Ján Papuga: VIERA A HALLOWEEN

Jesenné prázdniny a ich sviatky mám veľmi rád. Sú plné farieb, spomienok, melanchólie a pavučín z babieho leta. Na chvíľu sa pozastavíme a spomenieme si na ľudí, ktorí nás opustili a dívajú sa na nás z krajšieho, no nepoznaného sveta. Napriek tomu, že sa stránim cirkvi, mám vieru, že človek nemôže len tak zomrieť a obrátiť sa v obyčajný prach. Musí byť miesto, kam živé bytosti po smrti odchádzajú. Aj takýmito úvahami sa rok čo rok na konci októbra zaoberám, sledujúc celoslovenský pohyb po cintorínoch a kostoloch. Pritom necítim potrebu zájsť na zádušné aktivity žiadnej cirkvi. Viera nepotrebuje byť organizovaná. Ale cintoríny plné sviečok považujem za veľmi silný zážitok a doslova pociťujem spojenie s odišlými, čo silnejšie upevňuje moju všeobecnú vieru.

Mnohé školy, mladí ľudia si spájajú tieto sviatky s americkým Halloweenom. Strašenie, tekvice, masky. Pohanské, však? Hoci tradícia svetlonosov nie je americká. A ešte stále sme neprijali zvyk amerických detí chodiť v maskách po susedoch a strašiť, vytvorili sme si vlastnú obdobu tohto sviatku. Navyše, nahradiť strach zo smrti paródiou smrti je zvykom vo viacerých kultúrach a určite to osviežuje neraz depresívne nálady jesene, ktoré môžu skončiť akokoľvek. Ja sa takých aktivít nezúčastňujem, hoci milujem duchárske horory. Ale chcem byť tolerantný k tomu, že mladí chcú zažiť halloweensku párty. Rozhodne je lepšie pobaviť sa s blízkymi ako drogy a blbnutie z nudy medzi činžiakmi.

Úlohou školy je poukazovať na slovenské tradície, aj na pamiatku zosnulých. A možno aj na zvyky v iných krajinách, hoci aj v USA, veď porovnávaním sa vychováva a vyučuje efektívnejšie. Zámer rozveseliť sa aj pri pamiatke zosnulých a vysmiať sa smrti, ktorá nikoho neminie, neberme ako niečo neúctivé, prevzaté či svedčiace o arogancii mladých. Je to len ďalší spôsob prejavu kultúry, ktorá je v dnešnom svete ozaj rozmanitá. Inkvizícia a netolerancia voči inému nie je na mieste. O to viac, že sú často šíriteľom nenávisti a vlastnej pravdy platformy, ktoré by sa mali vyznačovať ľudskosťou, toleranciou a láskou. U nás v škole chcú deti strašidelnú noc. Nebudem im to zakazovať. Vieru v život a spomienku na zosnulých to neohrozí. Opačný názor tomu môjmu je väčším problémom (nebezpečenstvom) ako Halloween.

Ján Papuga: Revolučný...

Fakt nanič deň! Niežeby nebol pekný, slnečný, plný príjemných stretnutí. Ale to, čo je kdesi nad nami ma teda riadne desí (použil som miernejšie slovo, ako si myslím, pozri ďalej). A nemôžem si ani povedať, že sa o to nebudem zaujímať, že to budem ignorovať, a tak si zabezpečím pokoj. Lebo práve tá špina hore určuje naše životy, postavenie... nálady.

