26. 4. 2014

Račiansky polmaratón a Račianska desiatka 2014 - najlepší športovci

Vraví sa, že s kým sa stretávate, takým sa stávate. A tak som sa začala stretávať s najlepšími športovcami – či už s Joelom Maina Mwangy z Kene, ktorý o 11 sekúnd prekonal minuloročný rekord na tohtoročnom ČSOB Bratislava marathone alebo stretnutia s bratmi Drotovánovcovmi a tiež „fotoobjatie“ s trojnásobným olympijským víťazom v hode oštepom Jánom Železným, ktorý odštartoval preteky.

To, že niečo na tom bude, dokazuje aj moje 3. miesto.

Dňa 26.4. 2014 sa uskutočnil 3. ročník Račiansky polmaratón, Račianska desiatka 2014. Na tento beh som sa celý rok tešila, nakoľko som absolvovala predchádzajúce ročníky a v roku 2013 som si odnášala nádherný pohár za druhé miesto a potešil by ma ďalší „prírastok“.

Bežalo sa mi veľmi dobre – veď keď som sa začala stretávať s najlepšími športovcami, tak postupne tá bežecká energia prechádza aj na mňa. Trojnásobný olympijský víťaz v hode oštepom  Ján Železný výstrelom z „pištolky“ odštartoval preteky. Je to taký zvláštny pocit, keď Vás odštartuje aj naštartuje športovec svetového mena.

Trasa račianskeho behu vedie od TROCH ZAJACOV – krásnej country krčmičky, kde každú sobotu vyhráva iná country kapelka, smerom cez „vinohradnícku oblasť“, ktorá preslávila Raču vínkom, ktoré pila aj anglická kráľovná, smer Svätý Jur a späť. „Račianska frankovka“ minulý rok aj „bežala“ v zastúpení kolegu bežca, ktorý tento rok bežal ako „Strapec hrozna“, asi nemá rád „obyčajný“ bežecký úbor a tak si vždy niečo vymyslí. Je to taká „bežiaca reklama“ propagujúca Račianske vínko. A tento „Strapec hrozna“ sa mi podarilo predbehnúť, čo som považovala za taký môj osobný úspech.

Nebola som na trase nikdy sama, nakoľko polmaratónci bežali dva okruhy a my desiatkári jeden. Ako prví z  polmaratóncov sa oproti mne „rútili“ dvaja, ktorí si toto bežecké tempo udržiavali až do cieľa. Prvý dobehol „len“ o 32 sekúnd pred druhým. Bol ním Michal Glaus s časom 1:22:31. Druhým bol môj favorit sused Juraj Drotovan, ktorý mal na trase ešte svojich štyroch starších bratov Michala, Pavla, Jozefa a Štefana – tím THREE RABBITS RAČA – názov podľa country krčmičky v Rači. A Juraj získal aj krásny pohár za najrýchlejšieho Račana. Bratia Drotovanovci sú „Stvorení pre beh“ – žeby budúci ultrabežci?

Potvrdilo sa, že platí s kým sa stretávate, takým sa stávate. Dokazuje to moje 3. miesto na Račianskej desiatke a tak k minuloročnému nádhernému poháru pribudne „prírastok“. Čas oproti minulému roku som si zlepšila o 10 minút aj jedna sekunda, čo ma značne prekvapilo, ale asi je to tým, že som už konečne začala trénovať – veď ma čaká tento rok môj prvý „polmaratónik“.

Po sobotňajšej desiatke ma v nedeľu čakal „bežecký diamant“ beh na 16 km CROSS COUNTRY BABA-KAMZÍK. Nakoľko som sa začala „obklopovať“ s úspešnými bežcami a športovcami, tak sa ani neviem ako „zákonite“ postupne stávam úspešnou aj ja. Vyskúšajte to aj Vy – naozaj to funguje – „S kým sa stretávate, takým sa stávate“.


Autorka: Soňa Macejáková

8 článkov Soni Macejákovej o behoch, ktoré absolvovala v roku 2014 na www.beh.sk DOJÁKY

Behom sa Vaša krv okysličuje a získava na kvalite. Príjemca Vašej krvi môže získať aj lásku k behu - nie je to síce vedecky dokázané, ale ani vyvrátené ... A preto behajte, aby Vaša krv bola "kvalitná" a zaručila príjemcovi dlhovekosť.


