Alex Marčan: Furt, furt niečo...

Keď som pred časom v Reportéroch RTVS 1 povedal svoj názor k tzv. RNR, televízia to vystrihla. Asi aby som svojimi bájkami nerozčúlil ľudí, ako je Kmotrík, či Repák. Zámerne nepíšem páni. OK.

Skúsim sa pozrieť na situáciu z pohľadu nezainteresovaného architekta Drahana Petroviča, ktorý robil projekty 30 NP, t. j. vysoké cca 100 m, vo Vancouveri či Portlande.

Hovorí približne toto: Ak developer nevybuduje pri výškových budovách zodpovedajúcu infraštruktúru (jasle, škôlky, Ihriská, komunitné centrá, či parky), ľahlo sa stane, že výsledok developera bude PARAZITOVAŤ na okolí. Obyvatelia nových bytov budú každé ráno rozvážať deti do škôlok po celej Bratislave, a ich voľný čas budú predstavovať aktivity v obchodných centrách.

Ešte hovorí: Mesto, či MÚ pri developerských projektoch má dôsledne trvať na tom, aby infraštruktúra bola v zodpovedajúcom objeme.

Dnes je to v prípade tzv. RNR cca 1000 m2, teda jeden 100 metrový chodník!! Vraj zelene. Ďakujem, neprosím. Zdá sa vám to pritiahnuté za vlasy? Aj renomovaní architekti sú bájkari? Pozvem ich na pohár frankovky. Tá, zdá sa, si drží kredit.

Je mi ľúto, aj smutno, aj nasrdene, aj bezmocne, ak volený zástupca obyvateľov Rače sa odvoláva vo vzťahu k humpľovaniu nášho životného prostredia na stavebný zákon, navyše, ak bola aj odborná štúdia k jeho výkladu. Žiaľ, nehodila sa do „krámu“ MÚ a vysvetľuje si ho, ako chce.

Noví vlastníci bytov, ktorí sa obraciate na Dopravný podnik hlavného mesta, lebo pískajú električky, obráťte sa na developera, ktorý mal postaviť dve 4,5 m vysoké protihlukové steny. (Regionálny úrad verejného zdravotníctva z 4.7.2008 k SO 118 a SO 119.)

Na takéto bájky nie som hrdý. Ani nechcem byť v pozícii voliča.

Voľby, voľby, kortešačky

medový motúz a s lekvárom tričká.

Teš sa volič.

Znova budeš vôl.

To nič.

Okolo šapita šantia decká.

Dajte im cukrovú vatu	Zakryje vaše
Je nepriehľadná.	Vyduté vrecká.

Alexander Marčan

Pripomienky voči River Parku II

Vec: Pripomienky k zámeru „Polyfunkčný blok CPR-A“

Týmto vznášam v zmysle zákona 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v znení neskorších predpisov tieto pripomienky k zámeru „Polyfunkčný blok CPR-A“, ktorý bol zverejnený na webovej stránke: http://www.enviroportal.sk/sk/eia/detail/polyfunkcny-blok-cpr-bratislava

1. V prvom rade považujem daný projekt za nezmyselný, v rozpore so zdravým rozumom, objemovo predimenzovaný. Jeho realizáciou by prišlo k výraznému znehodnoteniu celého nábrežia, tak ako sa to stalo v prípade obdobného projektu River Park I. Objem a typ architektúry priamo nadväzujú na odkaz  Nicolae Ceauşesca, ktorého najznámejším dielom je palác v centre Bukurešti.  Chápem, že chlapci z J&T a Henbury Development (aktuálne WOAL) sa na viac nezmôžu (ich obdobne navrhovaný falus v projekte Eurovea II je toho dôkazom), nevidím však dôvod, aby naďalej ničili na desiatky rokov Bratislavu, ako to urobili napríklad v prípade projektov Zuckerrmandel či River Park.

2. Žiadam o predloženie nezávislého dopravno-kapacitného posúdenia vrátane všetky výpočtov a prieskumov dopadu predmetného zámeru na dopravu – jedná sa prioritne o posúdenie všetkých križovatiek v línií od križovatky Molecova/Karloveská po križovatku Dostojevského rad/Landererova.

Žiadam, aby do daného prieskumu boli zahrnuté prieskumy aj všetkých prejazdov pre vozidlá na električkovej radiále v predmetnom úseku (porovnanie súčasného stavu a stavu po rekonštrukcii električkovej trate dúbravsko-karloveská radiála). Žiadam o posúdenie dopadu celého zámeru vrátane fázy CPR-B a CPR-C. Upozorňujem na skutočnosť, že do daného posúdenia musí byť zahrnutá preferencia električkovej dopravy v predmetnom území v zmysle projektu rekonštrukcie.

3. Upozorňujem na skutočnosť, že navrhované dopravné riešenie v zmysle predloženého zámeru (prvý obrázok nižšie) je v priamom rozpore so zámerom rekonštrukcie električkovej trate, na ktorú bolo vydané riadne stavebné povolenie (druhý obrázok nižšie), žiadam zosúladiť zámer a spracovať dopravno-kapacitné posúdenie podľa reálneho stavu a nie fiktívnej omaľovánky.

4. Požadujem predložiť v ďalšej fáze EIA riadne vypracovaný hydrogeologický prieskum a doplniť posúdenie vplyvu stavby na vody, osobitne posúdiť dopad realizácie činnosti na zmenu hydrogeologických pomerov v dotknutej lokalite. Odvádzanie dažďových vôd do hlavného toku Dunaja nepovažujem za vhodné a žiadam o zachovanie dažďovej vody v území.

5. Požadujem predložiť dôkaz, na základe ktorého podľa strany 69 predmetného zámeru sa zvýši po realizácii zámeru „vplyv na pohodu obyvateľstva“ z -1 na +4. Posudzovanie vplyvov by malo posúdiť vplyv na obyvateľstvo ako celok (tj. vrátane všetkých obyvateľov Karlovej Vsi, Devína a Dúbravky, ktorí používajú predmetnú trasu na presun MHD resp. automobilovej dopravy) a nielen vplyv na „pohodu“ investorov danej stavby.