Nebudem hovoriť len za seba, ale my sa tu snažíme rýchlo zohnať primitívne výpisy z registra trestov, ktoré ani samy úrady nevedia, ako ich vybaviť. Píšeme tu litánie o nejakom profesijnom rozvoji, čo v iných profesiách nerobia, lebo si vymysleli zákon, ktorý je hanbou legislatívy. Zháňame peniaze, pomôcky a aktivity, aby sme tie naše školy, ktoré štát doslova os.era/nas.era, spravili deťom priateľské, aby necítili aroganciu vládnej bandy, čo ničí zárodky akéhokoľvek krásna. Strachujeme sa tu o hospitácie, ktoré kontroluje komunistická inšpekcia a zároveň sa bojíme už aj kýchnuť v triede. Nemôžeme si na verejnosti vypiť kvapôčku alkoholu, povedať žiadny politický názor či použiť v návale zlosti, v akom som teraz, hrubší vulgarizmus bez následkov. Ak si vyžiadame od školy či žiakov nejaké peniaze na školské aktivity, musíme spisovať litánie, že sa bezdôvodne neobohacujeme, pričom minieme viac papiera, ako je hodnota žiadaných peňazí. Pomaly sa musíme obávať aj prijatia vďačnej bonboniéry od rodín, ktoré vedia, čo pre žiakov robíme. Ak spravíme jedinú chybu, sme v správe, v krimináli alebo nám je doživotne zakázané učiť. Ak máme istý vek, tak najnovšie učiť už nesmieme. Učíme decká o slobode, tolerancii, inakosti, pričom politici toto všetko takmer jednotne popierajú a sebecky berú ľuďom práva, odvolávajúc sa na vôľu národa. Doslova sa odbavujú na učiteľskom stave, ale i iných povolaniach. A my sa bojíme, čo len milimeter prekročiť zákon. To nespochybňujem, ale prekročiť zlé zákony, škodlivé, neúčinné, diletantmi zbúchané, obmedzujúce slobodu a nevykonateľné je priam nevyhnutnosťou a zároveň zaužívanou praktikou. Ako dodržať niečo, čo sa nedá??? Aha, papierovo, nech sa úradník vzruší...

A tá banda, čo si vznešene vravia poslanci, ministri, sudcovia, predsedovia, premiéri si tu píše s usvedčenými zločincami, hrubo, hanlivo až xenofóbne sa vyjadrujú, ubližujú Slovákom a ich krajine, kamarátia sa s mafiánmi, vrahmi, v pohode berú úplatky, v chuti moci ignorujú vážne, nebojím sa povedať, zločiny svojich politických kolegov, prevracajú kabáty, dovoľujú si oveľa viac ako lúza pod nimi, mrhajú štátnymi peniazmi, kradnú ich, berú si provízie. A to všetko v mene zákona, ústavy či iných významných listín či pamätných dní. A nehanbia sa ešte klamať, podávať trestné oznámenia a vyhlasovať, že ich chcú diskreditovať! Veď prečo by nie, ich vyšetrovanie bude bez jediného zaváhania vyhodnotené tak, že sa vlastne nič nestalo - veď nevieme, kto bude vládnuť a čie kamarátstvo budú vyšetrujúci, sudiaci či články píšuci potrebovať. A popri tom majú veľmi vysoké štátne funkcie a neexistuje spôsob dostať ich z nich. Oproti tomuto sú boľševici nič. Áno, tí vraždili. Ale aj títo vraždia, menej, ale aj psychická vražda je vraždou. Veď si len predstavme, čo by sa stalo obyčajnému učiteľovi, riaditeľovi, keby spravil niečo z toho, čo naši ctení zákonodarcovia. Skončil by a nemal by šancu ani sa brániť. Určite by sa neproducíroval verejne v najvyšších inštitúciách štátu a pred kamerami. Veď väčšia rovnosť bola v klasicizme ako v tejto slovenskej pseudodemokracii. A Slováci čušia, skláňajú sa, trpia, ba volia toto odporné zlo, ktoré má ďaleko od ľudí, ktorých väčšina je dobrá a čestná. Pritom oni naďalej stupňujú predkladanie zlých a škodlivých zákonov, ktoré sa tvária ako priateľské k ľuďom. Prečo by nie, veď im veľká časť národa uverí a dajú im bez jedinej výčitky hlasy.

A takto to bude aj naďalej. Kopec spisovateľov povedalo, aký sme sprostý národ. Teda okrem štúrovcov. Ale tento raz práve štúrovci nemali pravdu. Sme národ, čo si toto všetko zaslúži. Osobne som z toho veľmi zúfalý, lebo som vlastenec, nie politický nacionalista či politický kresťan - obaja majú veľmi ďaleko od lásky k vlasti či lásky k Bohu. Chcem tu žiť, mám rád túto krajinu, mám tu rodinu a priateľov, ale obávam sa tu žiť. Asi by som sa menej obával, keby som mal imunitu voči nečestnosti, ako majú politické kreatúry, ktoré si tu pokojne žijú a užívajú. Na to však treba odložiť charakter a chrbtovú kosť.