24. 4. 2014

Pomôžte zachrániť Krasňany

Krasňany sú jedinečná oblasť - záhradné mestečko, ktorú treba zachovať. Aktuálne sa do 30.4. dá pripomienkovať začiatok procesu obstarávania územného plánu zóny. Bude dobré, ak pošle pripomienky čo najviac ľudí. Ja som zaslal tieto pripomienky: 
                Na základe výzvy uverejnenej na webovom sídle úradu Vám zasielam nasledovné pripomienky k začatiu obstarávania územného plánu zóny Krasňany:
  1. v prvom rade požadujem, aby základnou premisou a ideou zaregulovania predmetného územia bolo zachovanie architektonicko-urbanistickej koncepcie pôvodného sídliska Krasňany ako „záhradného mestečka“ s doplnkovou funkciou športu v oblasti športového areálu na Černockého ulici.
  2. je nevyhnutnosťou zabrániť zahusťovaniu daného územia, nakoľko stavanie domov v prielukach a medzi domami by znamenalo zničenie urbanistického konceptu, výrazné zníženia kvality bývania a tiež kvality životného prostredia.
  3. navrhujem zaregulovať predmetné stabilizované územie tak, aby nebolo možné stavať na danom území obytné a polyfunkčné budovy.
  4. za základný problém územia považujeme prevažujúci funkčný kód 101, ktorý umožňuje viacpodlažnú zástavbu obytného územia (tj. viac ako štvorpodlažné budovy) – dané územie je síce v prevažnej miere vedené ako „stabilizované obytné územie“, žiadam však dôraznú reguláciu v zmysle usmernenia textovej časti územného plánu mesta Bratislavy, kde sa o stabilizovanom území hovorí, že:  „merítkom a limitom pre novú výstavbu v stabilizovanom území je najmä charakteristický obraz a proporcie konkrétneho  územia, ktoré je nevyhnutné pri obstarávaní podrobnejších dokumentácií alebo pri hodnotení novej výstavby v stabilizovanom území akceptovať, chrániť a rozvíjať. Posudzovanie dostavieb, prestavieb, nadstavieb a novostavieb v rámci stabilizovaných území sa uskutočňuje na základe ukazovateľov intenzity využitia územia vo funkčnej ploche.  Z celomestského pohľadu nie je možné, ani účelné obsiahnuť detail a zložitosť, ktorú predstavuje stavba v stabilizovanom území. Ak nový návrh nerešpektuje charakteristické princípy, ktoré reprezentujú existujúcu zástavbu a vnáša do zástavby neprijateľný kontrast resp. neúmerné zaťaženie pozemku, nie je možné takúto stavbu v stabilizovanom území umiestniť.
  5. v prípade, ak nebude možné zaregulovať predmetné územie ako územie, kde bude zachovaný súčasný urbanisticko-architektonický ráz a charakter (zákaz zahusťovania, ochrana zelene a verejného priestoru obyvateľov), tak požadujem začať obstarávať urbanistickú štúdiu predmetnej oblasti, ktorá by bola podkladom na zmeny územného plánu a zmenila by funkčný kód 101 na kód 102 – malopodlažná bytová zástavba v stabilizovanom území.
  6. požadujem, aby Mestská časť Bratislava – Rača preverila možnosť vyhlásenia zastavanej časti územia (od Hlinickej po Černockého) za pamiatkovú zónu pre jej jedinečný urbanisticko-architektonický charakter.
  7. žiadam tiež, aby sa konalo verejné zhromaždenie k predmetnej téme s vedením mestskej časti a obyvateľmi Krasňan.
  8. požadujem v danej regulácii zachovať maximálne množstvo zelene, verejných priestorov a priestorov na oddych a šport.
  9. funkčné územie športového areálu na Černockého ulici (kód 401) požadujem zaregulovať tak, aby v danom území nebolo možné stavať polyfunkčné budovy ani žiadne budovy nesúvisiace priamo so športom.
  10. funkčné územie regulované kódom 201 a 202 (občianska vybavenosť) požadujem zachovať iba v rozsahu existujúcich stavieb (školy, škôlky, obchody a pod.).




S pozdravom

Mgr. Michal Drotován



17. 4. 2014

Dušan Veselý: Developerská bezočivosť

Nepozná medzí a je tolerovaná občianskou apatiou a rýchlosť šírenia bezočivosti je určovaná množstvom kapitálu investora a absorpčnými schopnosťami obecných štruktúr byť ovplyvňované týmto kapitálom.




