu, sme v správe, v krimináli alebo nám je doživotne zakázané učiť. Ak máme istý vek, tak najnovšie učiť už nesmieme. Učíme decká o slobode, tolerancii, inakosti, pričom politici toto všetko takmer jednotne popierajú a sebecky berú ľuďom práva, odvolávajúc sa na vôľu národa. Doslova sa odbavujú na učiteľskom stave, ale i iných povolaniach. A my sa bojíme, čo len milimeter prekročiť zákon. To nespochybňujem, ale prekročiť zlé zákony, škodlivé, neúčinné, diletantmi zbúchané, obmedzujúce slobodu a nevykonateľné je priam nevyhnutnosťou a zároveň zaužívanou praktikou. Ako dodržať niečo, čo sa nedá??? Aha, papierovo, nech sa úradník vzruší...

A tá banda, čo si vznešene vravia poslanci, ministri, sudcovia, predsedovia, premiéri si tu píše s usvedčenými zločincami, hrubo, hanlivo až xenofóbne sa vyjadrujú, ubližujú Slovákom a ich krajine, kamarátia sa s mafiánmi, vrahmi, v pohode berú úplatky, v chuti moci ignorujú vážne, nebojím sa povedať, zločiny svojich politických kolegov, prevracajú kabáty, dovoľujú si oveľa viac ako lúza pod nimi, mrhajú štátnymi peniazmi, kradnú ich, berú si provízie. A to všetko v mene zákona, ústavy či iných významných listín či pamätných dní. A nehanbia sa ešte klamať, podávať trestné oznámenia a vyhlasovať, že ich chcú diskreditovať! Veď prečo by nie, ich vyšetrovanie bude bez jediného zaváhania vyhodnotené tak, že sa vlastne nič nestalo - veď nevieme, kto bude vládnuť a čie kamarátstvo budú vyšetrujúci, sudiaci či články píšuci potrebovať. A popri tom majú veľmi vysoké štátne funkcie a neexistuje spôsob dostať ich z nich. Oproti tomuto sú boľševici nič. Áno, tí vraždili. Ale aj títo vraždia, menej, ale aj psychická vražda je vraždou. Veď si len predstavme, čo by sa stalo obyčajnému učiteľovi, riaditeľovi, keby spravil niečo z toho, čo naši ctení zákonodarcovia. Skončil by a nemal by šancu ani sa brániť. Určite by sa neproducíroval verejne v najvyšších inštitúciách štátu a pred kamerami. Veď väčšia rovnosť bola v klasicizme ako v tejto slovenskej pseudodemokracii. A Slováci čušia, skláňajú sa, trpia, ba volia toto odporné zlo, ktoré má ďaleko od ľudí, ktorých väčšina je dobrá a čestná. Pritom oni naďalej stupňujú predkladanie zlých a škodlivých zákonov, ktoré sa tvária ako priateľské k ľuďom. Prečo by nie, veď im veľká časť národa uverí a dajú im bez jedinej výčitky hlasy.

A takto to bude aj naďalej. Kopec spisovateľov povedalo, aký sme sprostý národ. Teda okrem štúrovcov. Ale tento raz práve štúrovci nemali pravdu. Sme národ, čo si toto všetko zaslúži. Osobne som z toho veľmi zúfalý, lebo som vlastenec, nie politický nacionalista či politický kresťan - obaja majú veľmi ďaleko od lásky k vlasti či lásky k Bohu. Chcem tu žiť, mám rád túto krajinu, mám tu rodinu a priateľov, ale obávam sa tu žiť. Asi by som sa menej obával, keby som mal imunitu voči nečestnosti, ako majú politické kreatúry, ktoré si tu pokojne žijú a užívajú. Na to však treba odložiť charakter a chrbtovú kosť.

Naša generácia sa už asi neposunie, nech by vyhral akýkoľvek zlepenec zdanlivo čestných a nezištných strán. To zúfalstvo pramení z toho, že naša generáciu už nebude žiť v normálnom štáte. Vykántrenie zlých síl si žiada veľmi veľa rokov. Alebo revolúciu. Tá je však na Slovensku utópiou. Aj preto zvažujem, či zostať tu je naďalej dobrou voľbou. Lebo inak, ako človek, čo vidí, chce vidieť a chce kričať, sa utrápim tým, čo sa tu deje a bude diať. Pár nenažraných ľudí zničilo toto slovenské srdce Európy a milióny Slovákov sa tomu prizerajú. Ivan Krasko sa vyjadril o národe v čase, keď túžili po republike, takto: „ja pravicu Ti trestajúcu vzývam, na vlastné plemä Tvoju prosím pomstu!!/nechce-li vedieť, že sa pripozdieva,/že z chmúrnej túrni poplašný zvon hučí/. Ešteže nežije v súčasnej Slovenskej republike.