Naša generácia sa už asi neposunie, nech by vyhral akýkoľvek zlepenec zdanlivo čestných a nezištných strán. To zúfalstvo pramení z toho, že naša generáciu už nebude žiť v normálnom štáte. Vykántrenie zlých síl si žiada veľmi veľa rokov. Alebo revolúciu. Tá je však na Slovensku utópiou. Aj preto zvažujem, či zostať tu je naďalej dobrou voľbou. Lebo inak, ako človek, čo vidí, chce vidieť a chce kričať, sa utrápim tým, čo sa tu deje a bude diať. Pár nenažraných ľudí zničilo toto slovenské srdce Európy a milióny Slovákov sa tomu prizerajú. Ivan Krasko sa vyjadril o národe v čase, keď túžili po republike, takto: „ja pravicu Ti trestajúcu vzývam, na vlastné plemä Tvoju prosím pomstu!!/nechce-li vedieť, že sa pripozdieva,/že z chmúrnej túrni poplašný zvon hučí/. Ešteže nežije v súčasnej Slovenskej republike.

Ján Papuga: Nízke platy v školstve presahujú osobné potreby

Neviem, čím to je, ale keď sa hovorí v médiách o platoch učiteľov, zakrátko sa objavia správy o ich zlyhávaní. Opilstvo, bossing, zneužívanie, podpriemerné výsledky. Takí učitelia nám robia hanbu a vytvárajú o nás tendenčný obraz. Nekriticky mysliaci laik si tak povie: Prečo im zvyšovať plat?! Väčšmi ho nazúri, keď sa opakuje, že sa nám radikálne zvyšujú platy, čomu naša ministerka cynicky pritakáva. Pravda, ak je plat malý, tak každé jeho navýšenie je veľké. O tom, ako zaostávame za zahraničím či inými povolaniami, ministerstvo marketingovo mlčí. Mlčí sa aj o tom, že zvyšovanie je minimálne, možno rovné zvyšovaniu nákladov na život. Dlhé roky sú učitelia neadekvátne platení a toto zvyšovanie slimačím tempom iba dorovnáva pretrvávajúce platové krivdy. Milá verejnosť, nemyslite si, že učitelia bohatnú každým polrokom. Iba dostávajú to, čo zodpovedá ich vzdelaniu, výkonu a nenahraditeľnej práci pre spoločnosť.

Isto, sú medzi nami učitelia nekvalitní, vyhorení, neschopní sebarozvoja či berúci učenie ako utrpenie. Zároveň sme na takých odkázaní. Lebo kvalitní z existenciálnych dôvodov hľadajú uplatnenie inde. Keď niekto kritizuje zvyšovania platov, tak si musí uvedomiť, že nízke ohodnotenie sa prejaví na vzdelávaní detí učiteľmi pochybnej kvality. Ak sa má učiteľ naplno venovať svojim žiakom, potrebuje mať zabezpečený život bez naháňania príplatkov za kredity, bez pôsobenia v ďalšom zamestnaní. Učiteľ má psychicky náročnú prácu, potrebuje oddych. Ak nemá možnosť vypnúť a zároveň dáva škole viac, ako dostáva vo výplate, buď sa časom nenapraviteľne vyčerpá, alebo klesne úroveň jeho vyučovania. Iní zase robia do výšky platu.

Či chceme, či nie, žijeme v kapitalizme, v ktorom prežijú tí, ktorí na život majú. Kvalitný absolvent vysokej školy zväčša nemá dôvod ísť učiť, keď si nájde prácu s dôstojným zárobkom. V školách zostávajú tí, čo učia zo zotrvačnosti (nekvalitne), alebo tí, ktorí to robia z presvedčenia alebo sú finančne zabezpečení. Treba však myslieť na to, že generácia, ktorá učí pre potešenie, pomaly odchádza, a tá nová, ovplyvnená dravým a drahým svetom, nechce živoriť v takej obete. Nehovoriac o tom, že pôsobenie v súčasnej škole sa často nedá vyčísliť eurami.

