(Ne)závidím

Čo nemám a čo mám, o čom snívali tí, čo nedožili a ako žijú (možno) tí, čo nesnívajú.  Alebo "keby sme boli králi".


"Kdybys byl králem a mohl mi dát, 
jen jakoby darem,
svoji zemi či stát,
když koupíš mi zámek a ze zlata štít a sbírku všech známek, 
já nebudu chtít."

Sú texty, melódie a interpréti. V tomto prípade pesnička "Závidím" - Naďa Urbánková a Jiří Grossmann.

Sú veľké poklady,splnené túžby a aktéri. Aj ja ešte som.

"Vždyť já chci jen žít jak žít se má, a o nic víc, je to jen má touha šílená."

Sú ľudia, ktorí poznajú vlastné túžby. Sú tiež ľudia, ktorí o nich nevedia, ale plnia si ich. A sú aj ľudia, ktorí nevedia, že nevedia. Máte chuť nežiť? Nemáte chuť žiť? Chýba vám sila? Čas? Čokoľvek? Tak čítajte prosím:








"Závidím řekám, vidím je téct, závidím chlebům, cítím je péct,
závidím ohňům voňavý dým, závidím růžím a nepochodím,
závidím včelám medový ráj, závidím dubnu, ze přivádí máj. 
Modrému mráčku volnost závidím a to věc je zlá, 
studentu v sáčku lásku závidím a to věc je zlá, a-a-á.
Závidím cestám, že mohou vést, 
závidím stromům okolo cest, 
závidím loukám srpnový žár,
závidím horám potoků pár, 
závidím houslím stříbrný hlas, 
závidím mořím prostor a čas.
Modrému mráčku volnost závidím a to věc je zlá, 
studentu v sáčku lásku závidím a to věc je zlá, a-a-á.
Závidím cestám, závidím jim, 
závidím stromům, závidím jim, 
závidím loukám, závidím jim, 
závidím horám, závidím jim,
závidím houslím, závidím jim.... "

Ešte stále vám niečo chýba?

Posledná pesnička Jirku Grossmanna, ktorú naspieval pred tým, ako podľahol leukémii.

Ešte stále vám niečo chýba?

Skúsme to povedať tým druhým, prosím!

Silvester a oslava Nového roka môže vtákom, iným voľne žijúcim živočíchom, ale i mnohým domácim miláčikom v mestách pripadať ako koniec sveta. Výbuchy rôznych druhov pyrotechniky so svetelnými efektmi vytvárajú nepredstaviteľný stres. Posledný deň v roku pripomína vojenské cvičenie a vtáky sa zúfalo snažia uniknúť čo najďalej od extrémneho hluku.

„Filozofia vytvárania hlučných osláv bola v histórii chápaná ako nástroj na  odplašenie zlých duchov. Súčasné pyrotechnické prostriedky sú však podstatne sofistikovanejšie, prístupné širokej verejnosti a pre to sú aj masívne využívané Zimujúce vtáky sú často skoncentrované v mestách, kde nachádzajú viac potravy ako v okolitej zasneženej prírode. Lákajú ich tam aj rôzne kŕmidlá, ale i odpadky. Okrem toho vtáky s obľubou nocujú v mestských parkoch, záhradách na cintorínoch, kde sú menej ohrozované predátormi.“ – vysvetľuje Jozef Chavko z mimovládnej organizácie Ochrana dravcov na Slovensku (RPS).

V minulosti sa objavilo niekoľko prípadov podozrenia, že pri používaní pyrotechniky, najmä ohňostrojov, petárd a pod., došlo k úhynu vtáctva, pričom niekedy sa jednalo aj o kŕdeľ viacerých jedincov. Pre vtáky môžu byť takéto nástroje nebezpečné z viacerých hľadísk. V prípade priameho kontaktu dochádza k popáleninám, problémy môžu spôsobiť aj chemikálie, ktoré pyrotechnika obsahuje, najmä keď sa dostanú do dýchacej alebo tráviacej sústavy vtáctva. 

Samotná hlučnosť v neposlednom rade môže viesť k poškodeniu sluchových orgánov a samozrejme k stresu, žiarivé svetlá vtáky oslepujú, unikajúce vystrašené vtáky narážajú do prekážok. „Aj keď nie je hniezdna sezóna, vtáky môžu byť vyplašené z miest, kde zimujú, alebo odpočívajú, často vo väčších kŕdľoch, napríklad z kríkov, stromoradí, vodných plôch a pod.“ – hovorí Lucia Deutschová z RPS.

„K druhom, ktoré môžu výbuchmi v mestách trpieť, patrí myšiarka ušatá, sokol myšiar, jastrab krahulec, hrdličky, sýkorky, drozdy, spevavé vtáctvo všeobecne a dokonca aj vzácne severské druhy, ktoré sa u nás vyskytujú len v zimnom období.“ – zdôrazňuje Jozef Chavko z RPS.  

Odporúčame preto uvážene používať nebezpečnú pyrotechniku, vhodné bude ak jeden dva dni pred Silvestrom zakryjete kŕmidlá ktoré priťahujú vtáctvo, ak nepoužijete ohňostroje, petardy v priamej blízkosti parkov, či inej významnejšej vegetácie, kde vtáky nocujú  a odpočívajú a vyhneme sa tiež otvorenej krajine.