Jednotlivé zóny patriace do územných plánov sú limitované čo do množstva bytov v absolútnom vyjadrení (max.množstvo bytov) a relatívnom (v % vyjadrení). 
Developer bažiaci po maximalizácii ziskov sa musí počtom bytov vmestiť do limitu v zmysle platného územného plánu a tak preklasifikuje jednotlivé bytové jednotky v bytovom dome na nebytové priestory.



Týmto je splnená litera zákona, naplnené predstavy developera o výhodnosti investície a spokojné obecné štruktúry s klapkami na očiach. 

Veď v bytovke je všetko v poriadku. Developer predal nebytový priestor, no legenda nákresu napovie, že sa jedná o bytovú jednotku.




16. 4. 2014

Kmotríkovi developeri a arogancia narazili v Rači na hranice reality

Známy slovenský finančník Ivan Kmotrík bratislavskú mestskú časť Rača veľmi nemusí. Nie preto, že by nemal rád víno, ktorým je bývalá dedinka známa, ale preto, že mu miestni topia desiatky miliónov eur.

15. 4. 2014

Smutné a osamelé budovy v Rači

V Rači sú dve budovy, ktoré napriek tomu, že sú v centre diania, budia zdanie opustenosti a osamelosti. A to je veľká škoda. Ide o v prvom prípade budovu Koloničovej kúrie, na Nám. Andreja Hlinku, ktorá je najstarším zachovaným svetským objektom v Rači a vznikla v 16. storočí. V druhom prípade ide o historický dom železníc z prelomu 19. a 20. storočia na Východnom.
Koloničova kúria sa posledné tri roky vôbec nevyužíva a preto vznikol návrh na vytvorenie múzea s galériou v tomto objekte. Starosta mestskej časti však o takéto využitie nemá záujem (to je v poriadku, každý má nárok na svoj názor) - tri roky však požadujeme, aby predložilo vedenie svoju predstavu využitia objektu a tri roky sa nedeje nič. Je to veľká škoda, pretože tá budova patrí medzi najcennejšie v Rači a teraz sa nepoužíva a chátra. Budova po vysťahovaní úradu už tri roky nemá prakticky žiadne využitie. Komu takýto stav vyhovuje?


Budova železníc na Východnom je tiež príkladom peknej historickej budovy, ktorá chátra. Je vo vlastníctve železníc, ale v poslednej dobe sa objavili informácie, že ju chce predať. Oprava je nevyhnutná, je ju však potrebné zachovať, pretože dotvára charakter oblasti a je tiež pamiatkou ako celá okolitá zóna. Ja vždy hovorím, že sú dve veci, ktoré tvoria Raču jedinečnú - vinohrady v rámci Bratislavy a železnice na Východnom v rámci celého Slovenska a dá sa povedať celej Európy. Ak sa má táto budova predať, tak jedine pri jej zachovaní. Ak je možné v Dubline či Kodani bez problémov zachovať aj pri veľkých rekonštrukciách celé fasády domov, prečo by to nebolo možné aj u nás? Alebo sa opäť čaká, že to padne samé. Smutné...

Tieto dve budovy obchádzame skoro každý deň v Rači, vieme o nich menej, ako by si zaslúžili. Odohralo sa v nich za stáročia (v prvom prípade) a za viac ako 120 rokov (v druhom prípade) veľa príbehov a tvoria genius loci Rače. Treba na ne upriamiť pozornosť, kým nebude neskoro.

Michal Drotován
www.drotovan.webs.com
foto.autor

Z Vajnor cez Jur do Rače na bicykli po cyklotrase

Cyklotrasy nás spájajú, obec s obcou, región s regiónom, Vajnory s Wolfstahlom.

14. 4. 2014

Môj príbeh a vízia

         Nakoľko si myslím, že človeka najlepšie možno pochopiť cez jeho život, rozhodol som sa napísať tieto riadky. Budú o tom, kto som, odkiaľ idem a kam sa chcem dostať. Životná cesta prepletená názormi na riadenie vecí verejných.