Prosím preto verejnosť, aby neverila frázam politikov o obrovskom zvyšovaní platov, také neexistuje. Prosím ešte verejnosť, aby si uvedomila, že dôsledky zle plateného učiteľa už pociťujeme a naďalej sa budú prejavovať na stave spoločnosti, štátu a na generácii, ktorá prevezme Slovensko.   

Ján Papuga: Stačia malé zmeny v školstve

V článkoch poukazujem na to, že na funkčné školstvo netreba obrovské reformy či vysoké náklady. Preto mi je smiešne, že sa politici či budúci politici sústredia na fascinujúce koncepcie, filozofie školstva či prevratné reformy. Už sme také zažili. Figurovali pod vznešenými názvami, no zostali iba abstraktnou teóriou, pretože boli odtrhnuté od reality, nepripravené a nekomunikované: Milénium, Mikolajova reforma, Učiace sa Slovensko.  Okrem toho, koncepcia si vyžaduje veľa rokov na kreovanie a uplatňovanie. Vyžaduje si kontinuitu, ktorú politicky dosadení ministri nezachovajú, ba mení sa každými voľbami.

Pritom na veľké zmeny stačia malé kroky. To by sa však na problémy školstve malo nazerať pohľadom učiteľa, žiaka, nie pohľadom štatistík, prieskumov či volebných preferencií.

Nedostatok financií? Racionalizácia školskej siete, vrátane vysokoškolskej a najmä  rozpočtových organizácií ministerstva, ktoré nijako neprispievajú ku kvalite vzdelávania. Vylúčiť centralizované objednávky kníh, učebných pomôcok, webových portálov. Škola má právnu subjektivitu, nech si sama vyberá a hľadá najlacnejšie riešenia, nech sa jej zveria financie. Ani len netušíme, koľko peňazí by sa ušetrilo, keby sa všetky typy škôl financovali priamo a z jedného „centra“.  

Žiadaným a jednoduchým úkonom je zníženie byrokracie. Každý učiteľ vysype z rukáva dokumenty, ktoré nikto nečíta, sú nepotrebné, no odoberajú čas, energiu i motiváciu.

Preplnené a „nalinkované“ učebné osnovy? Čo tak určiť školám základ, ktorý má Slovák ovládať, a ostatné nech určuje škola, nech sa profiluje. Napokon ona sama sa prezentuje tým, ako vyučuje. Nech sama rozhoduje, ako ohodnotí žiakov, ako ich pripraví na ďalšie vzdelávanie či život. Určite by pomohlo menej reštrikcií, príkazov, nariadení, pokynov. A vytvorenie inštitúcie, ktorá by školám pomáhala, nie ich preháňala.

Čo tak navrátiť stav vysokých škôl do času, keď sa študenti vyberali, nie automaticky prijímali? A pedagogické smery založiť predovšetkým na praxi namiesto často encyklopedických seminárov.

V neposlednom rade vytvoriť systém zvyšovania kvalifikácie učiteľov tak, aby nebolo cieľom ušetriť na príplatkoch, ale aby bol cieľom kvalitný a odmenený učiteľ.

Aj týchto pár krokov by úplne stačilo na to, aby učitelia podporili ministra a boli ochotní prijať dlhodobejšiu koncepciu. To by sme však museli žiť v krajine rozumu, vôle a apolitického citu pre školstvo. Najlepšie by však bolo eliminovať politiku z akademickej pôdy. To by sme však museli žiť...  

Miro Ščibrany: Svätí. Cirkev. Potraty.

Kde sa stúpenci potratov a ochrancovia života v tele matky míňajú?

Kde sa ich predstavy môžu stretnúť?

Prívrženci zvýšenia ochrany života v tele matky dostali v parlamente K. O.. N-tý pokus zmeniť zákon o interrupcii znova zlyhal. Akiste aj preto, že sa prekladatelia nezhodli ani len na prieniku svojich návrhov. A aby ich nebolo málo, predložili rovno štyri.

VŠETKY ŠTYRI NÁVRHY parlament zmietol zo stola.