6. Žiadam, aby Ministerstvo životného prostredia SR vysvetlilo, v čom bol naplnený „výnimočný prípad“, aby v zmysle §22 ods. 6 bolo upustené od variantného riešenia daného zámeru. Nie je naplnená ani podmienka, že nie je pre predmetný zámer k dispozícií iná lokalita (viacero vhodných lokalít sa nachádza napríklad v Rusku alebo v Somálsku), tj. nie je dokázané, že predmetný zámer je tak výnimočný, že musí byť postavený na nábreží Dunaja. Chápem, že nie je v rozumových schopnostiach navrhovateľa nájsť inú technológiu na navrhovanú činnosť, to však neznamená, že iná technológia a spôsob budovanie zámerov v centre miest neexistuje. Odporúčam navrhovateľovi navštíviť akékoľvek mesto v západnej Európe pre inšpiráciu. Mám za to, že Ministerstvo životného prostredia SR porušilo zákon č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v znení neskorších predpisov tým, že upustilo od variantného riešenia.

7. Požadujem, aby posudzovanie vplyvov na životné prostredie bolo vykonané v zmysle §20 ods. 2 Zákona č. 24/2006 Z.z. pre celý zámer (tj. pre etapy CPR-A, CPR-B a CPR-C) spoločne. Žiadam dopravno-kapacitné posúdenie, posúdenie kapacity kanalizácie, odvádzanie dažďových vôd, index zelene, súlad s územným plánom, hlukovú štúdiu, svetlotechnickú štúdiu atď. vypracovať pre celý zámer, ktorý navrhovateľ účelovo rozdelil na tri časti.

8. Žiadam predložiť súhlas vlastníka – v prípade, ak sa zámer – hlavne akékoľvek úpravy miestnych komunikácií – má realizovať na cudzích pozemkov. V opačnom prípade ide opäť o omaľovánky.

9. Žiadam, aby bolo stanovené ako podmienka, že uličná čiara daného zámeru bude maximálne v línií navrhovaných chodníkoch – v žiadnom prípade, aby sa neumiestňovali stavby presahujúce vo výške nadzemných podlaží pozemky navrhovateľa (ako sa to stalo v prípade “rozkysnutého“ River Parku I).

10. Žiadam, aby do daného projektu bolo zapracované aj korporátne logo navrhovateľa (na obrázku socha bližšie) na čestnom a viditeľnom mieste. V minulosti bolo umiestnené priamo na nábreží, tam však trochu zavadzalo. Žiadam jeho presunutie a zapracovanie priamo do fasády daného zámeru.

Požadujem, aby Ministerstvo životného prostredia SR vydalo záverečné stanovisko k navrhovanej činnosti podľa zákona 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v zmení:

 Záverečné stanovisko k navrhovanej činnosti

Na základe výsledkov procesu posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie vykonaného podľa ustanovení zákona, pri ktorom sa zvážil stav využitia územia a únosnosť prírodného prostredia, význam očakávaných vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie vrátane vplyvu na chránené územia a zdravie obyvateľstva, z hľadiska pravdepodobnosti, rozsahu, trvania, povahy, miesta vykonávania navrhovanej činnosti, správy o hodnotení, posudku, stanovísk orgánov a organizácií dotknutých navrhovanou činnosťou ako aj ostatných stanovísk a za súčasného stavu poznania príslušný orgán

neodporúča

realizáciu navrhovanej činnosti „Polyfunkčný blok CPR-A”.

S pozdravom

Michal Drotován

www.drotovan.sk

Dušan Veselý: Alibizmus dopravného podniku

V MHD Dopravného podniku Bratislava akciová spoločnosť sa možno stretnúť s občanmi, ktorí hneď ako vystúpia, idú miešať betón!

Tiež ste sa s takými stretli? A nevadí to nikomu? Občan, resp. takí občania si pekne sedia. Na čalúnnených sedadlách nových električiek v zaprášených montérkach s bagančami na nohách.

Potom si tam sadne slečinka v bielych nohaviciach či sukni. To je napokon jedno. Aj hocikto v čistých džínach. No hlavne, že existuje platný PREPRAVNÝ PORIADOK. Citujem 
 
Tak som sa spýtal mailom na mediator@dpb.sk, že či o tom vedia a čo s tým akože chcú (chcú?) robiť.

Napokon urobte si obraz o tam na vlastné oči.

A.7.1 Do vozidla nemajú prístup alebo sa z prepravy môžu vylúčiť osoby, ktoré sú zjavne pod vplyvom alkoholu alebo iných návykových látok a osoby, ktoré pre chorobu, mimoriadne znečistenie odevov alebo z iných dôvodov môžu byť cestujúcim na ťarchu

Dostal som odpoveď od pani Ďurčovej Soni, bez upresnenia, akú pozíciu tam zastáva. No podla linku: http://www.dpb.sk/kontakt/pre-verejnost/ je uvedené, že je ombudsmanom.

Údajne "Otazkou je, kto určí, že odev je mimoriadne znečistený." a aj info, že "Problém nastupovania robotníkov v monterkách je žiaľ v celej MHD a nie len na linke č.4."

Potom sa teda občan má právo pýtať, že čo teraz akože ďalej?  

Navrhujem riešenie:

• Občania budú dávať tipy, v ktorých linkách a kedy sa stretávajú s cestujúcimi so znečisteným odevom

• DPB zabezpečí na uvedených linkách kontroly a cestujúcich so znečisteným odevom vykáže z vozidla. Plus môže kontrola kontrolovať aj platnosť cestovných lístkov (všetkých cestujúcich vo vozidle). Bola by to vlastne taká akcia 2 v jednom. Úplne jednoduché.

Odišla legenda Rendezu Milanko Svitek

Na nebeský obláčik odišla legenda Rendezu

MILANKO SVITEK starší (77)

Bolí, veľmi to bolí, keď na nebeský obláčik odíde človek, ktorý desaťročia vedel pohládzať ľuďom život, dodávať pohodu a úsmev zemi Rendezskej.