Detstvo

         Narodil som sa v roku 1981 ako najstarší zo siedmich súrodencov. Už táto skutočnosť je nevšedná a veľká rodina ma naučila kompromisom, podpore a tiež dôležitosti ťahania za jeden povraz. Mama pochádza z Rače, otec bol z Košíc. V detstve a mladosti som bol veľmi aktívny v rôznych oblastiach (hlavne v Slovenskom skautingu či v divadelnom súbore). Skauting mi do života dal nielen úctu k prírode, ale aj schopnosti prežiť za nepriaznivých situácií, odvahu púšťať sa do neznáma a nebáť sa. Tiež veľkú spolupatričnosť a priateľov z celého sveta. V roku 1995 som sa stal jedným z najmladších účastníkov najväčšieho svetového skautského podujatia Jamboree v Holandsku. Už počas detstva na Rendezi ma lákali neprebádané územia a nové výzvy – vtedy to bolo až mýtické územie jazera Kalná a staré železničiarske vozne v depe. Ak človek v detstve prežije prázdniny v stane, tak mu materiálna nepohoda nepríde ako nejaký problém. To mi ostalo dodnes – aj v zahraničí sa lepšie cítim v hosteloch ako v luxusných hoteloch. Nie je dôležité kde človek je, ale s kým tam je a ako sa cíti.



Škola

     Do škôlky som začal chodiť na Východnom, tá škôlka už žiaľ neexistuje, tak ako ani škola ZŠ Dopravná, kde som chodil do prvých troch tried. Iskričkou som sa nestal, pretože pre neúčasť na schôdzkach ma nepripustili na sľub, jediným úspechom pred pádom komunizmu bol pre mňa diplom zo školy prírody za kresbu Auróry. Ináč som nekolaboroval :-). V roku 1991 som prešiel na novovzniknutú školu ZŠ Jána de la Salle v Rači a o dva roky neskôr som prestúpil na novootvorené Gymnázium školských bratov, kde som v miléniovom roku 2000 úspešne zmaturoval zo slovenčiny, angličtiny, geografie a dejepisu. Po roku pauzy vyplnenej pobytom na Blízkom východe a zložením skúšok z autoškoly som na jeden rok nastúpil na pomaturitné štúdium na ŠKIŠ v Krasňanoch. 

       Dvakrát som sa neúspešne pokúšal dostať na vysokú školu do Brna (odbor politológia – medzinárodné vzťahy), až som v roku 2002 začal študovať politológiu na Trnavskej univerzite. Naučil som sa, že ak sa človek nevzdáva, tak vie plniť svoje sny. V roku 2007 som získal úspešne diplom magistra politológie a popri tom aj vyštudoval bakalára v odbore geografia a verejná správa na Prírodovedeckej fakulte UK. Nakoľko som chcel postupne vyštudovať všetky vedy, na ktoré som sa v roku 2000 hlásil (politológia, právo, geografia), v rokoch 2008-2011 som externe ešte vyštudoval na Masarykovej univerzite v Brne odbor právo a medzinárodný obchod. 

 
      Myslím si, že vzdelanie je veľmi dôležité a som vďačný za to, že som mohol skončiť viacero škôl v dvoch krajinách, človek sa však učí celý život a netreba nikdy zaspať na vavrínoch. Rád by som naďalej svoje vedomosti využíval aj pri správe vecí verejných.