Samozrejme Nový rok je potrebné primerane osláviť, ale ohľaduplnejším prístupom nič nepokazíme a tam kde je to možné stačí len obmedziť nadmerný stresujúci hluk.

P.S. Viem, je to volanie smädného na púšti, ale predsa len...my, rozumnejší, skúsme to povedať tým druhým, prosím!

Volá sa človek...

...teda, volám ho tak ja, ale jemu je to určite jedno. Nezakladá si na tom, že je Človek, lebo je - človek. Zakladá si na niečom inom. Asi.

Keď sme boli mladí, teda, mladší, miloval hudbu 6O-tych rokov. Miloval život.

Teraz, keď už sme len ešte stále mladí, ale už nie mladší, ešte stále miluje. Otca. Otca bez nôh, v podstate  nehybného. Už roky uviazaného na posteľ.

Miloval život a napriek plánom sa nikdy neoženil. Napriek plánom nemal nikdy takú prácu, ako si vysníval, ale takú, z ktorej mohol odbiehať domov. K otcovi. Navariť, podať jesť, oprať, umyť.

Aj tú prácu stratil. Lebo miloval otca. Miluje život. Jeho život.

Je sám. On je chorý a jeho nehybný otec. Dvaja chlapi v chalupe. Nemá nič, len otca. A jeho otec nemá nikoho, len jeho.

Milujem ľudí, ktorí milujú život. A ktorí sa neobetujú....ktorí sú proste takí.

Občas si zamávame na pozdrav. Občas prehodíme pár viet o Beatles, Rolling Stones. A o živote.




Poznám veľmi fajn chlapa. Učí ma milovať život.

Hoci vlastne nič nemá.

Hm, nemá nič?

Silvestrovský rozlúčkový beh Rendezom v snehobielej nádhere - 19. ročník

Rendez sa prebudil do rozprávkovo snehobielej prírody, akoby dokázal pokorne poprosiť nebesá aby si aj takýmto kúzlom uctili každoročný atletický sviatok „Silvestrovský rozlúčkový beh Rendezom“, už jeho 19. ročník. Rodinný beh v rodinnej atmosfére, to je už duchovná športová značka tejto obľúbenej atletickej akcie na Rendezi, za ktorou organizačne stoja vzácni ľudia, atléti telom a dušou, manželia Dušan a Lenka Štancelovi z Maratón atletický club Rača, s tradičnou pomocou dcéry Lenky, ktorí už desiatky rokov skvele reprezentujú MČ Bratislava – Rača a hlavne náš Rendez nielen v Bratislave, ale aj na Slovensku a v zahraničí. Vždy, keď príde ten očakávaný deň D, KS Impulz sa premení na ten povestný atletický ostrovček, kde to žiari pohodovou priateľskou atmosférou, kde je zrazu kopec miesta na úsmev, debatu, zhrnutie všetkého čo sa stalo počas kalendárneho roku nielen v atletickom, ale aj osobnom živote. Nie, tu sa za každú cenu nenaháňa čo najvyšší počet pretekárov, silou mocou sa nechcú konať traťové rekordy, tu sa ukazuje, prečo je svet atletiky tak nekonečne príťažlivý a prečo ho milujú deti, mládež až po stále sviežich seniorov.

Biela snehová perina tento rok potešila a niekedy aj trocha vystrašila účastníkov pretekov, ale po zdolaní klasických rendezských 5,3 km v teplučko vyhriatom KS Impulz a pri rozvoniavajúcom horúcom varenom vínku sa už po pretekoch len rozoberalo, že tá biela snehová romanca vlastne vyzdobila celú atmosféru pretekov. Záverečné finále v preplnených priestoroch KS Impulz, to je už ten správny čas pre ocenenie pretekárov, ktorí si načasovali svoju bežeckú formu a dokázali tak obsadiť stupne víťazov. Aj keď tu sa stávajú športovými víťazmi vlastne všetci od prvého až po posledného, už len za to, že posledné hodiny v roku prežili s behom v kruhu svojej atletickej rodiny. Za touto vydarenou atletickou akciou na konci roka na Rendezi je už pravidelne aj spolupráca športového referenta MČ Rača Mgr. Mareka Porvazníka pri finančnom zabezpečení cien, kde nemôže chýbať nestor športu v MČ Rača, poslanec Ďuri Madzin, najmä ako štartér bežeckých pretekov. Perličkou celej akcie bol opätovný štart bratov Drotovánových, štedrá nádielka snehu spolu s vábivou pozvánkou do zeme Rendezskej na rok 2015, kedy sa tu bude konať už úctyhodný 20. ročník Silvestrovského rozlúčkového behu Rendezom.

Záverom už len úprimné, tradičné prianie veľkej atletickej rodiny plné zdravia, rodinnej a športovej pohody v celom roku 2015 praje spoluorganizátor TJ Real Rendez.