Milanko Svitek starší, známy nestor železničného života ako riadiaci strojmajster pri oprave rušňov, motorákov v Starom depe Rendez, vedúci organizačný ťahúň slávneho pomocného vlaku pri odstraňovaní nehôd na koľajisku, kde jeho neprekonateľné ironické glosy životných situácií, ľahký suchý anglický humor vždy dokázal zotrieť únavu a vyčerpanosť členov železničného pomocného vlaku. Do posledného dychu verný fanúšik Slovana, so vzácnou výsadou priamej účasti víťazného finále PVP roku 1969 v Bazileji, nevynechajúc nikdy po desaťročia zápasy I. ligy futbalov na štadióne Slovana. Bol nenahraditeľným ťahúňom a tvorcom dobrej rodinnej atmosféry pri množstve futbalových turnajov na Rendezi a jeho osobitý láskavý humor nikdy nemohol chýbať, keď práve prebiehali spoločenské a kultúrne akcie, aby ich osviežil typickou priateľskou Rendezskou atmosférou.

MILANKO SVITEK starší, patril si a budeš navždy patriť do pomyselnej historickej siene „OSOBNOSTÍ RENDEZU“, kde si svoj život poľudšťoval práve vo chvíľach, keď sme to mnohí Rendezáci potrebovali najviac.

S úctou na teba nikdy nezabúdajúca veľká rodina Rendezákov.

Cyro Sekerka 

s partiou smútiacich chlapcov RealRendez

Daša Ostertágová: Nepokojné detstvo vojnovej generácie

Nuž, čo povedať. Sme generácia, ktorá toho prežila viac než dosť. Narodili sme sa v nepokojnom predvojnovom a vojnovom období, o tom čo nás čaká, sme my deti nemali ani potuchy. Žili sme svoj detský život s radosťami i odretými kolenami, s plačom i smiechom. Iba nám občas chýbal tato, niekedy mama alebo obaja a na naše otázky „babi, kde je tato?“ bola krátka odpoveď „Tato je v robote“. „A mama je kde?“ „Tiež je v robote,“ odpovedali babka Estera, ktorá boli stále pri nás deťoch. V tom čase sa starým rodičom a v mnohých rodinách aj rodičom ešte vykalo.

A potom to prišlo. Letecké nálety, bombardovanie, výbuchy, zima a často aj hlad. Aj, keď som bola ešte len dieťa v útlom veku, spomienky na hrozné časy sa vracajú a vracajú. Dodnes nemôžem zabudnúť, ako často sme v noci utekali do krytu, či do hôr, do skrytej chalupy, či bunkru, kde sme miesto v teplej voňavej postieľke s perinkou spali na drevenej lavici, vystlanej lístím, či machom alebo senom, pokryté miesto bielej voňavej plachty starou, možno aj špinavou dekou. Pamätám si, že tieto deky veľmi pichali a škrabali. Miesto rozprávky na „dobrú nôcku“ nás deti uspával hukot motorov lietadiel, streľba a výbuchy bômb. Niekedy sme takto žili aj niekoľko dní. Často sa stávalo, že sirény včas neoznámili nálety a bombardovanie a babka či mama nemali času zobrať ani dostatok jedla, ani oblečenie. Bolo nám zima a vtedy sme mali aj hlad. O mlieku a teplom jedle sme vtedy ani nesnívali, iba sme plakali a plakali a aj to len potichučky, aby nás niekto, potulujúci sa v hore, nepočul a nevysnoril. To by mohol byť náš koniec!! Aj dnes počujem tichučké slová našej babky „Deti buďte ticho, počujú nás Nemci alebo iní špehúni a bude zle. Možu nás aj postrílat.“ Toho sme sa naozaj báli.

Najčastejšie celú rodinu prichýlili tetka Kristína, sestra mojej babky. Lebo strýc Štefan Mičunek, ich muž, boli horár a v hore poznali každý krík, strom aj peň. A kto nás kopu detí nakŕmil? Nuž bola to našej prababky Terezky Polakovičovej koza Ruža. Prababka ju vodili so sebou a keď nálety a bombardovanie boli čoraz hustejšie, nechali kozu Ružu u Mičunkov, teda u tetky Kristíny a pri ich dcérach Karolke, Filke a Hanči. A dôvod? Ten vedeli prababka svojím sedliackym rozumom logicky a po svojom vysvetliť: „Aby dzeci mjeli co jest a nebyli hladné, nášak nač tu kozu mám, háá?“

Detí nás tam bolo ako smetí a najviac sa o nás starali tety Karolka, Filka a Hanča. Boli to dcéry tetky Kristíny. Najviac však hnevali chlapci – bratranci Zdeno, Jaro, Stano, Tóno a ďalší Jaro, ktorí boli od nás dievčat starší. Z dievčat sme tam boli ja, Zdenka, Alica, Ivona, na viacerých sa už nepamätám, boli sme predsa deti vo veku od troch do pätnásť rokov. A ako všetky deti ani my sme vážnosť situácie až tak tragicky nebrali a žili sme v tom, že to tak musí byť, preto sme vystrájali, ako by sa nič nedialo.

A takto sme v strachu aj radosti prežili vojnu, aj bombardovanie Bratislavy, chemického centra Apolky. Túto zbombardovali naposledy a dodnes si pamätám, ako sme so strýkom Silverom ďalekohľadom pozerali na strašne hustý čierny dym, ktorý sa ešte niekoľko týždňov tiahol po oblohe na všetky strany od Dynamitky, ako výstraha niečoho zlého, čo sa nemalo nikdy stať a nemalo tu byť. Prečo aj nie, veď tam vtedy zahynulo veľmi veľa čestných a pracovitých ľudí. O niekoľko dní sme sa zase z toho istého miesta ďalekohľadom pozerali, ako prišli ruské vojská, ktoré nás oslobodili od fašistov. Vtedy som ešte nevedela, že môjho krstného tatu podnikateľa Henčla, ktorý sa bol pozrieť, čo mu zostalo z jeho majetku, veľkej píly, skladu na drevo a rybníka, títo osloboditelia zastrelili. Strelili ho rovno do hrvoľa na krku. Krstný tato im nerozumel, keď sa ho v ruštine pýtali: „No, kto ty? Ty kapitalist?“ Nevedel, čo im má odpovedať, preto iba potriasol hlavou a oni si to vysvetlili tak, že asi súhlasí a tak ho považovali za kapitalistu!! Dozvedela som sa to až na pohrebe, čomu som ja vtedy ako 5 ročné dieťa nerozumela. Krstný tato mi chýbal, mal ma rád. Ostala mi len jedna rodinná fotka.