Práca

       Ako najstarší zo súrodencov som sa veľmi rýchlo osamostatnil, prvý oficiálny zárobok som dostal za článok o skautingu v jednom mesačníku, počas jedného leta na gymnáziu som pracoval v domove dôchodcov v Petržalke, kde som sa naučil, že ľudia si zaslúžia za svoju životnú cestu dobrú starostlivosť aj na sklonku života. Aj keď niekedy to nebolo med lízať. Ďalšie leto som trávil prácou na stavbách (napr. Polus City Center). Po maturite ma nezobrali na školu, tak som sa rozhodol na dobrodružnú cestu do Izraela, kde som na Golanských výšinách zbieral mango na farme. Bola to zaujímavá skúsenosť v medzinárodnej komunite, týždeň po mojom príchode na Blízky východ začala druhá intifáda, takže Izrael bol jeden čas na pokraji občianskej vojny. Ostreľovali dokonca neďaleký Libanon. Človek si až vtedy uvedomí, akú veľkú cenu má mier. Po trojmesačnej anabáze som sa rozhodol cestovať po Izraeli a na Vianoce som navštívil aj Egypt. Po návrate domov som sa neúspešne pokúsil získať víza do Veľkej Británie a zostal som na Slovensku robiť si autoškolu. Dostal som aj povolávací rozkaz do Malaciek, svoju výrečnosť som však využil na ukecanie vojenskej správy a na vojnu som nakoniec nešiel, pracoval som ako sčítací komisár a na začiatku leta som sa neúspešné pokúšal zamestnať v Taliansku. Cesta do Talianska sa zmenila na stop cez päť krajín. Nakoniec som sa rozhodol zakotviť na nadstavbovom štúdiu na ŠKIŠ.
        Vo veku 19 rokov som sa osamostatnil a začal si financovať celý život sám. Odbremenil som aj rodinu a získal nezávislosť. So spolužiakmi sme brigádovali hlavne v supermarkete za pokladňou. Po nástupe na vysokú školu som pracoval v Hypernove a prvé leto sa rozhodol ísť na Work&Travel do USA. Po určitých peripetiách som zakotvil na tri mesiace priamo v New Yorku, kde som pracoval v reštaurácii so zdravou výživou Pret a Manger na Manhattane. Bola to ďalšia škola života a angličtiny, býval som spoločne s dvomi dievčatami v Queense a zažili sme pulz tohto veľkomesta. Najväčšou udalosťou bol obrovský dvojdňový výpadok elektriny, ktorý ochromil celé mesto. Keďže to bolo dva roky po útoku na Dvojičky, tak to bola na začiatku dosť stresujúca udalosť pre ľudí. Ale skončilo to ako zábavná príhoda.

        Nasledujúce dva roky som pracoval v lete, najprv v Dubline v Írsku (a zažil na konci pobytu fantastickú cestu týmto zeleným ostrovom s ľuďmi podobnej mentality ako sú Slováci) a potom v Londýne vo Veľkej Británii. Tu som prežil priamo v centre mesta teroristický útok na metro a autobus 7/7/2005. Takéto udalosti človeka formujú, aj keď si to možno hneď neuvedomuje. Posledné prázdniny pred koncom školy som plánoval pracovať v Španielsku, dokonca som sa aj aktívne začal učiť španielčinu (jazyk, ktorý mám veľmi rád a národ, ktorý zbožňujem). Nakoniec som však pred letom zhodnotil, že moja španielčina stále nie je skvelá a tak som ostal doma a začal pracovať ako personalista pre externú firmu Tempo poskytujúcu zamestnancov do Volkswagenu. A pracoval som tam desať mesiacov až do štátnic na dvoch školách, kedy som to už pre nedostatok času zabalil – každodenné cesty z konca Rače na koniec Devínskej Novej Vsi boli zaujímavé :-) Po skončení školy som sa zamestnal ako konzultant ľudských zdrojov v personálnej agentúre P&Bert, neskôr prešiel do firmy Opteam Finland a tiež rozbehol vlastnú firmu Political Consulting, s.r.o.
     Zlomom v pracovnom živote sa stala ponuka na pozíciu prednostu Obvodného úradu životného prostredia v Bratislave, ktorú som prijal a od januára 2011 prešiel zo súkromnej sféry do verejnej. Na tejto pozícií som pôsobil 17 mesiacov, riadil úrad s viac ako 40 zamestnancami a rozbehol som niektoré veci ako problém hausbótov v Jarovskom ramene, Železnú studienku, riziko znečistenia najväčšieho zásobníka pitnej vody v Bratislave či odstraňovanie čiernych stavieb pri povodni na Lamačskom potoku. Som hrdý na to, že som bol jeden z prvých prednostov, ktorých odvolal Fico. Developeri ma od tejto pozície nemajú radi. Hneď po odvolaní som nastúpil na Miestny úrad Bratislava – Staré Mesto, kde som dostal za úlohu vytvoriť a riadiť oddelenie životného prostredia.