Cyril Sekerka

Rozlúčka so starým rokom v Rendezi 2014 – výsledky

Muži hlavná kategória 5,3 km

1.	René	Valent	Behame.sk	19:15 min.
2.	Richard	Kostka	IRUN	19:23 min.
3.	Július	Tóth	Behame.sk	19:25 min.

Ženy 5,3 km

1.	Katarína	Pokorná	STU Bratislava	21:13 min.
2.	Diana	Tešovičová	PROCYCLING	21:26 min.
3.	Terézia	Beitlová	Družba Piešťany	22:02 min.

Muži veteráni nad 40 rokov 5,3 km

1.	Miroslav	Ďuračka	Bratislava	21:17 min.
2.	Oliver	Krist	Rača	23:04 min.
3.	Stanislav	Fatúl	Rača	23:52 min.

Objatie

Tak som umrel. Vraj. Aj ja si myslím, že sa to stalo. Umrel som na začiatku roka. Nestál som o pohreb, len o chvíľku ticha. Pokojného, neútočiaceho ticha, objímajúceho a chrániaceho. Našiel som svoj kríž. Hodiny pod ním presedím, hoci, stál som pred ním len raz.

Cesta ku krížu nie je jednoduchá, nenašiel som ho hľadaním, on našiel mňa. Ak chcete, poďte teraz pár kilometrov so mnou tam, kde stojí nekonečné objatie. Ale naozaj, iba - ak chcete. Krížom treba dovoliť, aby nás hľadali.

Foto: Ján Hricko

Kedysi dávno som sám so psom chodil pozdĺž ostnatého drôtu. Ešte dnes sú v stromoch, o ktorý bol upevnený, hlboké jazvy. Nielen v stromoch. Jazvy v ľuďoch však nevidno.

Strom chráni jeho hrubá kôra, do ktorej milenci vyrezávajú srdiečka, hlupáci svoje iniciálky a surovci len tak - nič - ale najmä, veľa toho nič.

Človeka chráni.... Všimli ste si už niekedy koľko jaziev je na ľuďoch? Naozaj sú takí bezbranní?  A ohmatali ste jazvy v nich? Zatvrdnuté zhluky duše, skrútenej do klbka ako unavený psík?



A surovci...len tak, nič.

Pozdĺž ostnatého drôtu sa išlo z Lukova do Čížova. Vari aj Bohom zabudnutých obcí. Človek chcel, aby sa zabudlo. Boh asi naozaj  nie. Posledné jazvy na rukách od strihania toho drôtu už zarástli.

Signálka - bývalá asfaltka pre pohraničiarske UAZy dnes ustupuje Levitanovským brezám.  Postupne ju berú do svojho objatia, aby ju s pomocou času zhltli. Iba cyklisti, smerujúci do krčmičky "U švestky" v Čížove budú hromžiť.

Labrador Džejko naháňa jaštericu v tráve vedľa cesty a nevšíma si srnu neďaleko na okraji lesa. Ona jeho áno. Pamätajúca sa hora ju vezme do svojho objatia. Je to našťastie už tak dávno, čo sa aj lesná zver bála.

Iná zver je dnes bez strachu, ale to až niekedy inokedy a inde. Som rád, že som sa vymanil z jej objatia a zmenil svet. Svoj, malý, intímny, neukradnuteľný a nevymazateľný.

Objatie peňazí, moci, funkcií, vplyvu, intríg, zloby, nenávisti, závisti...

Posaďte sa na tú lavičku. Ak ste nezbadali, strom vás práve objal. Nežne, láskavo, navždy.

Oľge

Takmer  na deň presne pred pár rokmi sa tešila, že ju nič nebolí. Ešte hľadala biely oleander. Aby bolo pekne na terase, na ktorej trávila posledné dni. Svoje posledné dni.

"Bože môj, čo budem robiť, keď budem musieť dnu" - komentovala príchod studených dní. Našťastie rýchly príchod. Bola tam vlastne len v sobotu. Už vnútri, v obývačke. V bolestiach a v strachu. V noci už ani morfium nezaberalo. Posádka "erzetpéčky" čakala viac ako hodinu. Ale ak sa dá, treba umrieť doma.

"Nie, farára asi ešte nie", rozumiem a chápem. Radšej by si dala cigaretku, keby vládala vstať, keby mohla na svoju terasu. Dali sme jej ju ráno do truhly.

Posedel som si na tej terase. Už sám. Veľa prázdnych stoličiek, popolníky bez popola a staručká Bobinka, ktorú kedysi Oľga vzala domov, lebo sučke zomrel pán. Bobina prežíva svoje kruté psie déja-vu. Pod zasneženým hroznom, ktoré nikto nestihol obrať. Takým trpkým, ale fajn.

Raz za uhorský rok sme zašli na opekačku. Pod horu. Babka, Oľga, Anna a ďalší. Zostalo ohnisko, studené, mokré, bez života. Stretávame sa už len "na Dušičky". Už aj s Oľgou. Na tej terase mi vravievala - "veď už máme len sami seba Ivan".