A kde bol náš tato? Ako vojak z povolania bol na fronte. A mama? S niekoľkými ženami z Račišdorfu dostávali správy, na základe ktorých potom zisťovali, kedy budú cez Račišdorf a Rendez prechádzať transporty so zajatcami, ktorých Nemci viezli na istú smrť, do koncentračných táborov. Boli to väčšinou partizáni alebo ľudia židovského či rómskeho pôvodu. Tieto transporty strážili nemeckí vojaci, ktorí boli pri každom vagóne po zuby ozbrojení. Už len pokus zozadu otvoriť niektorý vagón, aby mohli väzni z neho ujsť, bola odvaha nad odvahu a túto odvahu mali naše matky. Po otvorení niektorého z vagónov jedna skupina žien pomáhala väzňom z vagóna vyskočiť a následne ich usmerňovali, kade majú utekať a kam. Druhá skupina žien, ktoré ovládali nemčinu, ako moja mama, pani Horáková, Micla Mičunková, tetka Polakovičová a ďalšie, zase nemeckých strážcov zabávali, aby odpútali ich pozornosť od vozňov, v ktorých boli uväznení zajatci a tým, ktorí nevládali z vagóna vyskočiť, aby im mohli hoci s veľkým rizikom podať aspoň kúsok chleba, ovocia alebo vody, prípadne pomôcť týmto zúboženým a na smrť odsúdeným ľuďom útek z týchto transportov. Keďže Račišdorf bola aj významná vinohradnícka oblasť, nemeckým vojakom sa ušlo aj dostatok dobrého a kvalitného vína, čím boli povoľnejší a ich ostražitosť strážiť transporty bola otupená.

Verte, že ani jedna z týchto žien to nerobila zo samopašnosti, ani z túžby po dobrodružstve, ale považovali to za svoju povinnosť a česť, pomôcť aspoň niektorým z nich a zachrániť životy väzňom, ktorých nevinne odvážali na smrť. Bolo to veľmi riskantné. Žiadna z týchto žien nikdy nevedela, či sa ešte vráti domov k svojim rodinám, najmä k nám deťom. Ale my deti sme o ničom nevedeli. Čo by nám asi povedali, keby sa nám mama nevrátila? To si vôbec neviem predstaviť! Dnes viem len to, že to boli hrdinky, ktoré by si tiež zaslúžili obdiv a uznanie. Avšak to sa im nikdy nedostalo!!! Nasadzovali svoje životy len preto, aby zachránili život iným, ktorí by sa domov k svojim matkám, otcom, deťom a manželkám pravdepodobne už nikdy nevrátili.

Na jedného z nich, ktorý sa u nás v dome tiež ukrýval, si ešte pamätám. Bol to pán Vrábel z Varína a tiež si pamätám, ako si pre neho prišla jeho manželka s malým dieťaťom, chlapčekom ešte v perinke na rukách a s plačom ďakovala mame aj babke. Pamätám si, ako rýchlo museli odísť, aby ich nik nevidel, lebo zradcov, gardistov a podobných vagabundov bolo vtedy v okolí Račišdorfu a Rendezu veľa. Našťastie sa im to v otcovom obleku podarilo.

Druhým, ktorý sa u nás ukrýval, bol pán Treskoň, mám dojem, že z Bratislavy a mal u nás schované aj nejaké osobné veci, doklady a nábytok. Pre tieto si potom po všetkom tom nešťastí, ktoré vôbec nemuselo byť, po nejakom čase prišiel. Čo si ešte pamätám, vždy spomínal svojho syna Adama. V Bratislave bola po ňom pomenovaná aj ulica Treskoňova.

Ale čo sa neskôr s jedným aj druhým potom stalo, neviem.

Po vojne bol Račišdorf premenovaný na Raču, čo bolo z historického, ale aj praktického pohľadu prístupnejšie.

Výňatok z pripravovanej knihy

D. Ostertágová-Štrbová – „Dotyky generácií“.

Názov sa v konečnom štádiu môže zmeniť.

Súvisiace články:

Spomienky ~ Zdenka Luzar-Mičunková

Moja babka ~ Zdenka Luzar-Mičunková

Ty sa tu bavíš a my nemáme Alinky! ~ Vojtech Mičunek

Dedečku! ~ Jaroslav Mičunek

Pýcha na ulici a h...o v truhlici...

Nemecký kultúrny dom – naša pýcha, budova, ktorej fotografia nesmie chýbať na žiadnych propagačných materiáloch o Rači. Zvonka opravená, s krásnou strechou, fasádou. Vo vnútri zrekonštruovaná fotogenická sála. Vymaľovaná Červená lisovňa, konečne s privedeným osvetlením. A to je všetko. Ostatné priestory akoby boli od macochy. Jeden by čakal, že i keď pomaly, ale každým rokom sa niečo opraví. Ako doma. Nie je hanbou, že nemáme na to, aby sme budovu zrenovovali naraz. Ale hanbou je, že doteraz nie je určená jasná vízia jej celkového využitia, nejaký plán... vlastné investície? Prenájom? Treba sa tomu venovať. Ale kto? Oddelenie správy majetku? Prednostka? Starosta? Poslanci?

V roku 2011 nám starosta Pilinský predstavil svoju megalomanskú víziu výstavby amfiteátra. Jeho predpokladaná investícia bola viac ako 1 milión Eur. Predstavoval si – a možno tomu aj veril, že jednu tretinu zaplatí Hlavné mesto, druhú Bratislavský samosprávny kraj a tú poslednú tretinu sme mali zvládnuť vlastnou investíciou.