Politika

       Dá sa doslova povedať, že s politikou som vyrastal. Už v roku 1990 som pomáhal mame roznášať letáky pred prvými slobodnými voľbami po páde komunizmu, neskôr som sa aktívne zapojil do zbieranie podpisov za referendum o priamej voľbe prezidenta, za hlbokého mečiarizmu som sa zúčastňoval mítingov tzv. modrej koalície (aj mítingu, na ktorom našli bombu) a so spolužiakmi na gymnáziu sme žili v roku 1998 nádejou na zmenu. Bolo teda prirodzené, že som sa rozhodol študovať politológiu. V roku 2003 som mal prvý komentár v denníku SME a o rok neskôr som sa aktívne zapojil do kampane Martina Bútoru na prezidenta. Po nástupe Jána Zvonára sme spoločne s Lenkou Antalovou-Plavuchovou a Ráčikom ako osamelí jazdci bojovali proti svojvôli starostu, obaja sme neskôr vyhrali s ním súdy. 
      V roku 2010 som sa rozhodol ísť s kožou na trh a kandidovať na pozíciu poslanca Rače. Krátko predtým som morálne kandidatúrou zo 141. miesta podporil Ivetu Radičovú vo voľbách do NR SR. V politike presadzujem maximálnu mieru transparentnosti, odborných riešení a dôraz na zapojenie obyvateľov do rozhodovania. Každý rok robím odpočty svojej práce a v poslednom období sa venujem hlavne téme developerov a budúcnosti celej Rače. Popri tom sa snažím presadiť drobnosti pre zlepšenie života ako bezbariérové chodníky, Račiansky polmaratón, opravu škôl a škôlok a rozumné hospodárenie s financiami občanov.
      Od roku 2005 publikujem na svojom vlastnom blogu, kde sa venujem hlavne témam politiky, spoločnosti a životnému prostrediu. Je pre mňa veľká česť, že ma za sériu článkov nominovali na Novinársku cenu 2012. V mojich článkoch sa profilujem ako stredopravý politik s dôrazom na komunitný život a aktívne občianstvo. Najznámejšími témami, ktoré som otvoril, bolo porušovanie zákona policajtmi, problém nelegálnej osady hausbótov v Jarovciach a ďalšie otázky spoločnosti.


Voľný čas

          Som človek aktívny a aktívne sa snažím tráviť aj svoj voľný čas. Je pravda, že ho nemám až tak veľa, ale snažím sa ho využiť plnohodnotne. Dá sa povedať, že už dlhé roky s prestávkou behávam dlhé trate. Beh ma naučil vytrvalosti, tomu, že vždy treba rozložiť sily tak, aby zostalo na záverečný finiš a tiež tomu, že sa netreba nikdy vzdávať. Behu sa venujeme celá rodina a myslím, že sa nám aj darí. Polmaratón som najlepšie zabehol tento rok v Olomouci za 1:27:24 (čas hovorí niečo iba bežcom :-) a tento rok som úspešne zabehol aj maratón (42,195 km). Dlhú dobu sa tiež venujem propagácii cyklistiky ako alternatíve na prepravu (po vzore napríklad Kodane).



         Som tiež veľmi rád, že sa mi podarilo zapojiť do činnosti Vajnorského ochotníckeho divadla, kedy sme našu hru Grobiani dostali až na dosky divadla Astorka.
          Mojou ďalšou vášňou, na ktorú žiaľ teraz nemám veľa času, je cestovanie – spoznávanie nových ľudí, kultúru, miest a chutí. Fascinuje ma nielen príroda, ale aj veľkomestá, z ktorých som navštívil resp. niekedy aj krátko žil v New Yorku, Londýne, Káhire, Moskve, Paríži, Istanbule či v Pekingu. Myslím, že je veľmi dôležité, aby človek nezostával iba sedieť doma a mal vždy oči a myseľ otvorenú.

Moja vízia

         Nakoľko si myslím, že nie je nič lepšie ako priamy osobný kontakt s ľuďmi, tak Vám ponúkam svoje stretnutie ohľadom mojej vízie správy veci verejných. Som dostupný na e-maili drotovan@yahoo.com alebo čísle 0903 744 408. O správe obce a štátu som veľa písal aj vo svojich článkoch na blogu či v Pravom spektre. Heslovito a stručne si myslím, že:
  • komunita, rodina a obec sú najdôležitejšie elementy života a od nich hlavne záleží, ako sa nám žije
  • obec by mala byť maximálne transparentná, občania zapojení do rozhodovania a vždy informovaní o chystaných veciach
  • úrad by mali riadiť odborníci a mali by sa zameriavať hlavne na prácu v teréne a medzi ľuďmi a nie na svoju marketingovú prezentáciu
  • každý komunálny politik by mal mať jasný program a každoročne uvádzať jeho plnenie
  • rozvoj obce by mal byť v prospech obyvateľov a nie developerov
  • dôležité sú veci, ktoré zvýšia kvalitu života obyvateľov a nie megalomanské stavby
  • je dôležitý priamy kontakt s ľuďmi a práca v teréne.