Trpko, ale v podstate fajn sa mi spomína na uplynulé dni a týždne, v ktorých sú stratené mesiace a roky. Pohreb blízkeho, ktorému nikto z jeho "blízkych" nesplnil jeho poslednú vôľu, dvojnásobný útek matky z loďky prievozníka Chárona, pretože jej vôľa žiť bola silnejšia ako prúdy rieky Styx, dvojnásobná výpoveď zo zamestnania od dvoch šialených žien, okradnutie ctihodným podnikateľom aj s jeho kresťanskými frázami a zistenie, že ľudia, ktorých vy nazvete priatelia, vôbec nimi ešte nemusia byť. Bohatá ročná inventúra. Trpká, ale fajn.

Môj Džejko - také to večne usmiate štvornohé stvvorenie - nechal na terase spústu chlpov. V jeho hlávke zima a sneh neprišli predčasne. Stihol sa pripraviť a vymeniť srsť načas. A to staré sa pozametá. Možno to odveje vietor.

To malé trpké tmavé hrozno opatrne odtrhávam od stoniek. Vopchám ho, tak, ako všetko s farbami a chuťami leta, do mrazničky. K slivkám, ktorých strom už navždy zahubila "šárka" a k marhuliam a čiernym ríbezliam, ktoré už v záhrade dávno nemám.

Keď odíde ktosi blízky, zostane čosi, čo ho pripomína. Oľga sa mi vracia do hlavy spolu s jej snami o živote.

Vracajú sa mi tam aj tie moje - spred dvadsiatich rokov. Spomínam si na ne trpko, ale neľutujem - bolo fajn, že som ich mal.

Čo človeku nevezme osud, čo mu neukradnú (ne!)ľudia, čo sa nedá predať, udať alebo zneužiť- to sú sny.

Zapáliť si tak  ešte  niekedy, raz a nesám na terase!

Napríklad s Oľgou.

Račiansky Dany - paisano

Monterey sedí na úpätí vŕšku. A tam, kde sa les a mesto prelínajú, tam, kde ulice nepoznajú asfalt, to už je nad mestom.  Dolu pod lesom, oveľa nižšie, žijú počestní obyvatelia Monterey. Počestní, teda, bohatí. Vo vilách, v rančoch, v pevnostiach. A do dvorov sa im pozerá Dany - paisano. Paisano ako zmes mnohých krví, paisano ako obyvateľ roviny Tortilly. 

Toľko John Steinbeck. A jeho Rovina Tortilla. Príbeh Danyho a jeho priateľov. Poznám príbeh podobného "Danyho" a podobných "priateľov". Nezačína sa však dedičstvom. Zatiaľ nie.


"To je stará kajuta" - hovorí mi Dany nad Račou a nad Bratislavou, tam, kde sa mesto stretáva s lesom, tam nad vilami najbohatších z bohatých.

Chodieval som okolo, bola dlho prázdna. Hneď vedľa pozemku akéhosi panstva. Postavená na plošine z kameňa na svahu lesa. Neskôr bola pri nej búda s tromi naštvanými vlčiakmi. A malé chlapčisko, ktoré medzi nich vletelo a urobilo zaraz poriadok. Malé - taký prvák, druhák nanajvýš.

"Mám od toho aj kľúče" - chváli sa hrdo Dany, v teplákoch a v kožúšku, aký dnes nosia všetci snobi - viete - taký bez rukávov a hore na golieri kožušina. Aj okolo manžiet.

Mával som obavy z tých vlčiakov - hoci ich tesáky boli krásne biele, tak, ako beľmá toho malého žgrnca, ktorý s úsmevom vždy povedal, že ujo môže pokojne prejsť.

"Urobil som si tu okolo trošku poriadok" -  ukazuje Dany na miesta, kde ešte nedávno bolo smetisko. Také obyčajné smetisko. Vizitka boháčov z okolitých víl, ktorí na svojich džípoch vyvážajú smeti rovno pod les. Tam, kde ulice už nepoznajú asfalt a tam, kde sa nesvieti.

Aj som dlho rozmýšľal, kam sa pobral tatko s malým chlapčiskom a tromi vlčiakmi. Raz som ich stretol. V obchode - vrecko rožkov mali v košíku. Išli zo školy. Tatko z "rodička" a malý asi z družiny. Išli do "kajuty". Do búdy pre bezdomovcov. Do búdy vedľa panského Beverly. Už bez psíkov.

"Zobrali si piecku" -  rozhodil rukami Dany a povedal, že ide privrieť "rádiko". Na kajute vytlčené okná. Myslel som si - ako si bežne myslíme - vandali. Dany ma však vyviedol z omylu. To tam chodia tí z víl, nechcú ho tam. tak mu rozbíjajú chatrč v lese. Chatrč ani nie pre bezdomovca.

Nuž a  tí, čo si zobrali piecku - tatko s malým šintrom, už sú hádam na lepšom. Dúfam. A na ich miesto prišiel Dany. Dany na svoju Tortillu. Zdedil na nej chatrč aj s kľúčom.

"Pekný deň vám želám" -  volá za mnou a mojím štvornohým spoločníkom Dany, ktorý sa nevolá Dany. Pekný deň mi želá chlap, ktorý vzápätí vošiel do kajuty - búdy dva krát dva bez piecky a okien, aby si zapol "rádiko".