Priznám sa, predstava, že by sme mali ísť do takejto investície, sa mi od začiatku nepozdávala a privítala som, keď sa od nej upustilo. Dúfala som, že keď sa starosta cítil na to, že by sme boli schopní zafinancovať tretinu z viac než miliónovej investície, že takéto peniaze môžeme použiť na ďalšiu rekonštrukciu NKD. Tu však bola snaha zbaviť sa investície do NKD a niekomu ho prenajať. Otočilo sa tam veľmi veľa ,,čumilov“, ale každého odradili predpokladané nemalé investície do majetku, ktorý by mali len v nájme.

V tom istom čase sa zmobilizovalo niekoľko sto obyvateľov Rače a podpísalo sa pod petíciu, v ktorej sa jasne vyjadrili proti zámeru NKD predať alebo prenajať. Ako dôvod uviedli, že NKD bol postavený obyvateľmi Rače, a preto patrí Račanom a má zostať v správe MČ. Jeden by čakal, že na základe týchto udalostí sa MČ dohodne na konkrétnom zámere a postupne ho bude realizovať. Ale budova 6 rokov nevidela vyššie investície, na jej dokončovanie sa akosi v rozpočte nikdy nemyslí. Za posledných 6 rokov sa vymaľovala Červená lisovňa, zaviedlo sa do nej osvetlenie, vybrúsila a nalakovala sa drevená podlaha v sále NKD (predtým elegantná tmavá podlaha sa zmenila na bledú a pôsobí ako podlaha v sokolskej telocvični) a opravovala sa kanalizácia z dôvodu jej neustáleho upchávania.

Buďme realisti, v súčasnosti je ťažké predstaviť si, ako by mala celá budova NKD fungovať absolútne bez prenájmov. Treba však rozlišovať prenájmy krátkodobé a dlhodobé. V rámci krátkodobých prenájmov sa prenajíma spoločenská sála, dala by sa aj Červená lisovňa. Spoločenskej sále chýba funkčné zázemie, pri konaní spoločenských podujatí sa musí externe vybavovať caterig. A aj cateringové spoločnosti majú problém sa niekde „upratať“. Červená lisovňa nemá prístup k toaletám, návštevníci musia použiť toalety pri sále v NKD. Pri väčších podujatiach tu prichádza ku kolíziám.

Vyhlásiť verejnú súťaž na prenájom bývalej vinárne „U kmotrov“, ale s tým, že MČ by sa vlastnými prostriedkami podieľala na jej rekonštrukcii, by NKD pomohlo. Priestor s vyspravenými stenami, podlahami a vybudovanými toaletami by sa určite prenajal ľahšie ako priestor v pôvodnom stave, teda v horšom ako v pôvodnom...

Funkčná reštaurácia alebo vináreň by sa stala srdcom NKD, ktoré by pumpovalo do ostatných priestorov život. Klubovne miestnych spoločenských organizácií, knižnica, tanečná sála... V projekte sa rátalo s prepojením reštauračnej časti so spoločenskou sálou v priestore foyera. Doteraz tieto priestory oddeľuje len sadrokartónová stena, za ktorou sú základy tak chýbajúcich toaliet.

Celá budova NKD je podpivničená. Pivnice sú unikátne, ale prázdne. Nevyužité. Bolo veľa plánov, nápadov... ale len v rovine – KEBY...

Až prišiel jeden konkrétny. Prenajať jednu z pivníc na uskladnenie vína. Poviete si super, konečne. Prvá lastovička. Nemám nič proti zámeru uskladňovať v pivnici NKD víno, napokon, na tento účel bola pivnica postavená. Ale to, čo nasledovalo, nie je v poriadku. Zámer prenajať pivničné priestory predložil poslanec a bývalý vicestarosta našej MČ ako prípad hodný osobitého zreteľa. Zastupiteľstvo mu priestory prenajalo na neuveriteľných 20 rokov, podotýkam, že žiadal na 30. Nie je to u nás v poriadku, aby sme na takú dlhú dobu prenajali priestor, ktorého funkčné využitie ako celku nám ešte nie je známe, súkromnej firme. Keby sa pivnice prenajali Račianskemu vinohradníckemu spolku, bolo by to z môjho pohľadu v poriadku. Ale aby si osobitný zreteľ v tomto prípade uplatňovala súkromná firma v poriadku nie je.

Čo ďalej s NKD? Na stavebnej komisii i počas rokovania posledného Miestneho zastupiteľstva som navrhla, aby sa do NKD presťahoval Miestny úrad z Kubačovej ulice. Budova MÚ na Kubačovej ulici už dávno nespĺňa požiadavky doby na účel, ktorý momentálne zastáva. Navyše je nutná jej celková rekonštrukcia. Počas rekonštrukcie by sa mal úrad presťahovať niekam do podnájmu, čo sú ďalšie zbytočne vyhodené peniaze. Ako pozitíva umiestnenia úradu v NKD som uviedla nasledovné: vlastné parkovisko, ľahká dostupnosť pre obyvateľov aj z okrajových častí mestskej časti električkou i autobusom, po prebudovaní možnosť využívania lisovne aj ako sobášnej siene. A nemenej dôležitý fakt, že hrubá stavba je hotová a naša.

Čo myslíte Račania, je to až taký nezmysel?

Monika Luknárová

poslankyňa MČ Bratislava-Rača

nezávislá kandidátka na poslankyňu BSK

Ingrid Vanerková: Starosta chce predať pozemky pri Katolíckom kultúrnom dome (1)

Starosta chce predať pozemky pri Katolíckom kultúrnom dome

Prípad hodný osobitného zreteľa

Predstavte si, že vlastníte budovu a priľahlý pozemok. Oboje má v dlhodobom nájme vlastník susedného pozemku. Časom nájomca prejaví záujem odkúpiť celý váš pozemok za cenu určenú znalcom. O ponuke nemáte problém uvažovať, rozhodujúca bude ponúknutá cena. Lokalita je zaujímavá, budovu si chcete ponechať. Vaša otázka znie: „Ak susedovi predám celý pozemok, nebudem nakoniec musieť kvôli obmedzenému prístupu predať pod cenu aj budovu?“ Nechcete rozhodovať sám, idete sa poradiť. Pravdepodobne sa rozhodnete predať iba tú časť pozemku, ktorú nepotrebujete, a to za cenu, ktorú si určíte.