Postoj premiéra Pellegriniho a SMER-SD, že status quo vyhovuje a niet dôvodu zákon meniť, a taký istý postoj Bélu Bugára a MOST-HÍD, to boli karty, čo sa nedali v parlamente prebiť. Tým skôr, že rovnaký prístup k zákonu o interrupcii dlhodobo má progresívne veriaca Zuzana Čaputová. Aj vďaka nemu, dôvere ženám a podpore práva ženy rozhodovať o svojom tele sa v júni sťahovala do Grasalkovičovho paláca. A víťazná stratégia sa nemá meniť. Zvlášť, keď PS VERÍ ŽENÁM a túto vieru chce využiť ako jeden z motorov lanovky na hradný vŕšok.

Konzervatívnym navrhovateľom zmien zákona sa nedá uprieť ústretovosť voči liberálom, ateistom, progresívnym ne/veriacim. Tí ústretovosť oplatili odmietaním AKEJKOĽVEK zmeny zákona. Argumenty? Počty potratov klesajú, zákon vyhovuje taký aký je, po zmenách niet dopytu. Argumentačná bída s nouzí. Lenže politickí marketéri prezidentke, progresívcom, premiérovi a smerákom zjavne radia, že práve toto je pravé orechové. Líder PS Truban bol a možno je feťák, no stratégie spin doktorov PS asi bude ctiť aj on. Osobitne keď vzniká priestor pre zbližovanie PS, SMER-SD a MOST-HÍD a progresívcom rastie povolebný koaličný potenciál.

Zároveň si nemožno nevšimnúť, že konzervatívci majú vo svojej ústretovosti rezervy. V plnej nahote ich ukazuje prehľad postojov katolíckej cirkvi k potratom opísaný expertkou na stredovek Evinou Steinovou v článku Keď svätci vykonávali interrupcie. 

Interrupcie v stredoveku a dnes. Zmena cirkevných perspektív.

Kresťanské elity sa vždy zhodli na tom, že umelé ukončenie tehotenstva je HRIECH. Menil sa len názor na jeho závažnosť a postih.

40-dňová lehota

V Novom zákone sa umelé ukončenie tehotenstva nespomína. V Starom zákone sú len okrajové zmienky. Preto sa najstaršie kresťanské komunity opierali o židovské tradície a o grécko-rímsku filozofiu. Kľúčová otázka znela „kedy plod v maternici získava dušu?“, tzn. „kedy sa plod stáva ľudskou bytosťou a odstránenie plodu vraždou?“.

Na jednej strane stáli stúpenci novoplatónskych teórii. Podľa nich ľudská duša vstupuje do tela pri počatí a je hnacím motorom vývoja plodu.

Na druhej strane stáli stúpenci Aristotela. Podľa neho plod vzniká vliatím semena poskytujúceho formu do maternice poskytujúcej materiál. Plod v maternici zreje. Najprv je neživou hmotou, potom prechádza rastlinnou a živočíšnou fázou. Po 40 dňoch plod dozreje do ľudského štádia a vstúpi do neho duša.

Aristotelovská pozícia sa opierala o niektoré verzie Biblie. Napríklad tzv. Septuaginta používa termíny sformovaný a nesformovaný plod, zničenie nesformovaného a zabitie sformovaného plodu. Za zničenie sa žiadala peňažná pokuta, za zabitie život za život, ako za vraždu. Väčšina teológov v latinskom svete sa pridržiavala týchto kategórií. Ľudské vlastnosti priznávali plodom až od určitého štádia. Sv. Augustín rozlišoval medzi plodom, ktorý ešte nie je živý, a tým, ktorý už žije. Jeho súčasník Hieronymus píše: „... semeno sa formuje v lone postupne, a preto o vražde nehovoríme, až dokiaľ zmiešaná hmota nezíska podobu ľudských údov“.

Sv. Augustín a Hieronymus (4. - 5. stor.) uznávali lehotu 40 dní, počas ktorých potrat síce bol hriechom, ale nie vraždou. Bazil z Cézareje (4. stor.) naopak vyhlásil, že neakceptuje žiadne rozdiely medzi sformovaným a nesformovaným plodom – všetky dobrovoľné potraty považuje za vraždu.