Zajtra na Štedrý deň pôjdem na vychádzku so psíkom okolo Danyho. Je tam pekne. Chodieval som tam kedysi s mamou. Dnes nemôže, už roky nemôže.

A ak sa bude dať, aj pozajtra pôjdem.

Stačí sa vymotať cez to hniezdo honosných barákov, ktorým aj cesty museli uhnúť  a som u Danyho. Tam, pod lesom.

Na hranici svetov.  

Akurát, ani Danyho, ani chatrče už niet. Nehodil sa. Niekomu. Bohatí neradi vidia biedu a neznesú ju "na očiach".

Dany, pekné Vianoce!

(Ne)zhojené jazvy pamäte

Zabolia, keď sa mení počasie. Zabolia keď sa mení priestor. Zabolia, keď sa vek človeka láme. Jazvy dávno zhojené a predsa také bolestivé. Zašité rokmi sekundárom časom. Zhojené a predsa sa otvárajúce.

Zakrývame ich. Hanbíme sa za ne. Ako modelka po operácii appendixu. Ako snob po liposukcii. Zakrývame ich hrubou vrstvou kože, nánosom apatie, tvrdosťou kostí i duše.

Zamračilo sa. Zabolela ma tá dávna, už pradávna jazva. 

Dávno, pred rokmi, keď som bol na vojne, priviezla mama do Znojma aj moju babku.
Starká sedela vzadu na sedadle, mala spustené okienko a podávala mi stovku.
"Daj to tam tomu nášmu Ivánkovi - na tabáček."
Nestihol som sa jej poďakovať a nestihol som jej povedať ,že ja som "Ivánek".
Nestihol som sa poďakovať ani za stovku "na tabáček", ani za všetko krásne, čo mi v živote starká dala.
Už len v duchu na jej pohrebe.

Jazva.

Zotmelo sa, zabolela ma ďalšia. Po predpovedi počasia, v ktorej rosnička avizovala horúci víkend a kúpanie.
Raz v nedeľu pred rokmi, na Vajnorských jazerách, s mikrofónom - bežná úloha - "urob zvukový letný obrázok".
Zrazu šum, ľudia vstávali, topil sa chlapec, mladík.
Bežná práca sa stala nebežnou. V priamom prenose. Réžia trvala na pokračovaní, neprerušovaní.
Dlhé minúty v éteri s očami na chlapcovi, ktorého vytiahli z vody.
Ďalšie minúty pokusu lekárov.
Sekundy verdiktu.
"Je mŕtvy."

Jazva.

Zamračilo sa. Bolia ma moje jazvy. Je ich oveľa oveľa viac.
Lekári tvrdia, že bolesť je dôležitá. Že signalizuje. Že varuje.
Netrápia ma moje jazvy.
Trápi ma to, čo je pod nimi.

Trápi ma, že mnohé nemuseli byť.
Neskoro?

Fulghumova absurdita

Toto zamyslenie som napísal asi pred desiatimi rokmi. Ale stále platí, že niektoré knižky mám jednoducho radšej ako iné, ktoré mám tiež rád. Niektoré knižky sa dajú čítať kedykoľvek. Iné len počas "iných" chvíľ. Iný pre "iné" príležitosti je Fulghum. Robert. 

Nielen tým, že "za všetko čo vie, vďačí materskej škôlke". Fulghum zmenil dátum Vianoc. A poradil mi, ako vrátiť leto v decembri.

Svojho času bol Fulghum v Bratislave. Len tak. Čo-to popodpisovať, čo-to povedať.
Našťastie, nedovolil sa len tak ukazovať. S kýmkoľvek. Bulvár sklamal. Nebolo o čom.

Ale bol aspoň čas na otázku:
"Čo je to absurdita?"
"Absurdita sú Vianoce v lete. V auguste. Na pláži. Kde hrá Tichá noc a kde si ju spievajú viacerí naháči."

Napokon, mal som vedieť, že je o tom aj jedna z jeho poviedok. Trvá tri minúty a šestnásť sekúnd. Keď ju čítate tempom 15 riadkov za minútu. A ak sa vychutnávate jej slová. Slovné zvraty.

Na Vianoce nie je čas poriadne si prečítať pozdravy. A tak si pán Fulghum raz v lete vzal na pláž magneťák, zasunul kazetu s Tichou nocou, pustil ho naplno a začal si čítať vianočné pozdravy. O chvíľu už spievali aj okololežiaci. Dokonalé vianoce. Absurdita. V auguste.

Robím pokus. Termostat nastavujem na 32. Do mrazničky dávam stuhnúť minerálku.
A vyťahujem fotky z jedného leta. Fotky z pastvy koní pod Havraňou skalou.

Pozerám sa na rozšanteného Miša, Bubu, Jukinu a Elzu. To sú psy. Dnes žije už len Bubu.

Pozerám sa na pokojne sa pasúce kone a cítim dym ohňa. Dýkou odkrajujem slaninku.Na pastve je najkrajšie v decembri. A to je už nielen Fulghumova absurdita.