Prečo uvedená úvaha?

V apríli t. r. som zistila, že Komisia životného prostredia, výstavby, územného plánovania a dopravy (KŽPVUPaD) má 26. apríla prerokovať Návrh na predaj pozemkov parc. č. 724/1 a 2, 728/15, 47, 48, 49 a 50 v k. ú. Rača na ulici Pri vinohradoch. Ako prípad hodný osobitného zreteľa. Ide o pozemky v bezprostrednej blízkosti Katolíckeho kultúrneho domu (KKD) so vstupom z Detvianskej ulice. Spolu s budovou ich má v dlhodobom nájme Villa Vino Rača, a. s., a sú súčasťou hospodárskeho dvora pri budove bývalého JRD ZČSSP, resp. PPD Rača a družstevného domu Račan.

V čom je problém?

V tom, že predaj pozemkov podľa predloženého návrhu zamedzí prístup ku KKD (bývalé kino Nádej) zo zadnej strany budovy. V minulosti tam boli bezpečnostné východy pre návštevníkov a vstupy pre technicko-prevádzkové zabezpečenie budovy. Neviem, aké je súčasné dispozičné riešenie budovy KKD, no som presvedčená, že mať plnohodnotný prístup k vlastnej nehnuteľnosti je v záujme každého vlastníka, resp. osoby zodpovednej za nakladanie s majetkom. A platí to aj pre KKD.

Na komisii ŽPVUPaD

S úmyslom predložiť svoje pripomienky som požiadala o možnosť vystúpiť na zasadnutí Komisie ŽPVUPaD dňa 26.4.2017, keďže občan môže vystúpiť iba v prípade, že jeho vystúpenie odsúhlasia členovia komisie. Po hodine čakania mi súhlas s vystúpením komisia udelila. Návrh na predaj pozemkov uviedol Ing. Sisák. Vystriedal ho starosta Mgr. Pilinský a začal pripomienkovať jeho úradom pripravený návrh. Nakoľko pripomienky starostu boli obsahovo totožné s mojimi a v diskusii zaznela potreba vypracovať rozdeľovací geometrický plán (GP), úvaha neodpredať všetky pozemky a iné odporúčania, predniesla som iba požiadavku zachovať priamy prístup k budove KKD zo zadnej strany. Poukázala som pri tom na osobu záujemcu o kúpu pozemkov a na jeho vzťah k dodržiavaniu platných zákonov. Stručne: Villa Vino Rača, a. s. je povinnou osobou v desaťročia sa vlečúcom správnom konaní vo veci oprávneného reštitučného nároku niektorých obyvateľov Rače na navrátenie vlastníctva k pozemkom. (Priebeh rokovania komisie je zachytený v zápisnici č. 03/2017.)

Niekde tu sa mohol text skončiť, keby...

V predvečer rokovania miestneho zastupiteľstva (MZ) naplánovaného na 4.7.2017 som sa dozvedela, že jedným z bodov programu je o. i. schvaľovanie odpredaja predmetných pozemkov. Vo zverejnenom materiáli sa uvádza, že geometrický plán na rozdelenie pozemkov bol vypracovaný, no GP ešte nebol do registra „C“ zapísaný. Navrhovaným odpredajom pozemku parc. č. 724/2 vo výmere 21 m2 by mohlo dôjsť k obmedzeniu priameho prístupu k zadnej časti budovy KKD. Zistila som, že informácie uvádzané v predkladanom materiáli nie sú v súlade s informáciami zapísanými na LV č. 1 k. ú. Rača. A predkladaný materiál neuvádzal ani informácie o rokovaní starostu p. Pilinského s majetkovoprávnym odborom Okresného úradu (OÚ). Keďže som sa na rokovaní MZ nemohla zúčastniť, zaslala som svoje zistenia mailom p. starostovi aj niektorým poslancom MZ s prosbou pozastaviť schvaľovací proces predaja predmetných pozemkov. Výsledok: navrhnutý predaj pozemkov poslanci neodsúhlasili. Zatiaľ. (Priebeh rokovania zastupiteľstva zachytáva zápisnica s uznesením č. 315 - 334 a záznam o hlasovaní.)

Po zastupiteľstve som sa obrátila na majetkovoprávny odbor OÚ s otázkou, či starosta MČ Rača v súlade s odporúčaním Komisie ŽPVUPaD s okresným úradom rokoval o odkúpení pozemku reg. C parc. č. 728/1. Z písomného vyjadrenia OÚ vyplýva, že také rokovania sa neuskutočnili, pretože ich starosta neinicioval.

Ako to je, pán starosta?

Vysvetliť rozpor medzi ústnym vyjadrením p. starostu na komisii a jeho nekonaním vo veci odkúpenia uvedeného pozemku prislúcha p. starostovi. Ako aj vysvetlenie, prečo ku dňu rokovania MZ 4.7.2017 o predaji pozemkov nebol vydaný predchádzajúci súhlas primátora k prevodu vlastníctva predmetných pozemkov. Čl. 80 Štatútu hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy taký súhlas vyžaduje.

Tento text bude mať ešte pokračovanie.

Ingrid Vanerková

predsedníčka pozemkového spoločenstva Urbár Rača

riaditeľka neziskovej organizácie Humno

Rozhovor s Jánom Mrvom, kandidátom na predsedu BSK

Prečo si sa rozhodol zbierať podpisy?