Michal Drotován







11. 4. 2014

Skutoční Rendezáci zo 100-bytovky

Tradícia jarných a jesenných pravidelných brigád pred svojou bytovkou bola kedysi na Rendezi hodnotovým plusovým kreditom.

Jeho obyvatelia si považovali za svoju morálnu povinnosť, aby ich životné prostredie sa skvelo čistotou, záplavou kvetov, kríkov, stromov, aby si v tôni ich zelene mohli posedieť na lavičkách, podebatovať si so susedmi, tráviť v pohode svoj voľný čas. 100-bytovkári sú poslední zo Starého Rendezu, ktorí aj teraz v piatok sa znovu početne zišli a za dobrej priateľskej susedskej atmosféry dôkladne zveľadili od nečistôt najmä priestory za zadnou časťou budovy 100 bytovky, ktoré sú znovu parádne prírodne vyfešákované. 100-bytovkári, znovu moje úctivé „Klobúk dole“ a veľká vďaka za vašu tradičnú ochotu a zdravý lokálpatriotizmus mať v úcte svoje bývanie, životné prostredie kde denne žijete. To je ďalšia dobrá vizitka po sídlisku Sklabinská, že stále tu žijú aj ďalší „Skutoční Rendezáci“ zo 100-bytovky č. 12-20, ktorí nehovoria, ako sa to nedá, ako nemôžu, ale namiesto postoja BYŤ LEN NEVŠÍMAVÝM NOCLAHÁROM oni SÚ ľudia, kde Rendez je pre nich Skutočným Domovom.

Cyril Sekerka








Sklabinská – to je náš domov

Sklabinská, malé sídlisko na Rendezi v blízkosti Policajnej akadémie je obdarené obyvateľmi, ktorí vzácne pokladajú miesto svojho bývania za svoj útulný domov.

Dlhoročná tradícia zveľaďujúcich spoločných brigád v priestore bytoviek Sklabinská, to je nielen veľká účasť brigádujúcich, ale to je súčasne aj varenie chutného gulášika, ktorý rozvoniava aj spolu s ohňom cez celé sídlisko. Úprimne závidím a zároveň aj veľmi obdivujem, že sa tu na Sklabinskej č. 6-12 vytvorili tak súdržné medziľudské vzťahy medzi susedmi, ktorým záleží na tom ako sa darí v živote každého z nich, kde si vedia solidárne aj navzájom ľudsky pomôcť a navyše dokážu pravidelne každý rok jar – jeseň skrášliť si svoje životné prostredie, vyčistiť ho od nečistôt, rozzelenať ho kvetinami, kríkmi aby to všetko vytváralo pohodové prostredie útulného domova.

„Klobúk dole“ dlhoroční Rendezáci zo Sklabinskej, kde je radosť sa poprechádzať vedľa čistých zelených plôch, pekných skaliek, zastrihnutých kríkov, stromčekov, kde ste živým dobrým príkladom ako sa dá vytvoriť domovské prostredie, ktoré tak obdivujeme v susednom Rakúsku či Nemecku.

V slnečných ľudí a udržiavanie ich skvelých tradícií verí

Cyril Sekerka








Rendezské rodinné ohníky

Piatok 28. 3. 2014 bol v znamení blížiacej sa jari, modrej azúrovej oblohy a neodolateľnej vône prvého rodinného ohníka, ktorý obdivuhodne početne zaplnil domovský areál športu Rendezákov – Sklabinská.

Akcia z nekonečne tvorivej dielne rendezského klubu matiek a detičiek, ktoré znovu nápadom a organizačne potiahla najmä ich nevyčerpateľná ťahúňka Erika Molnárová, mal v sebe všetky potrebné chute a vône pohodovej atmosféry, kde magická sila ohníka poskytovala pestré možnosti opekania špekáčiek, slaninky, klobásky až po osvedčený chlebík, ktorý tak zrazu chrumkavo chutnal všetkým deťom. Večerná noc, prvé blikajúce hviezdy, pahreba žiarivých drevených uhlíkov boli signálom rozlúčky, kde detská duša by chcela ešte stále zostať a zažívať tú dobrú náladu, pamätné chvíle, ktoré sa stanú námetom ich budúcich kamarátskych rozhovorov o tomto nádhernom zážitku ich detstva.

Takže prvý Rendezský rodinný ohník bol znovu vábivou pozvánkou na množstvo ďalších príťažlivých rôznorodých a nápaditých akcií, kde však ohník bude vždy tou najžiadanejšou jedničkovou akciou v srdciach a dušiach rendezských detí.