Z druhého brehu - je čas spomínať na tých, ktorí nám už zamávali

Z druhého brehu I

   

Každý z nás má ten „svoj“ vlastný breh a pozerá sa z neho na život. Na život tých, ktorí sú „za vodou“.

Príliš často sa mi zdá, že ten „môj“ breh je zarastený burinou, plný ostrých skál, že naň nesvieti slnko, že na tom druhom...

...že na tom druhom by bolo dobre, že tam by som zarobil viac, že tam by som bol šťastnejší.

Naša láska - Dunaj

Druhý breh. Preplával som cez rieku. Mal som to šťastie. Náhoda. A možno len pracovná náplň na tom „mojom“.

Pozerám sa naň po návrate. V električke, večer pri televízii, ktorú nevnímam, pozerám sa naň počas chôdze po bratislavských chodníkoch.

Medzi ľuďmi. Na tom „druhom brehu“ som bol raz dávnejšie týždeň s lodným kuchárom Emilom,  ktorý sa na každého usmieval, taniere obkladal kadejakými doma zavarenými dobrôtkami, ochotne umýval riad a rozprával vtipy. S lodným kuchárom, ktorý tam niekde doma, na Slovensku, v Rohožníku, mal milovanú manželku na infúziach. Štastný Emil zo Záhoria. Štastný a smutný.

Na tom „druhom brehu“ som bol týždeň s lodným strojníkom Zdenom.  Mal celý čas „štuple“ v ušiach, pretože na jeho pracovisku je nepretržite 120 decibelov hluku z lodných motorov. Mal v ruke knižku keď mal štyri hodiny voľno a mal v rukách staré handry, keď čistil ten svoj, naftou orosený svet. Mal v zásobe spústu spomienok na lodnícku mladosť a rôčik pred penziou veľa snov o tom, ako aj on v dôchodku už konečne prejde z jeho pohľadu na – druhý breh. Vraj – šťastnejší. Zmysluplnejší. Pokojnejší.

Kapitán Laco Ciglánek v strede

Na tom „druhom brehu“ som bol s veliteľom lode Lacom, kapitánom dunajského remorkéra s nákladom 3200 ton surového železa pre oceliarne v Linzi. Miluje svoju robotu. Miluje „komando“ – môstik. Na loď kupuje zo svojho náterové farby, doniesol tam svoj televízor, kúpil tam rohože do spŕch. Jeho hrubý mesačný príjem na tom „druhom brehu“ je tak pod 12 tisíc korún. Slovenských. Miluje svoju robotu.

 Na tom „druhom brehu“ som bol s "frcinom", teda lodníkom Lacom , ktorý kedysi Ružín – remorkér – pred 40 – timi rokmi preberal v lodeniciach v Budapešti.

„Toto je moja labutia piseň Ivan“- hovorí mi večer, na korme, keď sa spolu pozeráme na kláštor Niebelungov v Durchsteine. „Naposledy vidím tento kraj“ – dodáva zasnene a len ja viem, že na takúto plavbu už nikdy nepôjde. Veľmi skoro ho čaká iná cesta, neodvratná, posledná. Definitívna.

Laco Herzog, priateľ môj, lodník vkajute milovaného Ružína

Bol som chvíľu na „tom mojom druhom“, vysnenom brehu. Po návrate sa mi aj ten, na ktorom som trvale, zdá krajší.

Ešte na ňom nemusím myslieť na moju „labutiu pieseň“.

Ani na chorého príbuzného.

Ani na trable v práci.

Ani na mizerný plat.

Ani na nádor, ktorý mi uberá deň za dňom.

 Druhý breh otvára oči. A  dušu.

A vám?

Z druhého brehu II

Všetci niekde a nejak žijeme. Niektorí vo vilách, niektorí v hŕbe železného šrotu.

Edo žije v krabici. 6x6 metrov. Z hrdzavého železa.

Na vilu-maják sa pozerajú všetci zahraniční turisti, ktorí plávajú popod Devín.

Na Edov domov v prístave vidieť  len z druhého brehu.

Edo žije sám. Občas sa pozdraví s lodníkmi, ktorí nastupujú do služby.

Občas niekomu z nich dá rybku, ktorú ulovil.

Ukazoval mi zubáča. Asi tridsať centimetrového.

Videl som domov človeka. 

Na starom šlepe, odstavenom v bazéne prístavu. Domov z hrdzavého železa.

Edo žije sám, s dvomi pohárikmi - keby niekto zašiel na kúsok reči.

S vedierkom na dlhom špagáte - keď treba nabrať vodu z Dunaja a umyť, čo sa umyť dá.

S jednou veľkou sieťou na malé ryby a lankom s malým háčikom na vľké rybky.

So spomienkami na život v domove, ktorým bol kedysi domov s  manželkou a deťmi.

Edo je starý zarastený chlap. V montérkach, ktoré mu zostali z čias, keď ešte slúžil na vode.

Edo je čistý chlap, navonok, aj zvnútra. Vysoký, rovný. Trošku hrdzavý. Ako jeho domov pod mostom.

Osud, možno on sám bol tým osudom, neviem - vyhnal Eda z domova. Žije v hlavnom meste medzi hŕbou kedysi plávajúceho železa.