Som 11 rokov starostom u vašich susedov vo Vajnoroch. Mnohí ste mňa a moju robotu už zaregistrovali. Dal som vo Vajnoroch dokopy dobrý tím, dlho nás trápilo, že sa u nás veci hýbu pomaly. Trochu sme do toho kopli, urobili kus dobrej práce, ľudia to oceňujú a najmä zažívajú na vlastnej koži zmeny k lepšiemu. Moji priatelia a známi, s ktorými som bojoval proti herniam v Bratislave a za lepšiu regionálnu dopravu okolo križovatky Triblavina, si všimli moju bojovnosť a oslovili ma, či by sme podobný tím nevyskladali na úrovni kraja. Povedali sme si, dobre, ale skúsime najskôr pozbierať podpisy. Tak zistíme, či je záujem o zmenu. Ak sa ľuďom naša bojovnosť zapáči, zabojujeme o ich hlas vo voľbách a potom za ochranu ich záujmov. Tí, čo ma poznajú, vedia, že bojovať viem tvrdohlavo, ale rovnako viem a chcem počúvať ľudí.

Koho si prizval do tímu?

Bojovníkov, za ktorých hovoria výsledky a charakter – mestskú poslankyňu Luciu Štasselovú, občianskeho aktivistu Mateja Vagača, cykloaktivistu Petra Kľučku, podnikateľa Petra Kremského, experta na životné prostredie Michala Drotována, vinohradníka Mariána Pavelku, herca Štefana Bučka, futbalistu a vajnorského poslanca Mariána Zemana a ďalších.

  

Čo všetko ich oslovilo na tvojej práci pre Vajnory?

Na prvom mieste sú určite cyklotrasy. Postavili sme už roky naprojektovanú cyklotrasu JuRaVa a pre dobrý výsledok spojili tri samosprávy – Svätý Jur, Raču a Vajnory. Cyklotrasa má 28 kilometrov a bola postavená v roku 2014. Máme naprojektované pokračovanie do Ivanky pri Dunaji a k Malému Dunaju. Postavili sme aj mestskú cyklotrasu Rendez ako prototyp jednosmernej cyklotrasy popri ceste, ktorou sa dostanete ľahko do práce. Ďalej sú to školy, do ktorých je pre deti radosť chodiť, sám mám dcéru školáčku. Starším žiakom sme zrekonštruovali základnú školu, zateplili ju, vymenili okná a strechu, vymaľovali triedy, zmodernizovali učebne a obnovili kuchyňu aj jedáleň, a to všetko bez EU fondov. V roku 2010 sme postavili novú materskú školu pre 125 škôlkarov. Deťom, ale aj dospelákom sme postavili osvetlené a ohradené multifunkčné ihrisko s doskočiskom a troma bežeckými dráhami. Návštevníci aj domáci oceňujú nový Park pod lipami. V roku 2014 tam pribudli lavičky, zastrešené pódium, fitness cvičiská, zrenovovali sme chodníky, pridali petangové a detské ihrisko. No a aby bol u nás čulý život, postavili sme nový dom kultúry tiež bez Eufondov, kde našiel svoj domov Vajnorský okrášľovací spolok, folklórny súbor, dychovka, skauti, seniori, a tiež knižnica a učebne pre žiakov umeleckej či jazykovej školy. Na dôvažok, opravujeme si sami výmole a chodníky a aj ich sami čistíme.

Očividne si zapálený Vajnorák, tak prečo ťa trápi celý Bratislavský kraj?

Som Vajnorák, žijem tu s manželkou, vychovávame tu naše tri deti a chcem, aby vo Vajnoroch vyrástli aj moje vnúčatá (vyzerá, že prvé bude na jeseň). Ale nedá sa hrať len na vlastnom piesočku, všetci patríme do bratislavskej metropoly, aj tí smerom na Malacky, Malé Karpaty, Pezinok a Senec. Mali by sme byť krásnym hlavným krajom Slovenska.

Čo ťa spája a púta k Rači, Krasňanom a Východnému?

Moji starí rodičia pôvodom z Chorvátskeho Grobu bývali ako železničiari na Rendezi a sú spomínaní aj v knihe o Rendezi, neskôr postavili dom vo Vajnoroch. Filipovičovci bývali v tých malých domčekoch pri železnici, kde dnes stoja vysoké domy – paneláky s potravinami, a ja som tam chodil z Vajnôr za mojím ujom Ferom, ktorý tam potom býval a mali tam krásnu veľkú hojdačku. Chodil som aj za krstnou, ktorá robila na točni - otáčala lokomotívy vlakov a dávala ich na jednotlivé koľaje k svojim súpravám. Dôverne teda poznám Rendez, ale aj Raču, kam som s babkou chodil z Vajnôr na trh predávať prebytky našej záhrady. No a moje deti – syn Marek a dcéra Miška, keďže najbližšie gymnáziá máme v Rači, chodili na Hubeného – stále tam je aspoň tretina Vajnorákov, tak ako kedysi na Čachtickej. Keďže som profesijne geodet, tak som mal roky geodetickú firmu na Peknej ceste, kde bola evidencia nehnuteľností, neskôr kataster. No a sám som žil jeden a pol roka na Barónke v najvyššom račianskom dome na Úžinách a mal z 11. poschodia úplný prehľad nielen o Rači, ale aj o širokom okolí.

Čo by si chcel zmeniť a zlepšiť pre Račanov, Rendezákov a Krasňančanov?

Spolu s Mišom Drotovánom veľmi veľa. Chcel by som vám postaviť pokračovanie cyklotrás, urobiť odstavné parkovisko pre autá, čo prichádzajú do mesta. Zlepšiť MHD zapojením vlakov do systému, obnoviť 155-ku, vláčik, čo by chodil z Vajnôr cez Rendez na Vinohrady. Oveľa častejšie by mali chodiť vlaky aj z Pezinka. Chceme zharmonizovať BID-ku (Bratislavská Integrovaná Doprava) tak, aby nebol súbeh vlakov a autobusov v rovnakom čase. Na to chcem urobiť zber dát od jednotlivých samospráv v kraji , aby sme vyhodnotili potrebu využitia menších mikrobusov v hromadnej doprave, tak ako je to v Brne. Zároveň chcem presadiť využívanie športových a školských areálov župy pre širokú verejnosť, vrátane nového športového centra Na pántoch (aj s BMX dráhou).