Tzv. pravidlo 40 dní je pripisované Byzantíncovi gréckeho pôvodu, teológovi a právnikovi Teodorovi z Tarzu (7. stor.), neskôr arcibiskupovi z Canterbury.

Postoje kléru neboli predpísané

Írsko so svätcami a sväticami vykonávajúcimi tzv. potratové zázraky predstavujú jeden extrém. Na opačnom póle sa nachádza Španielsko. Tam na koncile v Elvíre prijali nariadenie pre neverné ženy, ktoré sa pokúsili plod nevery odstrániť. Prijať cirkevné sviatosti im malo byť umožnené až na smrteľnej posteli. Koncil v Ankýre zmiernil trest na 10 rokov pokánia.

V akej miere boli v stredoveku medzi kresťanskými elitami rozšírené odlišné prístupy k potratom? Britský historik Zubin Mistry dokázal, že zborníky cirkevného práva z raného stredoveku najčastejšie citujú nariadenie z Ankýry. Zároveň zistil, že obsahujú rôzne dodatky ukazujúce, že klérus prihliadal na praktické problémy, ktorým ženy čelili. Zborník z 10. storočia napríklad obsahuje dva dodatky pre ženy, ktoré vyhľadali interrupciu zo zdravotných dôvodov – namiesto desiatich rokov im boli priznané iba tri roky pokánia. Keď išlo o záchranu ich života, dokonca iba 40 dní pôstu. Dva ranostredoveké zborníky riešia prípady žien, ktoré boli znásilnené alebo sa o svoje deti nemôžu postarať: Ženu, ktorá otehotnela po znásilnení a tehotenstvo ukončila, alebo by sa nedokázala postarať o narodené dieťa, netreba viniť. Stačí, ak bude činiť pokánie tri týždne.

Podľa stredovekých prameňov potraty boli pre klérus okrajovou témou – v stredoveku nevznikol ani jeden text priamo sa zaoberajúci interrupciami. Absencia jasných predpisov potvrdzuje, že pre túto oblasť chýbala jednotná cirkevná politika.

Ako sme sa dostali tam, kde sme dnes?

Ako a kedy sa stredoveká diverzita postojov k interrupciám z prostredia katolíckej cirkvi vytratila?

Odpoveď treba hľadať v krízach katolíckej cirkvi od 16. storočia . Prvým otrasom bola reformácia, no ešte väčšou hrozbou sa ukázal byť sekularizmus a vedecký pokrok v 19. storočí. Katolícka cirkev stratu vplyvu a moci vyvažovala centralizáciou a príklonom ku konzervatívnym hodnotám. Dejiskom obratu sa stal pontifikát Pia IX. (1846 – 1878). Pius IX. v roku 1854 vyhlásil za kľúčový moment akt počatia, nie akt oduševnenia. V rokoch 1869 – 1870 zvolal Prvý vatikánsky koncil, aby cirkev vzdorovala racionalizmu, sekularizmu a liberalizmu. Najznámejším uznesením koncilu bola dogma o pápežskej neomylnosti. Koncil tiež vyškrtol z cirkevných zákonov rozlišovanie medzi sformovaným a nesformovaným plodom. V katolíckych kruhoch sa začala šíriť myšlienka, že ľudský život začína počatím.

Oficiálny katolícky postoj k potratom sa vyhranil aj prispením vedy. V roku 1677 vedci objavili spermie. Ich úloha pri rozmnožovaní bola v zhode s Aristotelovou teóriou ľudského vývinu. V roku 1827 po prvý raz pozorovali vajíčko a v roku 1876 potvrdili, že embryo vzniká splynutím spermie a vajíčka. Tieto objavy podkopali aristotelovský pohľad na vznik človeka. Cirkev sa v súlade s vedeckými poznatkami rozhodla zmeniť svoje nariadenia.

Katolícke elity v 20. storočia vsadili na rodinu ako na ohnisko kresťanskej identity a na otázky morálky ako na kľúčový aspekt cirkevnej politiky. Katolícky postoj k interrupciám sa za posledných 150 rokov radikálne zmenil.