Žije v polmiliónovom meste.

Edov svet

"Zaskočte za ním chlapci" - hovorí mi "Frcino" - už ho poznáte z prvého dielu - "rád sa porozpráva".

Edo sa rád porozpráva. Veď tak dlho je ticho a hlasy mu idú iba zo starého tranzistoráku.

 Má domov medzi zblúdenými labuťami a ospalými kačkami.

Hm.....domov medzi labuťami...aj závidieť  by sa dalo z druhého brehu.

Závisť. Nie krutá? Nie sebecká? Závisť idealistu? Hlupáka?

Kolumbus objavoval nové svety. S kamarátom sme objavili Eda.

Nádherný svet ten Edo. Smutný. Šťastný. Osamelý. Uprostred ľudí.

Vlastne, ako ten náš, len...

domov

Z druhého brehu III

Spoznal som ho pred rokmi. Lacka. Uź vtedy bol "bývalý lodník". Po rokoch sme sa stretli. Na jeho lodi, v jeho kabíne, v jeho zážitkoch, snoch,  v jeho definitíve.

S priateľmi treba absolvovať poslednú cestu. Tú poslednú pred tou poslednou.

S priateľmi treba až do konca. Iba vtedy je to vzťah bez konca.

Mal 27 rokov, keď prebral "Ružín". nádherný, silný, mladý stroj, ťažno-tlačný zázrak na Dunaji.

Mal 27 rokov, keď sa mu splnil sen. Dostať sa na vodu.

O 40 rokov neskôr je Ružín pamiatkou zašlej slávy. Koncert zo strojovne občas vydá falošný tón, z pôvodnej sily dvetisíc koní zostalo tak tisíc šesťsto.

O 40 rokov je Lacko alias "frcino" pamiatkou spomienok na život na vode. Na chleba po troch týždňoch namáčaný do kyslého mlieka. Niekde v delte pri Tulcei, na ostrove, ďaleko od obchodov.

Lacino "Frcino" na šlepe

Na Katarakty, kde ešte nestála priehrada, ale súlodia ťahali a brzdili z brehu vlečné lokomotívy. Katarakty len tak nepustili svojich hostí.

Na roztrhnuté laná, švihajúce vzduchom tak, že môžu uťať hlavu ako gilotína.

Ale aj na domčeky popri rieke, v ktorých lodníci trávili bujaré noci.

Frcino už 15 rokov neovoňal rieku. Iba ak z druhého brehu. Píše poviedky, vydal už dve knižky.

Nastúpili sme s frcinom na jeho Ružín. Staručký Ružín na ceste s dvomi tlačnými člnmi do Linzu.

Staručký Lacko na ceste do kedysi tak známeho a teraz neznáma.

Má chorobu na ktorú mal umrieť už pred štyrmi rokmi. Nevzdal sa. Veril, že raz ešte bude nocovať vo svojej kabíne na svojej lodi.

Loď je vraj láska na celý život. Hovoria jej matka. Lodníci.

Lackova matka ho niekoľko nocí uspávala.

Sedel vo svojej kabínke, kde mal ako mladík fotky nahých žien a spomínal na život. Vynoril sa mu ako skaly na "esgangu". Tam, kde loď zachytáva kormou pri nutných obratoch.

Môj priateľ bol šťastný. A ja budem ešte dlho.

Naposledy sa stretol s matkou.

Naposledy vzal "pucvolu" do rúk a zasnene hladil stroje v podpalubí.

Naposledy vyšiel na komando a pozeral na čajky za kormou.

Všetko je raz naposledy. Aj nás čaká "naposledy".

S priateľmi to naposledy však musí byť krásne.

  

Z druhého brehu IV

Nečitateľný možno, ale autentický moták z KT Mauthausen - jún 1943.

"Ak chceš naozaj vidieť, nauč sa čítať v očiach". Nie je to zlý aforizmus. Čítať sa však dá v skalách, v stromoch, v rieke. Z ktoréhokoľvek brehu. I z dvakrát druhého.

Kilometer 2112. Riečny, Dunajský. Aj motory lodí tu zvyknú stíchnuť.

Čítať sa dá naozaj z čohokoľvek. Ak človek  chce.

KZ Mauthausen

Riečny kilometer 2112. Vpravo po prúde malebná krajinka. Nádherný kláštor Benediktínov na vrchole kopca. Živý kláštor.

Na tom istom kilometri toho istého brehu domček kohosi živého a mŕtve stromy.

Z ľavého brehu je riečny kilometer 2112 nádhernou, malebnou, fotogenickou krajinkou. Ale lode tam spomaľujú.

Riečny kilometer 2112. Vľavo po prúde Mauthausen. 112 tisíc obetí. Zvláštna náhoda. Na "stodvanástke" stodvanásť  tisíc obetí.

Z pravého brehu je tento úsek rieky napohľad kúzelný. Malebné mestečko a starý opustený kameňolom. Tam, v ňom, nútene pracovali.

Pri klávesnici mi leží zahnednutý papier s dátumom - jún 1943:

Nikto nevymyslí výstižné slová

"Sme trija dobri kolegi. Leon Francois, Antonin Berter.

su odsudeni nasmrť.