Aký máš názor na nekontrolovanú výstavbu v Rači a ako ty riešiš developerov vo Vajnoroch? Čo na nich platí?

Pre mňa je najdôležitejšia kvalita bývania ľudí v kraji. Pri dnešnom stavebnom zákone a územnom plánovaní to majú samosprávy ťažké, ale dá sa to, len to chce odvahu. Som starosta, ktorého developeri nemajú radi, lebo redukujem a regulujem výstavbu spolu s našou stavebnou komisiou, a to aj napriek často prehnaným požiadavkám developerov. Developeri chcú zarobiť veľmi veľa, ale územie to neznesie, a tak ich spolu s komisiou presvedčím na základe zákonov a možností mestskej časti a jej dopravnej infraštruktúry a občianskej vybavenosti, že ich stavba bude 3x menšia ako chceli, alebo nebude vôbec. A oni po chvíli váhania súhlasia aj s tým, keď nemajú na výber. Zákony nám to aj dnes dovoľujú robiť – napríklad cestný zákon. Cez ne si vieme vydobyť podmienky mestskej časti, aby výstavba bola na prospech aj existujúcej zástavby aj ich projektu. Je dôležité, aby starosta a komisia boli pre developera silní partneri a nie slúžky.

Doteraz si žil i pracoval na rôznych miestach v bratislavskom kraji.

V tomto kraji som sa narodil, vo Vajnoroch, odkiaľ mám starých rodičov. Potom pred školou som žil krátko v Karlovke a v Dúbravke a základnú školu a gymnázium som vychodil v Petržalke, kde som hral viac ako desaťročie aj futbal za Matadorku. Preto poznám dôverne všetky štadióny v Bratislave a okolí a je mi smutno za tými cca 42 futbalovými ihriskami, čo sa už zastavali. Za babkami som chodil na Devín a do Vajnôr. Moja obľúbená triedna učiteľka, dejepisárka zo základnej školy, je dokonca v mojom tíme a ona ma naučila láske k histórií. Chcel som byť archeológ, ale nakoniec som na STU študoval za geodeta a ako zememerač som sa dlhé roky úspešne živil a pobehal som krížom krážom mesto aj celý kraj. Moja manželka je tiež geodetka, pôvodom z Dúbravky, kde som s ňou aj žil a svadbu sme mali v Modrom kostolíku v centre mesta.

Kraj má však silné slovo aj v sociálnych službách a v strednom školstve.

Áno, keď to Vajnory potrebovali, postavili sme novú škôlku a „kulturák“, a to bez EU fondov. Je, žiaľ, realitou, že aj náš kraj starne, preto potrebuje viac menších domovov sociálnych služieb. Naši seniori si celý život platili dane a zaslúžia si adekvátne služby tam, kde už rodina a najbližší nestačia. Spolu s tímom sme videli zastaranosť a nedôstojnosť domovov sociálnych služieb, preto postavíme nové a zrekonštruujeme tie existujúce. Postavíme aj špeciálne zdravotné zariadenia pre postihnutých. Čo sa týka škôl, s tímom zaberieme tak, aby stredné školy v našom kraji boli prepojené s trhom práce, viac reagovali na to, čo potrebuje a aby študenti už počas stredoškolského štúdia získali prax vo svojom odbore.

Viem, že sa pri zbieraní podpisov ľudí v ankete pýtate, čo by sa podľa nich malo zmeniť v našom kraji. Určite však s tímom už máte základnú predstavu, za čo by ste radi v kraji zabojovali.

Áno, veľa sa o tom zhovárame a ľudia nám to zatiaľ schvaľujú. Na prvom mieste je to plynulá doprava, ktorá nám prinesie viac voľného času. Prečo by sme ním mali mrhať v hodinových kolónach a zápchach? Počuli ste o pálffyovskej legende so zlomeným kolesom, ktoré je v erbe BSK? Akoby zakliala dopravu v našom kraji. Stačilo. Odkliatie chce vytrvalého župana a ja sa hlásim. Prekopeme Bratislavskú integrovanú dopravu, zharmonizujeme vlakové a autobusové spojenia. Musí sa začať spolupráca s mestom na zlepšení dopravy. Nedá sa to riešiť oddelene. V blízkosti konečných zastávok MHD postavíme záchytné parkoviská, električkové trate, tie v spolupráci s mestom predĺžime na okraje mesta. Prímestské vlaky musia premávať častejšie a autobusovú dopravu – mikrobusy – napojíme na vlakové spoje.

Ale o Tebe sa najviac hovorí ako o budovateľovi cyklotrás.

Áno, preto mám v tíme Petra Kľučku, národného koordinátora cyklodopravy. Chceme, aby sme v kraji mali sieť cyklotrás ako vo vyspelej Európe. Je ich stále viac, no treba ich prepojiť. Chceme, aby cyklotrasy začal projektovať, stavať, udržiavať a vyznačovať kraj. Prečo by sme mali závidieť susedným krajinám a nadávať na tie naše neprepojené trasy a mizerné úseky? Vieme to robiť v okolí Vajnôr a budeme to robiť aj na kraji.

Na záver stručne a jasne: prečo by Račania mali voliť za župana práve Jána Mrvu?

Ako jediný kandidát reálne riešim dopravu a jediný na to mám aj tím ľudí a komplex opatrení, ktorými to dokážem zmeniť: od väčšieho využitia železničnej dopravy a predĺženia električiek, cez vybudovanie záchytných parkovísk, kolektorov, štvrtého pruhu seneckej diaľnice a pezinského obchvatu, až po rozšírenie siete cyklotrás ako ciest do roboty v meste i v regióne. V tíme mám aj ľudí, čo riešia stredné školstvo a seniordomy. Račania ma poznajú a vedia, že spolu dobre spolunažívame nielen kvôli cyklotrase JURAVA. Okrem toho sa spolieham na račianskeho poslanca a kandidáta na poslanca BSK Miša Drotována. Ten detailne pozná problémy Rače, Krasňan a Rendezu a takto spolu vieme Rači pomôcť najviac.

Pýtali sa Michal Drotován

kandidát na poslanca BSK

a Miro Ščibrany