Cyril Sekerka








10. 4. 2014

Som Bratislavčanka

Som Bratislavčanka a dlhé roky som vyrastala prakticky v strede mesta, vedľa krásneho parku na Račianskom mýte. Preto som veľmi trpela na sídlisku Šajby, kam som sa pred 25 rokmi odsťahovala s rodinou a vychovávala svoje dve deti. Toto miesto bolo a stále je odčlenené od MČ Bratislava - Rača a prakticky aj od mesta ako takého.

Zabudnuté miesto... ale to môže byť aj výhoda!

Keď som sa pred časom zamýšľala, čo by pomohlo tomu, aby sa mne a mojej rodine lepšie žilo, mala som len dve možnosti, odsťahovať sa, alebo priložiť ruku k dielu a pomôcť upraviť svoje okolie. Vybrala som sa tou ťažšou cestou. Nemala som žiadne ambície politické, môj záujem o sídlisko bol čisto praktický, chcela som lepšiu kvalitu života, čistotu a poriadok. Poukázať na nedostatky a pomôcť ich riešiť. Netušila som, koľko námahy a stresu budem mať pri riešení problémov okolo sídliska a aké ťažké bude posunúť veci k náprave.

Prakticky dennodenne sa venujem pár hodín sídlisku, buď píšem listy, maily, dojednávam stretnutia a neustále komunikujem s ľuďmi zo sídliska, ktorí aktívne spolupracujú. Informujem o nedostatkoch, hľadám riešenie k náprave. Uvedomujem si, že informácie na Šajby chodia len sporadicky, nie je tu žiadna informačná tabuľa, kde by sa ľudia dočítali, čo sa rieši, ako sa postupuje. Zostáva to len na ľuďoch, buď sa mňa osobne spýtajú, alebo tí aktívnejší si prečítajú občan.sk, račan.sk alebo Dagmar Gelingerová.račan.sk.

Čo ma poslednú dobu fakt potešilo???

Asi telefonický rozhovor s riaditeľkou materskej škôlky na Šajbách, ktorá sa vyjadrila veľmi pozitívne k práci nás Šajbárov, k mojej aktivite a taktiež veľmi pekne hovorila o tomto kúsku zeme. Tento postoj si veľmi vážim, nakoľko je to človek s dlhoročnými skúsenosťami. Ale takých ľudí je na sídlisku viac, ráno stretávam psíčkára (nepoznám jeho meno, len meno psa), ktorý býva neďaleko nášho sídliska a aby bol užitočný, každý deň na svojej prechádzke pozbiera množstvo odpadkov a tak sa snaží skrášliť naše sídlisko. Poznám pani, ktorá až s chirurgickou presnosťou upravuje záhradu okolo svojho domu.

Áno, aj keď si plne uvedomujem nedostatky sídliska (hlavne zlá doprava, žiadne bankomaty, málo obchodov), je tu aj veľa pozitívneho. Celé sídlisko je malé, všetci sa viac či menej poznáme, všetky domy sú v dostatočnej vzdialenosti od seba, určite tu nie je taká hustota ako v iných mestských častiach (Dlhé Diely, Petržalka), všetky domy sú novo zateplené, farebne odlíšené, každý dom sa vynovuje, okolie sa upravuje a čo je veľmi podstatné, v každom dome je určený človek, čo sa o daný dom stará. A je to vidieť! Rodiny, ktoré majú malé deti, majú škôlku prakticky pod oknami. Je tu detské ihrisko. Aj keď je známy problém s parkovaním, stále je tu dostatok miesta na parkovanie, je tu veľa možností športovať vonku, prakticky pár metrov je poľovný revír, neďaleko sú Malé Karpaty. Ja tvrdím že všetko je v ľuďoch, my všetci musíme priložiť ruku k dielu a postarať sa o to, aby sa nám lepšie žilo. Nik to za nás neurobí.

Moja priorita je, aby sídlisko Šajby bolo súčasť MČ Bratislava - Rača, ale nie len papierovo, ale aby problémy ľudí boli vypočuté a v konečnom dôsledku aj riešené. Budem bojovať o to, aby nás Šajbárov bolo počuť na zastupiteľstvách, aby sa konečne zodpovední úradníci zaoberali sídliskom ako takým a neprehliadali ho.