Anton aj se ženu, obidvaja nasmrť.

Maju 5 deti posledni ma 7 rokov.

Leon moj odešel druheho juna 1943 ve tri rano.

Bertier odešel v sobotu 5 juna po obede.

Železa na rukách a psov ovčakov pri sebe v poslednu hodinu smrti.

Tak som tu zostal sám pod čislom 120 jak taka ovečka.

Opustena ovečka. Svoju šatku slzy utieram.

Pol litra vody a par listokv žihlavi.

Slzi mi polevajú suchy kusek chleba kery mam.

365 dni co som bol chyceni"

Pohľad z druhého brehu. Na Mauthausen. Na kameňolom.

Na baraky, kde bol väznený pisateľ toho motáku s číslom 120.

Po 60 - tich rokoch prvý raz pohľad na miesto, ktoré prežil väzeň s číslom 120.

Tam jeden z prvých.

Môj starý otec.

(Umrel oveľa skôr, ako som sa narodil.)

Ak chceš naozaj vidieť...

Z druhého brehu V.

"Predajte mi pol kila života prosím" - nezmyselná veta. "Život v konzerve na regáli". Top-akcia.

"Jesenný výpredaj životov" - príliš iracionálne? "kúpte si dva kusy, tretí dostanete zdarma."

Hm...život, videný z druhého brehu.

Dávid a Goliáš v plavebnej komore pod Tullnom. O komoru nižšie, vo Freudenau predali 9 životov.

Akýsi môj "tiežkolega" raz do sveta vytrúbil, že Ďumbier tam stroskotal kôli chybe kapitána. Nezistil si, že lode dostávajú pokyn na vlpávanie do komory. Dostávajú rozkaz.

Veliteľ Ružína - Laco - zrazu stíchol. Blížili sme sa k tomu miestu.

"Z Ďumbiera volali o pomoc, bol som najbližšie, chcel som ho chytiť na šlepzál, ale nestihol som. Ťahal som ešte z krízovej situácie Lipno." Vysvetľuje mi akoby s večným podielom viny na tom, že posádka remorkéra Ďumbier zahynula celá mínus jeden muž.

Nie, nie o technológii tragédie. O inom.

Vo Freudenau sa na našich lodiach nerozpráva. V pietnej úcte.

Život z "druhého brehu". Smrť prítomná na takmer každom kilometri. Život, ktorý nemožno kúpiť.

Laco na korme na poslednej plavbe

" Vidíš ten kríž na brehu?" - pýta sa Laco a ukazuje mi akýsi starý kovový kríž kdesi na brehu nad Melkom.

"Tam nabehol akýsi -bulhar- a chlap, čo mal na palube manželku a malé dieťa, sa ich snažil zachrániť." Laco dodáva, že ženu nikdy nenašli a že ten muž síce vyplával so synom na hrudi, ale už mŕtvym.

Život možno len žiť.

Na brehoch Dunaja je veľa krížov. Na Dunajských lodiach veľa spomienok.

"Neblbni Peťo, veď máš rodinu" - hovorí Laco cez vysielačku kormidelníkovi na Nosiciach, ktoré stretáme kdesi pri Ennsi.

Peter vraj ťahá nonstop týždne a mesiace. Podľa Laca ho Dunaj môže čoskoro zabiť.

"Pol kila života prosím".

Keby to bolo také jednoduché....

Keby sme čo i len tušili, čo máme.

Žijeme.

Epilóg 1

Vlani, presne pred rokom mi telefonovala pani Marta, Lacova manželka a veľká láska. Myslel som si – Martuška bude vinšovať, sú Vianoce, nikdy nezabudla.

„Laco zomrel, pohreb má 28.12. v krematóriu“ – na viac sa nezmohla.

Bol som sa s ním rozlúčiť, s mojím priateľom lodníkom. Spisovateľom lodníkom. A Martuška mi pri kondolencii povedala, že keď bude lepšie, ozve sa.

Epilóg 2

Po troch mesiacoch volám Marte, nebrala telefón, tak píšem mail, neodpovedala. Asi ešte nie je lepšie. Až v lete mi prišiel mail od Marty.

„Dobrý deň, vážený pán Brožík, píšem Vám z maminej schránky. Čistím ju. Mama umrela – bolo jej za Lackom veľmi smutno.“

A mne dodnes za obomi. Je čas spomínať na tých, čo už odišli...

Laco Herzog mi vtedy povedal - Ivan, pozri, za každými vrátami je niečo nové, nový život, niečo, čo sa začína. Môj najkrajší svet.

Kapitánsky môstik ťažno tlačného remorkéra Ružín. na vodu ho spustili koncom päťdesiatych rokov v lodeniciach v Budapešti. Prežil som na ňom dve plavby proti prúdu Dunaja, až do Passau. Laco Herzog ma naučil, že plaviť sa proti prúdu je vždy ťažšie, ako nechať sa unášať životom. Ale potom, keď si robíme inventúru, zrazu vraj považujeme tie najťažšie plavby za tie najkrajšie. Laco, ahoj!