Mgr. Evina Steinová, PhD. vyštudovala latinský jazyk na Masarykovej univerzite a medievistiku na Utrecht University. V súčasnosti pôsobí na Pontifical Institute of Mediaeval Studies v Toronte. Jej publikácie sú na jej osobnej stránke.

Text skrátil Miro Ščibrany

Je až ku podivu, aký výstižný rámec pre nazeranie na potraty vytvorili grécki a cirkevní myslitelia . Aká zhoda je medzi pravidlom 40 dní a najnovšími vedeckými zisteniami o tom, kedy začína embryu biť srdce, kedy sa vytvára rudimentárny nervový systém, kedy plod cíti bolesť. Zdá sa, že stačí tieto poznatky dať do súvislostí a tak preklenúť priepasť, čo v súčasnosti zeje medzi stúpencami potratov a ochrancami nenarodeného života.

Aristoles uvažuje o plode ako o najprv neživej hmote, čo neskôr prechádza rastlinnou a živočíšnou fázou. Po 40 dňoch plod dozreje do ľudskej fázy a vstúpi do neho duša. Aristotelove poznatky včlenili v 4. storočí cirkevní učenci sv. Augustín a sv. Hieronym do vierouky ranej katolíckej cirkvi.

Pokrokári 21. storočia uvažujú o plode do 40. dňa po počatí ako o zhluku buniek. Duša je z hry von. Usmrtiť plod v tele matky je pre nich čisto vecou biológie. Žene dávajú slobodu a jej svedomiu rozhrešenie.

Oba prístupy majú k sebe blízko. Aj keď Aristotelova rastlinná a živočíšna fáza odkazuje na zrýchlený evolučný vývoj plodu, kým pokrokársky zhluk buniek na nacistickú dehumanizáciu „podradnej rasy“. Nemohli by byť napriek tomu tieto výklady uholným kameňom prímeria stúpencov potratov a ochrancov života? Zdá sa, že mohli:

NA JEDNEJ STRANE

Čo katolíckej cirkvi bráni trpieť potraty do 40. dňa ľuďom stojacim mimo cirkvi? A prejaviť tak týmto ľuďom úctu a rešpekt? Nebudú potom ochotnejšie načúvať postojom a odporúčaniam Cirkvi? Veď katolícka cirkev potraty do 40. dňa tehotenstva celé stáročia trpela aj vlastným veriacim. A ak ich ako hriechy trestala, tresty často bývali mierne. Okrem toho, nie je v záujme Cirkvi ubrať z autoritárstva (plynúceho z pápežskej neomylnosti starej len 150 rokov?) a prestať prísnymi dogmami vyháňať ovečky z vlastného košiara?

NA DRUHEJ STRANE

Čo stúpencom status quo zákona bráni ustúpiť pred Rubicon 40. dňa a prijať lehotu 8. tt? Čo im bráni obetovať klauzulu potratového zákona, že plod je možné usmrtiť bez uvedenia dôvodu až do 12. tt? Plod, ktorý má dokončený vývoj orgánov. Má podobu človiečika. A podľa Aristotela a kresťanov má dušu. Prečo s nimi nepohne fakt, že plod po 8. tt už cíti bolesť? A že „utratenie“ plodu prináša matke s každým dňom nad lehotu 8. tt rastúce zdravotné riziká? Ak nie takéto ľudské, mimo-vieroučné okolnosti, ČO INÉ osloví ich rozum a srdce? Naozaj autoimunita pôžitku a osobného pohodlia ženám a ich partnerom ochromila svedomie?

DOBA SA ZMENILA.

Ľudia už nechcú byť pred autoritami len v predklone.

Ani pred tými, čo zastupujú Boha na Zemi.

Ani pred pokrokármi v politike.

Miro Ščibrany
OZ račan.sk

Súvisiace odkazy:

Miro Ščibrany: Veriaca Zuzana P. po znásilnení zmenila postoj k potratom

Miro Ščibrany: Zákon chráni potomka v maternici biedne

Miro Ščibrany: Smrť v maternici – bolestné mýto za slobodu a pohodlie ženy

Miro Ščibrany: MATERNICA verzus UPT. Hra o jablko.

Eva Eperješiová: Nádej zachrániť čo len jediný život stojí za zmenu zákona